Niektoré zázraky sv. Juraja, veľkomučeníka
Mnoho zázrakov sa deje vďaka posvätným relikviám svätca a jeho svätým ikonám. Slepí dostávajú zrak; postihnutí sú uzdravení; a jednoducho povedané, všetci, ktorí sa s vierou ponáhľajú k svätcovi, nachádzajú telesné uzdravenia a dostávajú vyslyšanie prosieb svojich sŕdc. Mnohé a rozmanité boli činy a skutky svätého Juraja, ktoré sú zaznamenané. Tieto sú len niektoré z nich.
Zázrak stĺpa vdovy
V oblasti Sýrie sa nachádza mesto s názvom Ramel (staroveká rímska kolónia Diospolis alebo Lydda). Domorodí kresťania, ako aj cisár Konštantín (306-337 n. l.), si priali postaviť veľký a krásny kostol na pamiatku veľkomučeníka Juraja. V tých končinách však nebol mramor na stĺpy, podlahu a dlažbu. Preto bola poverená loď, aby z rôznych miest zozbierala mramor a stĺpy pre novú budovu. Loď vyplávala, zastavovala v rôznych prístavoch a naložila vhodné mramory na požadovanú prácu. Vdova z jedného takého mesta, ktoré navštívili, sa dozvedela o novej stavbe. Chcela darovať stĺp pre nový kostol Veľkomučeníka. Kúpila jeden stĺp, ktorý bol veľmi krásny a vznešený. Dala ho prepraviť do doku, kde loď nakladala ďalšie stĺpy. Našla kapitána lode a požiadala ho takto: „Prosím ťa, kapitán, pane, keďže prepravuješ tieto ďalšie stĺpy, nalož aj môj a ja zaplatím prepravné. Stĺp darujem tomuto novému kostolu, aby zostal ako pamiatka na moju dušu.“ Kapitán ho však nechcel zaradiť do svojho nákladu a povedal žene: „Podpalubný priestor lode je plný a na nákladnú palubu sa nič iné nezmestí.“
Nasledujúce ráno loď naložená novými stĺpmi zdvihla kotvu a vyplávala smerom do Ramelu. Vdova plakala a nariekala od zármutku. V tú istú noc, keď spala, sa jej zjavil svätý Juraj a spýtal sa: „Prečo plačeš, žena?“ Odpovedala: „Smútim, pretože kapitán nevzal môj stĺp na palubu. Odmietol ho preniesť do kostola svätého Juraja.“ Svätý sa potom opýtal: „A kde by si ho chcela umiestniť?“ Vdova odpovedala: „Na pravej strane kostola, pane.“ Svätý znova prehovoril a prikázal jej: „Zdvihni stĺp za jeden koniec a pomôž mi ho zdvihnúť. Pošlem ho tam.“ Vdova potom vo sne uvidela, že spolu ľahko zdvihli stĺp a hodili ho do mora. Ráno, keď sa vdova prebudila zo spánku, išla rovno do prístavu. Keďže svoj stĺp nevidela, začala oslavovať Boha. S pomocou svätého stĺp skutočne prešiel cez more, až kým nedosiahol Ramel. V skutočnosti dorazil skôr, ako prišiel kapitán lode. Muži zo stavebného projektu zišli k doku. Videli stĺp a všimli si, že na ňom bol jasne vyznačený nápis: „Umiestnite stĺp vdovy do pravej časti chrámu.“ Tak sa stalo, presne tak, ako svätý Juraj napísal na nákladnom liste. Keď kapitán lode konečne spustil kotvu a odviezol svoje stĺpy do kostola, naplnil ho strach, keď v kostole uvidel stĺp vdovy. Prosil svätého, aby mu odpustil nedostatok lásky. Potom sa vdova sama vydala do Ramelu, aby navštívila novopostavený kostol. Chcela si uctiť svojho obľúbenca a poďakovať svätému za to, že osobne prijal jej obetu. Rozprávala o svojom sne a zázraku, ktorý sa v jej mene stal.
Zázrak vojnového zajatca zachráneného zo zajatia
Tu je ďalší mimoriadny zázrak, ktorý vykonal náš Pán prostredníctvom svojho veľkomučeníka Juraja. Kresťania z Paflagónie (Παφλαγονία, rímska provincia) v severnej Ázii pri Čiernom mori mali hlbokú lásku a vieru v tohto svätca. Na jeho počesť bolo postavených veľa veľkých kostolov. Jeho oslava sa každoročne pripomínala v oblasti Amastris, mesta na pobreží Čierneho mora. Pri neďalekej rieke Ikiakos sa od pradávna nachádzal kostol zasvätený veľkomučeníkovi Jurajovi. Každý, kto s vierou prosil svätca v tejto svätyni, obdržal na svoju prosbu milosť. V tých končinách žil istý muž menom Lev, ktorý bol zbožný a bál sa Boha. Bol ženatý s veľmi ortodoxnou a úctyhodnou ženou menom Theanó. Manžel a manželka si boli veľmi podobní v cnostiach a skutkoch charity. Manželia prechovávali hlbokú vieru a lásku k veľkomučeníkovi, takže nikdy nechýbali na svätých bohoslužbách v chráme svätca. Zvlášť oslavovali sviatok svätcovho mučeníctva, teda 24. apríla.
Lev bol vojak, ktorý vo svojom povolaní slúžil čestne. Lev a Theana mali jedno dieťa. Pre hlbokú lásku manželov k svätcovi dali dieťaťu meno Juraj. Rodičia dieťa dobre vychovali a vzdelávali. Bol veľmi milovaný rodičmi aj príbuznými, ktorí s uspokojením oslavovali jeho krásu a vedomosti. No zrazu vypukla ťažká vojna, keď Bulhari povstali proti Byzantíncom. Bulhari mali spojencov – Maďarov, Skýtov, Médov a Turkov – ktorých si postavili za svojich vodcov. Ich horda útočila na byzantské mestá a plienila ich. Byzantský veliteľ Fokas, ktorý bol vtedy v Konštantínopole, vydal rozkaz povolať vojakov do vojenskej služby, aby čelili vpádom nepriateľov a barbarov ríše. Medzitým bol v Paflagónii starý vojak Lev povolaný do aktívnej služby. Blížil sa čas, kedy sa musel hlásiť do služby. Keďže Lev už bol v pokročilom veku, rozhodol sa poslať do vojny, ako bolo v tom čase zvykom, svojho syna Juraja namiesto seba. Juraj mal sotva dvadsať rokov, keď prišiel deň, kedy mal prijať rozkazy a odísť. Jeho otec ho vzal za ruku a matka ho nasledovala, a priviedol ho do kostola veľkomučeníka Juraja. Lev stál pred svätou ikonou svätého Juraja a s plačom sa začal modliť: „Ó, svätý Boží, veľkomučeník Juraj, tebe zverujeme nášho milovaného syna s rovnakým menom ako ty. Stráž ho, spravuj ho a priveď ho domov zdravého, tak ako sme Ti ho zasvätili, aby sme odteraz každý deň oslavovali tvoje sväté meno.“
Kým regrút Juraj a jeho cisárski spolubojovníci v noci strážili určité miesto, boli obkľúčení nepriateľom. Väčšina Byzantíncov bola zmasakrovaná, zatiaľ čo niektorým sa podarilo utiecť, aby si zachránili život. Boli však aj takí, ktorí boli zajatí a donútení zrieknuť sa svojej kresťanskej viery. Niektorí však odmietli zaprieť svoju vieru a boli ponechaní zomrieť od hladu a smädu. Regrút Juraj bol s Božou pomocou a modlitbou a požehnaním svojich rodičov ušetrený od smrti, od zranení a zapretia viery. Protivník ho však zajal a priviedol pred bulharského náčelníka. Neveriaci, keď uvidel pekného chlapca a zistil, že je obratný a taktný, nedržal ho ako väzňa; namiesto toho ho dal do služby a nechal ho vykonávať domáce práce.
Rodičia Juraja sa medzitým stále pýtali na svojho syna. Dostali len správu, že armáda utrpela ťažké straty, no stále sa im nedarilo zistiť žiadne ďalšie informácie o stave ich syna. Keď išli do kostola svätého Juraja, ronili veľa sĺz a prosili svätca: „Ak je náš syn nažive, vysloboď ho, svätý Juraj, zo zajatia!“
Medzitým bol Juraj medzi Bulharmi. Aj on si v ten deň spomínal na posledné oslavy svätého Juraja, ktoré boli zároveň aj jeho meniny. Horko plakal a so zahmlenými očami začal hovoriť: „Vskutku sa všetci u nás radujú a tešia sa zo spomienky na svätého Juraja, na ktorú sme mali po bohoslužbách krátku večeru.“ Modlil sa k svätému takto: „Ó, svätý Boží, Juraj, prosím ťa, aby som znova uvidel mojich rodičov; urob tak čo najskôr.“ Tak povedal Juraj, práve keď potreboval zohriať vodu, aby si pán umyl ruky. Bolo to preto, lebo bol čas obeda a pán požiadal, aby pripravili stôl.
Zatiaľ čo Juraj vystupoval po schodoch a držal nádobu so studenou vodou a pokrievkou, zrazu sa objavil veľkomučeník Juraj na bielom koni, ktorý oslovil väzňa a povedal: „Poď, vyskoč sem, na zadnú časť koňa.“ Mladý Juraj potom naskočil hore, sadol si za svätca. V tom istom okamihu – hľa, zázrak! – sa mladý muž ocitol vo svojom dome uprostred jedálne. Všetci prítomní, keď ho zbadali, zvolali: „Pane, zmiluj sa!“ Jurajovi rodičia od radosti a veľkého prekvapenia onemeli a padli na zem. V úplnom úžase sa všetci jedným hlasom spýtali: „Odkiaľ prichádzaš?“ Šokovanému mladému mužovi chvíľu trvalo, kým sa upokojil a odpovedal. Len po značnom čase sa rodičia dokázali zdvihnúť zo zeme a vzdať slávu Bohu a Jeho veľkomučeníkovi Jurajovi.
Keď sa spamätali a trochu sa prebrali z prekvapenia, všetci spolu išli do kostola veľkomučeníka Juraja. Celú noc strávili v kostole, prekypujúci vďačnosťou voči svätému a hovoriac: „Ďakujeme ti, ó, svätý Boží, za tvoju rýchlu pomoc, pretože si sa neodvrátil od našich sĺz a vzdychov, ale ako rýchly a ochotný pomocník si splnil našu túžbu. Napriek tomu ťa, ó, svätý, prosíme, aby si nám odpustil, ak sme sa ti ako ľudia previnili. Nebolo to tak, že by sme sa na teba pozerali zvrchu, ale v našom veľkom súžení sme povedali nehodné slová, ktoré sme nemali hovoriť.“ Potom ráno, po Božskej liturgii, Lev a Teanó pozvali všetkých obyvateľov Paflagónie. Čo sa týka prikrytej nádoby (malý hrniec), ktorú mladý muž stále držal v rukách, daroval ju kostolu veľkomučeníka Juraja na bohoslužbu.
Toto je, samozrejme, len veľmi málo zázrakov z nespočetných skutkov, ktoré vykonal veľkomučeník Juraj.
Zdroj: The Great Synaxaristes of the Orthodox Church
