Novéna k blahoslaveným Štrnástim pražským mučeníkom
Novéna je formou modlitby opakovanej počas deviatich dní za sebou. Novénou sa veriaci pripravujú na dôležitý sviatok alebo sa ju modlia za účelom vyprosenia si nejakej milosti. Názov je odvodený z latinskej číslovky novem (deväť). Na vzniku novény k Štrnástim pražským mučeníkom sa podieľali viacerí bratia františkánskej provincie. Tu sú úryvky z novény.
Úvodná modlitba
S bdelým srdcom, naplneným vďačnosťou Trojjedinému Bohu, Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, chceme uvažovať o udalostiach a význame umučenia františkánskych bratov a prosíme, nech nám tieto chvíle pomôžu v nasledovaní Pána na našej ceste modlitby, prehlbovania duchovného života, k pevnejšej bratskej a cirkevnej spolupatričnosti a na ceste osobnej misie. Nepoškvrnená Mária, Kristova a naša Matka, prosíme o tvoje orodovanie.
- deň: Riziko povolania a zasvätenia
- deň: Misia komunity
- deň: Poddajnosť
- deň: Mučeníctvo ako odraz viery
- deň: Eucharistia
- deň: Duch služby
- deň: Odpustenie – súčasť mučeníctva
- deň: Mučeníctvo a ekumenizmus
- deň: Trvalosť vplyvu svätcov v čase
Riziko povolania a zasvätenia (1. deň)
„Peter vravel: »Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.« On im povedal: »Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.«“ (porov. Lk 18, 28 – 30)
Ísť za Ježišom a stratiť pre neho svoj život je krásne, ale ťažké aj riskantné rozhodnutie. Počas uplynulých storočí bolo veľa mužov a žien, ktorí poslúchli Božie volanie a rozhodli sa pre zvláštny spôsob nasledovania Krista. To bolo životov pre Ježiša! Keď v roku 1604 prišli františkáni do Prahy, iste si boli vedomí rizík a ťažkostí, ktoré budú ich pôsobenie sprevádzať. (…)
Vieme, že nasledovanie neznamená ani tak priľnúť k nejakému učeniu, ako predovšetkým k Ježišovi – a to navždy. Tí, ktorí ho nasledujú, opúšťajú všetko a vydávajú sa kráčať v šlapajach Krista. Boh prichádza do všedného života človeka a ponúka mu, aby sa snažil žiť rovnako odvážne a radikálne ako jeho Syn, ako Ježiš. Boh čaká, že človek odpovie na jeho ponuku: „Tu som.“
Tu som. Jednoduché slová, ale majú mimoriadny význam a na stránkach Svätého písma sa s nimi stretávame veľakrát. S rozhodnosťou ich vyslovil Abrahám, Samuel, Mária i sám Ježiš. Týmto kratučkým zvolaním vyjadruje človek všetkých dôb svoju odpoveď Bohu, ktorý ho hľadá a volá. (…)
Od veľkosti odpovede záleží aj možnosť prežitia niečoho zo životov osobností Svätého písma. Človek nemusí odpovedať vôbec, môže odpovedať trochu – tak, aby sa nepovedalo a môže odpovedať úplne, zodpovedne a totálne. Jedine láskou, a to vlastne až bláznivou, môžeme vysvetliť, prečo mnohí muži a ženy opúšťajú všetko a vydávajú sa nasledovať Krista. „Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu…“ (porov. Mk 10, 21) Povolanie k ceste evanjeliových rád sa rodí zo stretnutia s Kristovou láskou. (…)
Záverečná modlitba
Bože, ty si nám skrze štrnásť umučených bratov dal poznať, že služba tebe je našou najväčšou radosťou a dáva nám silu obetovať sa. Prosíme ťa, daj nám milosť radostne ti odovzdať celý svoj život. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Misia komunity (2. deň)
Druhý deň novény obsahuje dve rozjímania: o misii komunity a oprave chrámu hmotného i duchovného.
Od počiatku hrala v Cirkvi misijná myšlienka významnú úlohu a svätý František ju výrazne zakorenil v hnutí, ktoré založil. (…) „Potom Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto kam sa sám chystal ísť.“ (Lk 10, 1) Boh je Bohom, ktorý tvorí spoločenstvo. Aj Pán Ježiš sa narodil do rodiny, potom žil medzi apoštolmi a aj svojich učeníkov posiela po dvoch, aby uprostred spoločenstva zažiarila podstata kresťanskej misie – Božia láska, ktorá sa prejavuje práve vo vzťahoch. Preto aj menší bratia v Prahe u Panny Márie Snežnej svedčia spoločne ako bratia, ako spoločenstvo modlitby, života a poslania. „Veď naša vlasť je v nebi…“ (porov. Flp 3, 20) Cieľ misie a každého misionára nie je na tomto svete, a to títo bratia dobre vedeli. Už jeden zo stĺpov františkánskej reformy sv. Ján Kapistránsky povedal, že každý brat a misionár musí pri svojom poslaní počítať s mučeníctvom. Inak by bolo naozaj nepochopiteľné, prečo prišli bratia do Prahy a zostali tam aj v dobe a situácii, ktorá vôbec nebola pre rehoľné spoločenstvá priaznivá. Ba vytrvali aj vtedy, keď im hrozila smrť. (…)
Kristova krv „volá hlasnejšie ako Ábelova.“ (Hebr 12, 24) V roku 1570 bolo františkánskych bratov len 17, ale sto rokov po smrti mučeníkov od Panny Márie Snežnej je ich naraz cez tisíc. (…) Menší františkánski bratia v Prahe už dlhšiu dobu provokovali okolitých obyvateľov Prahy k zásadným otázkam zmyslu života. Bratia, ktorých bolo možné stretávať bosých po uliciach Prahy, počúvať pri príhovoroch na rôznych miestach Prahy, ktorí vysluhovali sviatosť zmierenia alebo inak: za ktorých prítomnosti znovu ožil polorozpadnutý chrám Božej Matky, boli obyvateľmi často nazývaní „Boží blázni“.
Kiežby sme aj my boli trochu „Boží blázni“ a kiežby aj náš život vyvolával v ľuďoch okolo nás tie správne otázky a provokoval odpovede. Kiežby aj náš život bolo svedectvom, misiou!
(K dlhšej meditácii doporučujeme biblický úryvok z Mt 10, 15 – 16.)
Záverečná modlitba
Bože, prosíme ťa, povolávaj do svojej služby nových učeníkov podľa svojho srdca: ľudí viery a pokory, počúvania a dialógu, ktorí žijú pre teba, s tebou a v tebe. Daj im trpezlivosť v skúškach, radosť v protivenstvách, lásku k chudobným a trpiacim, hľadanie spravodlivosti a pokoja. Daj, nech žijú v jednoduchosti života a bratskej láske. Nech „hlásajú tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ (Sk 4, 29 – 30) A prosíme, daruj hlásateľom evanjelia radosť z toho, že vidia rásť tvoje kráľovstvo a umierajú v službe tebe. Skrze Krista, nášho Pána. Amen
Poddajnosť (3. deň)
Bratia prišli do Prahy, aby opravili Boží dom. Ale skoro zistili, že nejde len o stavbu Kostola Panny Márie Snežnej. Na niečo také by stačila dobre zohratá murárska partia. Ani Františka však Pán Ježiš nepovolal ako murára. Bratia sa pustili do opravy Božieho domu zničeného ľudskou nenávisťou, prejavovanou v dejinách rôznym spôsobom krvipreliatia, strachu, beznádeje, hnevu a pomstychtivosti. (…)
Skúsme si predstaviť nadšených mužov, ktorí v niektorých prípadoch odišli aj ďaleko od svojej rodnej krajiny, aby priblížili ľudí k Bohu, a naraz zažívajú, že tí ľudia o to nestoja. Ako by sa opakovalo: „Zostúp z kríža a my ti uveríme.“ (porov. Mk 15, 30. 32) V takejto atmosfére opravujú kostol. Pre ľudí, ktorí ich neprijali. Oni však nevydávajú svojím postojom svedectvo o láske alebo nenávisti miestnych obyvateľov, ale o láske svojho Pána. Sú mu tak podriadení, okrem iného aj zásluhou sľubu poslušnosti, že môžu pokračovať v stavbe napriek útokom, ktoré musia znášať. (…) Kto vie, koľkokrát im pomohla práve rehoľná poslušnosť, že v tejto poddajnosti vytrvali. Viac ako na vlastnú skúsenosť sa spoľahli na Pánovo slovo. (…)
(K dlhšej meditácii odporúčame biblický úryvok: Hebr 12, 1 – 13.)
Záverečná modlitba
Bože, ty si zjednotil našich bratov v snahe o obnovu tvojho domu pod tvojím vedením. Prosíme ťa, veď i nás, aby sme si vo všetkých skúškach a pokušeniach pripomínali, že sme malé veci sľúbili, ale veľké sú sľúbené nám. Podriaď si naše vzdorovité povahy, aby sme našli spoločnú radosť v podriadenosti tebe, lebo ty si naša odmena. Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
Mučeníctvo ako odraz viery (4. deň)
Štvrtý deň novény prináša správu o tom, čo sa stalo v nedeľu pred vpádom do kláštora.
V nedeľu 13. februára 1611, dva dni pred mučeníctvom, zvolal vikár konventu Bedřich všetkých bratov na kapitulu, aby sa poradili čo robiť. Oboznámil bratov so správami o napadnutí niektorých kláštorov v meste a nebezpečí, ktoré hrozí aj im, a opísal im záležitosť týmito slovami: „Ak sme v dobe mieru hlásali Krista slovom a príkladom, je nutné, aby sme vieru potvrdili aj za búrlivých okolností. Zverme kostol a kláštor aj náš život a spásu Kristovi, Pánovi, ktorý nás miloval až na smrť. Nech sa stane jeho vôľa!“ Niektorí rehoľníci radili hľadať útočisko u duchovných priateľov, ale väčšina nepovažovala nebezpečenstvo za také veľké a priala si zostať v kláštore. A hľa: na konci porady sa vo dverách spoločnej kláštornej jedálne zjavil svätý František a požehnal svojich synov. Všetci bratia padli na kolená a tichými hlasmi sa modlili: „Buď pozdravený, svätý otec František, chráň a zachráň svoje stádo.“ Všetci sa radovali, že v tomto zjavení vidieť priaznivé znamenie. Len brat Kryštof, o ktorom sa hovorilo, že má prorockého ducha, povedal po kapitule svojim spolubratom: „Svätý otec František nás volá do nebeskej slávy!“
Vikár dáva jasne najavo svoj postoj, ale ponecháva bratom priestor, aby sami vec zvážili a vyjadrili svoje presvedčenie. Nikto z nich nevyhľadáva smrť, ale ani nemajú záchranu života na prvom mieste. Aj keď úplne ľudským odhadom zvažujú veľkosť nebezpečenstva, ktoré im hrozí, v slovách gvardiána a konečnom rozhodnutí kapituly sa jasne prejavuje prvenstvo viery: „Nech sa stane jeho vôľa!“ (…) Každý z bratov už v tejto chvíli môže poslúchnuť alebo zaprieť svojho Pána. Mučeníctvo je len odrazom tohto činu viery, ktorým každý brat prešiel skôr, než ho spečatil svojou krvou.
Záverečná modlitba
Všemohúci a milosrdný Bože, veríme a vyznávame, že „počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom.“ (Prís 9, 10) Nauč nás v každom našom rozhodnutí poslúchať „viac teba ako ľudí“ (Sk 5, 29), aby sme v tvojej múdrosti rozumeli tvojím znameniam a plnili tvoje pravé a sväté nariadenia. Amen.
Eucharistia (5. deň)
V polovici novény nás jej texty začínajú zoznamovať s niektorými z umučených bratov. Dnes so španielskym kňazom Jánom Martinezom.
V deň prepadnutia Chrámu Panny Márie Snežnej slúžil otec Ján Martinez svätú omšu ako po iné dni. (…) Útočníci napadli kňaza, zvalili ho na zem a odseknutím jeho rúk sa zmocnili jeho Pokladu. Aj tak ho ešte bránil vlastným telom až do smrti. Jeho krv sa zmiešala s Kristovou krvou tajomne skrytou v Eucharistii. (…)
Položme si otázku: Akú mám ja lásku ku Kristovi? (…) Veď si vykúpený Kristom, si Božím dieťaťom zahrňovaným láskou nebeského Otca, si vedený Duchom Svätým, aby si sám seba posväcoval a podľa Božieho plánu sa podieľal na spáse sveta. „Kresťania sú daní svetu na spásu,“ napísal kedysi staroveký autor. Otvorený svätostánok na oltári v Chráme Panny Márie Snežnej v predjarnom dni roku 1611 niečo naznačuje: ak chceš byť Kristovým apoštolom, aj laickým, naplno ži z Eucharistie. Sväté prijímanie nesmie byť vecou zvyku, ale prejavom hlbokej živej viery a túžby po Kristovi, ktorého milujeme. A pretože bez kňazov niet Eucharistie, modli sa za nových robotníkov a za to, aby vždy vzišlo z Františkovej rehole dosť svätých kňazov. A kto by snáď počul vo svojej duši Božie volanie, neodmietni povedať: „Hľa, tu som, Pane, pôjdem za tebou!“
(K dlhšej meditácii odporúčame biblický úryvok: Hebr 10, 19 – 25.)
Záverečná modlitba
Pane Ježišu, Kriste, náš Vykupiteľ! Veríme v tvoju lásku, s ktorou si za nás trpel a s ktorou chceš neustále vstupovať do nášho života a pretvárať ho podľa svojho vzoru. Príklad štrnástich umučených františkánskych bratov od Panny Márie Snežnej nás oslovuje. V nepokojnej, búrlivej dobe žili jedine hlásaním Božieho slova a sviatostnou službou uprostred našej Prahy. Aj dnes nám ukazujú, aké potrebné je mať správny rebríček hodnôt, nenechať sa ohlušiť lomozom doby, ale naopak: primknúť sa k tebe, Ježišu, aby sme išli cestou spásy a svojím príkladom ju ukazovali druhým. Veríme v teba, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
Duch služby (6. deň)
Šiestym dňom novény nás sprevádzajú ďalší dvaja bratia: spovedník Bartolomeo a sakristián Ján.
„Keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista.“ (1 Pt 4, 11b)
Rozjímajme dnes o dvoch umučených bratoch, ktorí odovzdali svoj život priamo v priestoroch pražského chrámu a službe, na ktorú boli povolaní. Jeden z nich, brat kňaz Bartolomeo, sa zdržiaval v spovednej pohotovosti a brat laik Ján Rode bol blízko miesta vykonávania svojich povinností – v depozitári sakristie. Tam pri plnení svojich bežných a každodenných povinností obidvoch zastihla mučenícka smrť z rúk žoldnierov.
Obidvoch bratov spája duch služby. (…) Obidvaja vykonávajú svoju misiu až do konca. Ani jeden z nich sa nevyvyšuje nad druhého, ale obaja slúžia podľa toho daru, ku ktorému boli povolaní. Až do onoho fašiangového utorka slúžia nielen sebe navzájom a svojim spolubratom, ale aj všetkým ostatným, ktorí ich o to požiadajú. A napriek tomu, že sú obidvaja ďaleko od svojej rodnej vlasti, predsa nedbajú na odlišnosť krajiny, jazyka, kultúry a mravov, a sú úplne odovzdaní svojej misionárskej službe.
Dnes na celom svete, vo všetkých svetadieloch pracujú misionári a misionárky, kňazi a rehoľné sestry, laici i rodiny. Nedbajú na úskalia, ktoré ich môžu stretnúť, ale snažia sa pomôcť tým, ktorí o pomoc žiadajú; tým, ktorí v mene Ježiša, Krista, volajú po dôstojnejšom ľudskom živote; tým, ktorým ich vlastné prostriedky nedovoľujú normálne žiť. Ich služba je veľakrát neviditeľná ľudským okom a prináša ovocie len po mnohých rokoch práce. Nie sú potom ich ruky, ktoré sa neboja dotýkať chorých, slabých, umierajúcich, opustených, malých v očiach tohto sveta, akoby rukami Krista, ktoré bezbožníci pribili na kríž? Nie sú ich nohy, ktoré sa ponáhľajú do najvzdialenejších končín sveta, nehybnými nohami Krista, ktoré našli uvoľnenie až po sňatí jeho tela z kríža? (…)
Naši umučení bratia Bartolomeo a Ján možno aj tušili, aká pohroma sa chystá v ten pre nás pamätný deň – 15. februára. Nič ich ale neodradilo od toho, aby vytrvali vo vykonávaní svojich povinností. Ich služba je príkladom aj pre nás. Všetci sme povolaní vydávať svedectvo a apoštolovať. Neznamená to, že si musíme vyberať nejaké špeciálne úlohy. Cez bežný, obyčajný život spojený s Kristom ukazujeme ostatným, že cesta v jeho šľapajach je cestou plnou radosti, optimizmu a pokoja, aj keď vedie vždy blízko kríža. Len keď trpezlivo znášame každodenné ťažkosti a nesieme na svojich pleciach všetky protivenstvá osudu a utrpenia, budeme zbierať ovocie nášho apoštolovania. A ak Pán dá, potom aj milosť každodenného odovzdávania svojho života. A možno aj položenia života. (…)
Záverečná modlitba
Pane Ježišu, Kriste, Kráľ mučeníkov! Daj, aby sme sa každý deň snažili verne napĺňať svoje povolenie, ku ktorému nás voláš. Prosíme, aby si nám v ňom dal vytrvať až do konca tak, ako si dal vydržať v službe našim bratom Bartolomeovi a Jánovi, lebo ty žiješ a kraľuješ so svojím Otcom, v jednote s Duchom Svätým, na veky vekov. Amen.
Odpustenie – súčasť mučeníctva (7. deň)
Siedmy deň novény nám kladie túto otázku: Za čo sú vlastne títo mučeníci blahoslavení? Za to, že statočne zomreli? Alebo skôr za to, že smrť z rúk vrahov prijali s odpustením?
(…) Svetlo Bedřicha Bachsteina a trinástich druhov, mučeníkov, je nielen veľkým svedectvom jednoty rehoľného spoločenstva v najťažších chvíľach, ale aj svedectvom každého jednotlivého brata. (…) V každom z nich zápasí postoj odplaty, nenávisti a vzdoru voči tým, ktorí ich postupne mučili a bili až na smrť, s hlbokým postojom viery, ktorým hľadeli na Ježiša. To on nás všetkých svojím evanjeliovým posolstvom učí odpúšťať a milovať, a pre potvrdenie svojich slov z kríža, na ktorom bolestne umiera, odpúšťa všetkým, ktorí „nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34)
Aké ťažké je odpustiť, keď sa nás niekto čo i len nevedome nepatrične dotkne alebo keď nám niekto ublíži. (…) Ako často sa totiž stáva, že nezvládame ani malicherné záležitosti, pretože sa opierame len o svoje ľudské sily. Odpúšťať ako Ježiš budeme schopní len vtedy, keď budeme vedieť čerpať silu z Ducha Svätého a Eucharistie. Ďalším dôvodom na odpustenie je aj Ježišova požiadavka, ktorú vkladá do samotnej modlitby „Otče náš“, keď my sami prosíme všemohúceho Boha o odpustenie svojich vín a túto našu prosbu potvrdzujeme uistením: „ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“.
Aj naši bratia mohli pri vyvražďovaní u Panny Márie Snežnej v slabosti a ohrození, v ktorom sa nachádzali, s nenávisťou prekliať svojich vrahov a všetkých, ktorí boli zapojení do barbarského rabovania. Žiadny z nich sa však neznížil k tomu, aby zlo odplácal zlom. Zo svedectiev, ktoré vydávali očití svedkovia tragických udalostí, a možno aj zo svedectiev samotných vrahov vieme, že sa bratia až do posledných chvíľ úpenlivo modlili k Bohu, aby mali silu prijať násilnú smrť. (…) Odpustiť, keď sa v nás všetko búri, je už samo osebe mučeníctvo. (…)
(K dlhšej meditácii odporúčame biblický úryvok: Mt 18, 23 – 35.)
Záverečná modlitba
Nebeský Otče, ďakujeme ti, že si posilňoval vieru svojich verných služobníkov Bedřicha a jeho druhov, aby až do posledných okamihov svojho života jedine láskou a odpustením čelili zúriacej presile. Daj, aby sme sa aj my podľa ich príkladu učili vzájomným odpúšťaním šíriť Kristov pokoj do našich rodín i celej spoločnosti. Prosíme o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Mučeníctvo a ekumenizmus (8. deň)
Predposledný deň novény sa dotýka bolestivého vzťahu medzi katolíckymi bratmi a prevažne protestantskou Prahou…
„Za nich prosím. Aby boli jedno.“ (Jn 17, 9. 22) Tak sa modlí náš Pán v Getsemanskej záhrade. Dejiny kresťanstva sú namiesto toho dejinami roztržiek a nezhôd medzi jednotlivými skupinami veriacich. V dejinách nadobudli tieto spory najbúrlivejšie rozmery práve v období, keď boli umučení bratia od Panny Márie Snežnej. (…) Brutálnu likvidáciu františkánskych bratov vo februári 1611 však nesmieme chápať ako krivdu spôsobenú katolíkom protestantmi. Útok na bratov okamžite odsúdili mestské súdy (reprezentované protestantmi) a bratov jezuitov pred pražskou zberbou ubránila mestská stráž (protestantská), keď sa jej zverili pod ochranu. Čiže šlo skôr o útok pražskej spodiny na nevinných bratov a vyrabovanie kláštorov, pričom náboženská príslušnosť hrala skôr vedľajšiu rolu. Význam tejto udalosti pre ekumenické spolužitie je skôr v tom, že môžeme nasledovať bratov, ktorí boli ochotní zostať tam, kde ich Boh chcel mať. Keď prišli do prevažne protestantskej Prahy, rozhodne sa nestretli s vľúdnym prijatím. (…) Františkáni ale všetko znášali s pokorou a snahou o dobré spolužitie. Slovami apoštola: „Keď nás preklínajú, my žehnáme.“ (1Kor 4, 12) Mohli by sme sa vidieť v odovzdanosti bratov, ktorí sa rozhodli viesť pokojný život aj medzi tými, ktorí ich nenávidia a pokorne slúžiť tam, kde sa na nich hľadí s podozrením.
(K dlhšej meditácii odporúčame biblický úryvok: Ef 2, 13 – 22.)
Záverečná modlitba
Dobrý Pane, ďakujeme ti za príklad umučených bratov Bedřicha, Hieronyma, Šimona, Jána a ostatných. Nauč nás obetavo niesť kríž, nepočítať krivdy, nečakať obdiv a svedomito sa snažiť o dobro pre všetkých ľudí. Ty si nám na kríži ukázal, ako vládne Kráľ kresťanov. Ak nám podáš svoj kalich, z ktorého pili apoštoli aj františkánski bratia, budeme z neho piť tiež. Prosíme ťa aj o zahladenie krívd medzi kresťanmi. Prosíme o jednotu tak, ako si prosil ty v Getsemanskej záhrade. Pane, daj, nech sme jedno telo. Lebo ty žiješ a kraľuješ v jednote s Otcom a Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Trvalosť vplyvu svätcov v čase (9. deň)
Novénu končíme rozjímaním: Čo si od mučeníkov 17. storočia odniesť do života v 21. storočí?
Čítať a rozjímať o živote svätých je pre nás povzbudením na našej ceste. Veď to boli ľudia, ktorí prežívali podobné ťažkosti a trápenia, ale aj radosti ako my. Dôležité pre nás je uvedomiť si, že žiadneho svätca, aj keby nám bol akokoľvek sympatický a blízky, nemôžeme kopírovať. (…) V ich živote jedinečne a originálne pôsobil Duch Svätý a preto v celých dejinách nenájdeme dvoch rovnakých svätcov. (…)
Aj keď nemôžeme kopírovať život Štrnástich pražských mučeníkov, nájdeme u nich dary, z ktorých čerpali a tie sa môžu stať posilou aj pre nás. Každého oslovuje niečo iné. Uvedieme tu tri určité momenty.
1/ Napriek tomu, že sa vplyvom moru a iných ťažkostí doby znížil počet bratov na minimum, prišli k nám z ostatných krajín noví bratia, ktorí vytvorili novú medzinárodnú komunitu. Nie je pre nás povzbudením, že je možné vytvoriť jednotu v rozmanitosti národov, jazykov a kultúr?
2/ Otec Ján Martinez chránil Eucharistiu pred zneuctením. Aj my sa môžeme a máme stať živým svätostánkom a chrániť Boží život v nás a našich blížnych.
3/ V rozhodujúcej chvíli krátko pred smrťou sa bratia modlili a odovzdávali do Božej vôle: „Zverme kostol a kláštor i náš život a spásu Kristovi, Pánovi, ktorý nás miloval až na smrť. Nech sa stane jeho vôľa.“ Týmito slovami povzbudzoval svojich spolubratov vikár domu.
(K dlhšej meditácii odporúčame biblický úryvok: Sir 44, 1 – 15.)
Záverečná modlitba
Chválime ťa a klaniame sa ti, Kráľ mučeníkov. Ty si za nás ponúkol svoj život pri veľkonočnej večeri a v krvavej obete na kríži. Pre zásluhy svätých mučeníkov zabitých pre evanjelium, ktorí dosvedčili svoju vieru v teba, prosíme ťa, daruj nám pravú slobodu ducha, čistú a jasnú vieru a učiň, nech hrdinsky obstojíme v životných skúškach a premôžeme zvody sveta, aby sme raz dosiahli účasť na tvojej sláve, v ktorej žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
