Ježiškov dar

Presne desať rokov od 15-tich do 25-tich rokov som patril do veľkej „rodiny fajčiarov“. Počas tejto doby som sa asi desaťkrát pokúšal zbaviť sa tejto nepohodlnej náruživosti. V pôste sa mi to síce podarilo takmer na sedem týždňov, ale pri veľkonočnom aleluja sa znova prebudila chuť po modrom dyme. Nikdy sa mi vlastnými silami nepodarilo oslobodiť sa od tejto vášne a čím dlhšie som fajčil, tým redšie boli pokusy s fajčením raz a navždy skoncovať.

Aj keď som mal obdobie, že som vyfajčil 40 cigariet za deň, nikdy ma nenapadlo, aby som prosil Boha o pomoc. Ale čo som nedokázal s vypätím všetkých svojich síl, to mi chcel Ježiš darovať zadarmo.

Tak ako v minulých rokoch rozhodol som sa aj v advente 1990, že sa zrieknem fajčenia. Ale už po niekoľkých dňoch som to vzdal. Sklamaný opätovným zlyhaním som pred Vianocami prišiel na nápad poprosiť Boha, aby mi pomohol. Vážne som začal pomýšľať na to, že sa pokúsim priniesť Dieťaťu v jasličkách nejakým spôsobom moju vášeň ako dar. Stále viac rástlo vo mne presvedčenie, že Ježiško môj dar neodmietne. Táto myšlienka ma neopustila a nakoniec mi bolo jasné, ako budem postupovať.

Na Štedrý deň sa zišla celá naša rodina, rodičia, moji traja súrodenci a ja. Celý večer som myslel na rozhodujúci okamih, ako uskutočniť svoj zámer. Spieval som vtedy v zbore susednej farnosti. Pretože zbor spieval polnočnú sv. omšu, opustil som rodinné posedenie ako prvý. Išiel som sám zasneženou krajinou. Na ulici nebolo nikoho. Modlil som sa a zbieral odvahu, pretože vždy, keď som si niečo predsavzal, bol som nakoniec znepokojený a neistý.

Počas celej polnočnej omše v kostole svätého Mikuláša som sa snažil byť sústredený. Aj pri blahoželaniach medzi ľuďmi som bol rezervovaný. Nakoniec som si našiel pokojné miesto a kľakol som si. Chcel som sa sústrediť a čakať, až sa konečne začne kostol vyprázdňovať. Trvalo to dlho, pretože bol zaplnený do posledného miesta. Pozvanie kolegov, aby som už s nimi odišiel, som zdvorilo odmietal. Po nejakom čase boli všetci vonku. Už som počul len kostolníka, ktorý upratoval po bohoslužbe. Väčšinu lámp a sviečok už zhasol. Svetlo už svietilo len pri jasličkách u bočného oltára. Presne tam som chcel ísť. Rýchlo som prešiel stredom kostola a zamieril k Betlehemu ešte skôr, než kostolník vyšiel zo sakristie, aby zavrel kostol. V ruke som pevne zvieral vo vrecku kabáta krabičku cigariet.

Zastal som pred Božským Dieťaťom, ktoré ležalo s rozpätými rúčkami a milo sa na mňa usmievalo. V nádeji, že ma nikto nevidí, vytiahol som z vrecka škatuľku cigariet a položil k Ježiškovi. Pritom som sa modlil: „Dnes ti, bohužiaľ, nemôžem dať viac ako svoju vášeň pre cigarety. Prijmi tento môj dar a osloboď ma konečne od mojej závislosti.“

S úľavou som vyšiel z kostola. Vonku ešte stáli poslední ľudia. Prešiel som rýchlo okolo nich, pretože mi nebolo do reči. Ticho som sa vracal domov. Tma a vianočné ticho mi robili dobre a ja som mal istotu: Ježiško ma vyslyšal.

Keď som druhý deň vstával, bol som zvedavý, ako sa budem cítiť, pretože moja prvá myšlienka patrila vždy cigarete. Ale k veľkému prekvapeniu som na ňu nemal vôbec chuť. Tak tomu bolo po celý deň. A nezmenilo sa to ani druhý, tretí ani v nijaký ďalší deň. Od tej udalosti už uplynulo 18 rokov. Už nikdy som nemal pokušenie zafajčiť si cigaretu.

Ten Štedrý deň sa však stalo ešte niečo. Vtedy som ešte nechápal, že Ježiško má pre mňa pripravený darček. V nasledujúcom roku sa vo mne prebudila túžba po kňazskom stave. Od tej doby vo mne rástla láska k Ježišovi. Čo všetko som sa od Neho od tej doby naučil! A vždy, keď o Vianociach sám slúžim polnočnú svätú omšu, spomeniem si na ony Vianoce, kedy ma Pán oslobodil od mojej závislosti, aby mi daroval sám seba.

 

             Zdroj: Anton Maria Sohler, Víťazstvo srdca, Lumen de lumine, Obrázok: Pixabay

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.