Večne spievajú lesy
Otázka:
Pochválený buď Ježiš Kristus, mám doma knihu ktorú práve čítam. V zásade si vyberám knihy kvalitné, aby tam boli vyzdvihnuté cnosti apod. Ale práve teraz sa v mojej knihe objavili povery. Je to kniha „Večne spievajú lesy“ a autor tam pojednáva hlavne o tom, že bez Boha nič nezmôžeme, nemáme túžiť po pomste a moci ale po pokore. Opisuje tu starý nórsky rod a na niektorých stránkach sa vyskytujú povery, napr. že v doline v noci tancujú víly a škriatkovia, alebo ľudia verili, že keď niečo spravia tak a tak, tak, že sa nestane niečo zlé. Tieto veci ma trochu desia a neviem, či si môžem takú knihu ponechať. Nie je to spojenie s okultizmom? Pretože povery vraj patria do okultizmu. Lenže ja týmto poverám neverím, len neviem či je správne ich mat v knižnici. Ďakujem Vám veľmi pekne za odpoveď!
Odpoveď:
Spomínanú knihu som nečítal, preto sa neviem celkom kompetentne k nej vyjadriť. Pokiaľ zmienky o poverách majú iba informatívny charakter o kultúre určitého etnika a nemajú úmysel ich ponúkať alebo robiť im reklamu, nemusíte takú knihu odstraňovať. Pokiaľ viem, táto kniha je román a zrejme v nej nejde o šírenie povier a okultizmus. Ale rozhodnutie je na Vás a na citlivosti Vášho svedomia. Je múdre, že sa vôbec zamýšľate nad takou otázkou a snažíte sa rozlišovať. Konečné rozhodnutie prediskutujte s Duchom Svätým v modlitbe.
Pán Vám žehnaj!
Pavol Hucík
Večne spievajú lesy, Zo smrtnej hory fúka a Niet inej cesty – toto je úplná trilógia Trygve Gulbransena. Nedávno som si to po rokoch opäť prečítal. Chce to trocha trpezlivosti, pretože severskí spisovatelia – tobôž klasici – nie sú „akční“, ale zato veľmi hlbokí, ako ich príroda. To čo sa tam mimochodom opisuje, nie je nijaký okultizmus, patrí to k dedičstvu tohto nórskeho národa, tak ako zbytky ľudových zvykov, pranostík a kadejakých ľudových povestí patria aj ku slovenskému národu. Na Ukrajine je to ešte vypuklejšie, dokonca ešte dnes, tam sa niekedy kresťanská viera vyslovenie pletie dokopy s poverami. V trilógii Trygveho Gulbranssena – ktorú odporúčam prečítať – sa odohráva niečo, čo dnes už takmer vymizlo. Život niekoľkých generácií rodu Bjorndalovcov, sa v tvrdom prostredí, v ktorom sa vždy bojovalo o prežitie, vyvíja k pochopeniu milosrdenstva a skutočne kresťanskému chápaniu lásky k blížnemu. Toto je na tomto diele to cenné. Okrem toho dej vykresľuje zaujímavé povahy a typy, ktoré svojou hutnosťou vytvárajú postavy, zocelené životom a vlastnou cestou k Bohu. Záverečná scéna, v ktorej Dag Bjorndal z divokej rieky zachraňuje dieťa, pri čom sa sám utopí, a to všetko cestou od notára, prostredníctvom ktorého odpustil dlhy všetkým svojim veriteľom, je nádherným záverom pointy celej tejto trilógie mimoriadneho nórskeho spisovateľa.
Večne spievajú lesy, Zo smrtnej hory fúka a Niet inej cesty – toto je úplná trilógia Trygve Gulbransena. Nedávno som si to po rokoch opäť prečítal. Chce to trocha trpezlivosti, pretože severskí spisovatelia – tobôž klasici – nie sú „akční“, ale zato veľmi hlbokí, ako ich príroda. To čo sa tam mimochodom opisuje, nie je nijaký okultizmus, patrí to k dedičstvu tohto nórskeho národa, tak ako zbytky ľudových zvykov, pranostík a kadejakých ľudových povestí patria aj ku slovenskému národu. Na Ukrajine je to ešte vypuklejšie, dokonca ešte dnes, tam sa niekedy kresťanská viera vyslovenie pletie dokopy s poverami. V trilógii Trygveho Gulbranssena – ktorú odporúčam prečítať – sa odohráva niečo, čo dnes už takmer vymizlo. Život niekoľkých generácií rodu Bjorndalovcov, sa v tvrdom prostredí, v ktorom sa vždy bojovalo o prežitie, vyvíja k pochopeniu milosrdenstva a skutočne kresťanskému chápaniu lásky k blížnemu. Toto je na tomto diele to cenné. Okrem toho dej vykresľuje zaujímavé povahy a typy, ktoré svojou hutnosťou vytvárajú postavy, zocelené životom a vlastnou cestou k Bohu. Záverečná scéna, v ktorej Dag Bjorndal z divokej rieky zachraňuje dieťa, pri čom sa sám utopí, a to všetko cestou od notára, prostredníctvom ktorého odpustil dlhy všetkým svojim veriteľom, je nádherným záverom pointy celej tejto trilógie mimoriadneho nórskeho spisovateľa.
Táto severská sága je krásnym obrazom života ľudí, ktorých formovala ťažká práca a hlboko zakorenená úcta k tradíciám svojich predkov. Povery sú jeho súčasťou, rovnako ako viera v Boha. Nejde tu o okultizmus. Autor len podáva reálny obraz ako si jednoduchí ľudia žijúci v 18. stor. odôvodňovali
niektoré skutočnosti,napr. prírodné javy, ktoré si nevedeli ináč vysvetliť.
Máte v rukách veľmi peknú knihu. Oceňujem výber. Prajem Vám príjemne strávený čas pri čítaní klasickej literatúry 🙂
Večne spievajú lesy, Zo smrtnej hory fúka a Niet inej cesty – toto je úplná trilógia Trygve Gulbransena. Nedávno som si to po rokoch opäť prečítal. Chce to trocha trpezlivosti, pretože severskí spisovatelia – tobôž klasici – nie sú „akční“, ale zato veľmi hlbokí, ako ich príroda. To čo sa tam mimochodom opisuje, nie je nijaký okultizmus, patrí to k dedičstvu tohto nórskeho národa, tak ako zbytky ľudových zvykov, pranostík a kadejakých ľudových povestí patria aj ku slovenskému národu. Na Ukrajine je to ešte vypuklejšie, dokonca ešte dnes, tam sa niekedy kresťanská viera vyslovenie pletie dokopy s poverami. V trilógii Trygveho Gulbranssena – ktorú odporúčam prečítať – sa odohráva niečo, čo dnes už takmer vymizlo. Život niekoľkých generácií rodu Bjorndalovcov, sa v tvrdom prostredí, v ktorom sa vždy bojovalo o prežitie, vyvíja k pochopeniu milosrdenstva a skutočne kresťanskému chápaniu lásky k blížnemu. Toto je na tomto diele to cenné. Okrem toho dej vykresľuje zaujímavé povahy a typy, ktoré svojou hutnosťou vytvárajú postavy, zocelené životom a vlastnou cestou k Bohu. Záverečná scéna, v ktorej Dag Bjorndal z divokej rieky zachraňuje dieťa, pri čom sa sám utopí, a to všetko cestou od notára, prostredníctvom ktorého odpustil dlhy všetkým svojim veriteľom, je nádherným záverom pointy celej tejto trilógie mimoriadneho nórskeho spisovateľa.