Kľúčový moment v živote sv. Bruna

Raymond Diocrès bol podľa tradície významný parížsky učiteľ, teológ a kanonik. Navonok sa tešil veľkej úcte a ľudia ho považovali za vzorného a zbožného človeka. Po jeho smrti sa preto konal slávnostný pohreb, na ktorom sa zišlo veľké množstvo ľudí.

Medzi prítomnými mal byť aj Bruno z Kolína, ktorý bol v tom čase vzdelaným duchovným a učiteľom. Bruno poznal Raymonda a vážil si jeho učenosť.

Počas pohrebných obradov položili Raymondovo telo na katafalk. Kňazi začali spievať modlitby za zomrelého. V tradičnom rozprávaní sa práve vtedy odohrala desivá udalosť.

Keď zazneli slová pohrebnej liturgie „Responde mihi – odpovedz mi“, Raymondovo telo sa zrazu pohlo. Zdvihol sa z katafalku a prítomní s hrôzou počuli jeho hlas:

Ľudia boli vydesení. Nikto nevedel vysvetliť, čo sa stalo. Obrad bol prerušený a pohreb odložený.

Na ďalší deň sa ľudia opäť zhromaždili, aby pokračovali v pohrebných obradoch. Keď sa znovu čítala tá istá časť modlitby, stalo sa niečo ešte desivejšie. Raymond sa opäť zdvihol z katafalku a podľa legendy povedal:

Potom opäť klesol späť na svoje lôžko.

Účastníci pohrebu boli presvedčení, že nejde o obyčajnú udalosť. Pohreb preto znovu odložili.

Na tretí deň sa konali pohrebné obrady znova. Ľudia už prichádzali so strachom a napätím. Nikto nevedel, čo sa stane.

Keď opäť zazneli slová modlitby za zomrelého, Raymond sa podľa tradície po tretíkrát nadvihol. Tentoraz mal jeho hlas znieť ešte hrozivejšie:

Potom jeho telo opäť bezvládne kleslo.

Tento príbeh sa preto niekedy označuje ako „trojité vzkriesenie Raymonda Diocrèsa“. V umeleckých dielach býva znázorňovaný ako mimoriadne dramatická scéna: vystrašený dav, otvorená rakva, Raymondovo telo a medzi zhromaždenými Bruno, ktorý udalosť sleduje s veľkým otrasom.

Ako to zapôsobilo na svätého Bruna? Podľa tradičného rozprávania bola táto udalosť pre Bruna zásadným duchovným otrasom.

Bruno bol vzdelaný človek, uznávaný učiteľ a duchovný. Mal pred sebou kariéru v Cirkvi a mohol žiť pomerne pohodlným životom. Príbeh o Raymondovi ho však mal prinútiť zamyslieť sa nad tým, čo je skutočne dôležité – pozemská sláva, vzdelanie a spoločenské postavenie, alebo spása človeka a život s Bohom.

Raymond bol navonok vážený a rešpektovaný. Ak však tradícia hovorila pravdu, jeho skutočný stav pred Bohom bol úplne iný. Bruno si mal uvedomiť, že človek môže pred ľuďmi pôsobiť sväto, ale pred Bohom nemožno nič skryť. Táto myšlienka priviedla Bruna k rozhodnutiu vzdať sa sveta a úplne sa zasvätiť Bohu.

Podľa historickej tradície sa však Bruno nerozhodol pre pustovnícky život iba kvôli tejto udalosti. Už predtým túžil po hlbšom duchovnom živote a spolu s priateľmi Raoulom a Fulciom uvažoval o odchode zo sveta. Bruno napokon okolo roku 1084 odišiel so svojimi spoločníkmi do oblasti Chartreuse pri Grenobli. Tam, v samote Álp, vzniklo spoločenstvo pustovníkov, z ktorého vyrástol kartuziánsky rád. Ich život bol založený na mlčaní, samote, modlitbe, rozjímaní a práci.

Preto sa príbeh Raymonda Diocrèsa v tradícii chápe predovšetkým ako obraz Brunovho obrátenia srdca; smrť človeka, ktorý bol navonok uznávaný, mu mala pripomenúť vážnosť Božieho súdu a potrebu žiť úprimne pred Bohom.

Zmyslom príbehu teda nie je iba samotné zázračné vzkriesenie. Jeho hlavnou myšlienkou je otázka: „Ako vyzerá môj život pred Bohom, keď odpadne všetko, čo vidia ľudia?“ Práve táto otázka sa v tradícii stala jedným z impulzov, ktoré priviedli Bruna k životu v samote a modlitbe.