Boží služobník Dolindo Ruotolo
„Dali mi meno Dolindo, čo znamená bolesť …“ toto sú slová samotného kňaza vysvetľujúce jeho nezvyčajné meno, ktoré mu vymyslel a dal jeho otec pri krste. V tomto mene bolo predurčenie celého jeho života, ktoré otec nevedomky vybral svojmu piatemu dieťaťu z jedenástich. Dolindo sa narodil v Neapole 6. októbra 1882 Rafaelovi Ruotolo, matematickému inžinierovi a Sylvii Valle, ktorá pochádzala z Neapola, zo španielskej šľachty.
Bolesť pre Dolinda, predznamenaná menom, ktoré mu otec vybral, prišla veľmi skoro. Už v 11 mesiacoch musel podstúpiť operáciu ruky v dôsledku poškodenej kosti na ruke a čoskoro nasledovala ďalšia operácia kvôli nádoru na tvári. Mnohopočetná rodina, slabý príjem a otcova chamtivosť spôsobili, že rodina trpela hladom a nedostatkom oblečenia a obuvi. O svojom neľahkom živote rozpráva v autobiografii, ktorá vyšla v dvoch zväzkoch nazvaných „Dolindo, čo znamená bolesť.“ Hovorí, že v dome dominovala mimoriadna strohosť jeho otca, ktorý ho nenechal chodiť do školy a sám ho učil čítať a písať. V roku 1896 sa rodičia rozišli pre svoj až priveľmi odlišný charakter a Dolindo a jeho brat Eliáš začali navštevovať školu kňazov misionárov Panny Márie na ulici Vergini. Po troch rokoch koncom roka 1899 bol prijatý do noviciátu a v máji 1901 odišiel do misijného kňazského domu, kde strávil štyri roky. V roku 1903 požiadal, aby bol poslaný do Číny ako misionár. Rehoľný predstavený mu na jeho žiadosť odpovedal: „Boh vám dal túto túžbu, aby Vás pripravil na utrpenie a apoštolát. Budete mučeníkom, ale mučeníkom srdca, nie krvi. Zostaňte tu a nehovorte mi už o tejto žiadosti.“ 1. júna 1901 zložil rehoľné sľuby a 24. júna 1905 prijal kňazské svätenie. Svoju prvú omšu slúžil nasledujúci deň s pomocou svojho brata Eliáša, ktorý sa stal tiež kňazom. Bol vymenovaný za učiteľa gregoriánskeho spevu a profesorom duchovných pápežskej školy. Život tohto kňaza bol pretkaný toľkými bolestnými epizódami, že mu nechýbalo príležitostí na umŕtvovanie a tie ho zoceľovali, aby nereptal a prijímal všetko ako prejav zvláštnej Božej pozornosti, ktorá ho pripravovala 
na to, čo ho ešte len čakalo.
Pracoval v Tarante spolu s kňazom, ktorý s ním zaobchádzal veľmi nevhodným a neláskavým spôsobom. Zhadzoval jeho autoritu pred žiakmi, ktorí už tak či tak mali vážne problémy s disciplínou. Preto bol presťahovaný z Taranta do Molfetty, aby tu pôsobil ako všeobecný učiteľ a učiteľ gregoriánskeho spevu. Strávil tu šesť mesiacov, zotavil sa tu na duchu, ale sťažoval sa, že tu nemá každý deň práve tie umŕtvovania, ktoré sa pre jeho dušu stali tak nevyhnutnými, aby ich mohol predkladať trpiacemu Kristovi. Ale už 3. septembra 1907 sa sily plné nedorozumenie a bolesti voči otcovi Dolindovi stali doslova priamo viditeľnými. Páter Volpe, ktorý bol preložený do Catanie, požiadal Dolinda, aby spracoval posudok na jednu mladú ženu menom Serafína, ktorá mala údajne charizmu videnie a mala už jeden pozitívny posudok od P. Volpeho.
Žena prišla do Giovinazzo v blízkosti Molfetta a otec Dolindo mal možnosť ju po osem dní spovedať, osobne kontrolovať a sledovať počas extázy. Jeho dojem bol pozitívny, aj keď žena trvala na tom, že má zjavenie Ducha Svätého vo forme dieťaťa. Jeho správu postúpili hlavnému predstavenému v Neapole, pre ktorého to, čo bolo označené ako videnie, znamenalo niečo scestné ako „vtelenia Ducha Svätého,“ a to znamenalo koniec s P. Ruotolom. Akékoľvek vysvetlenie bolo zbytočné a hlavný predstavený bol presvedčený, že Dolindo podporuje herézu.
29. októbra 1907 ho povolali do Neapola, kde mu oznámili, aby sa už nezaujímal o mimoriadne fakty ani o dotyčnú vizionárku z Catanie, a bolo mu zakázané slúžiť svätú omšu. To isté platilo aj pre P. Volpea. V dome Vergini sa mu všetci začali vyhýbať ako exkomunikovanému z cirkvi. 4. decembra odišiel do Ríma, kde bol pred Svätou stolicou 4 mesiace vyšetrovaný, ale nehodlal odvolať nič z toho, čo napísal vo svojej správe, pretože napísal len to, čo počul a videl na vlastné oči, a preto nemohol porušiť solidaritu so svojím predstaveným P. Volpem. Bol suspendovaný a podrobený psychiatrickému vyšetreniu, ktoré potvrdilo jeho úplné duševné zdravie. Suspendovanie bolo síce zrušené , no bol odoslaný do Neapola, aby ho tu vylúčili z rádu. Odišiel z rádu 15. mája 1908 so smrťou v duši a vrátil sa domov. Nasledovali tri roky trápenia všetkého druhu, bol podrobený exorcizmu, pokladaný za blázna, jeho prípad vo veľmi negatívnom svetle pretriasali noviny, ktoré všetko skomolili a spôsobili, že rovnako Dolindo, tak P. Volpe boli pokladaní za vyhnancov cirkvi. V tejto osamelosti začal sám mať videnia.
22. decembra 1909 mal v sakristii videnie s Pánom Ježišom. Dolindo sa odsťahoval do Rossana v Kalábrii a odtiaľ žiadal za prispenia známych prelátov, priateľov a svedkov svojich nadprirodzených darov revíziu svojho prípadu. 8. augusta 1910 bol po dvoch rokoch suspendovania rehabilitovaný. Ale už v decembri 1911 bol znovu povolaný do Ríma, umiestnený do osobitnej miestnosti pre kňazov v Posvätnom Ofíciu a znovu poslaný do Neapola. V roku 1921 bol znovu postavený pred cirkevný súd, odsúdený a s ním boli odsúdené aj rozhovory, ktoré viedol s Kristom. Kritiky jeho literárnych a teologických diel boli veľmi ostré. Definitívnej rehabilitácie sa dočkal 17. júla 1937.
Bolesti a nepochopenie sa mu nevyhýbali ani potom, v čase, keď pôsobil ako diecézny kňaz. Pôsobil v Neapole v kostole San Giuseppe dei Nudi, kde bol farárom jeho brat Eliáš. Bol iniciátorom „Božieho diela,“ ktorého cieľom bola obnova eucharistického života, tj. osobný a uvedomelý kontakt veriacich so živým Ježišom, ochota dať sa od neho viesť a pretvoriť, čo pokladal za jediný liek proti zlu v toľkých podobách, ktoré postihujú jednotlivca a majú negatívny vplyv na celý svet. Okolo neho sa združilo mnoho mladých a vysoko vzdelaných ľudí, ktorí vytvorili dielo „Apoštolát tlače“ a všade šírili spisy pátra Dolinda. Jeho dielo obsahuje spisy ako „Komentáre k Svätému písmu,“ ktoré má 33 zväzkov, až po diela z oblasti teológie, asketiky a mystiky, početné listy a autobiografie, ako aj kresťanskú náuku. Odpovedal na tisícky listov a tiež zanechal tisíce svätých poznámok k svätým obrazom, aby ponúkol duchovný smer hľadajúcim ľuďom. Dvadsať jeho svätých duchovných poznámok nájdeme v knihe „Rozjímanie o sv. Ruženci.“
Don Dolindo mal horlivé pochopenie ľudskej duše a bol vždy schopný pomôcť ľuďom vidieť svetlo Boha. Pomáhal neúnavne dušiam, uprostred neslýchaného utrpenia každého druhu, pretože sa ponúkol ako obeť za ľudstvo, udržiavaný v nádhernej sviežosti ducha, ktorá premenila jeho život na hymnus. Počas celého svojho života žil v dobrovoľnej a úplnej chudobe. Pútnici z Neapola, ktorí prichádzali do San Giovanni Rotondo, aby tu spoznali pátra Pia, často od neho počuli: „Prečo chodíte za mnou, máte predsa u vás pátra Dolinda Ruotola. Nasledujte jeho, je to svätý muž!“ V roku 1960 začala pre Dolinda ďalšia kalvária. Záchvat mŕtvice mu ochromil ľavú polovicu tela, ale Dolindo napriek bolestiam naďalej píše od svojho stolíka ďalších desať rokov listy svojim duchovným deťom. V novembri 1970 vážne ochorel. Lekári márne bojovali so zápalom pľúc, ktorý sa v jeho tele rozvíjal.
V predvečer sviatku Posvätenie baziliky svätého Petra sa jeho stav výrazne zhoršil. Požiadal o Eucharistiu, páter Galasso mu udelil rozhrešenie a podal Viaticum. V jeho izbe sa začala šíriť jemná no intenzívna vôňa ľalií, ktorú každý vnímal ako posledný znak jeho svätosti. 19. novembra o 17-tej hodine a 13 minúte, akoby jeho telo náhle ožilo z pohľadu na oblohu. Zdvihol sa na posteli, akoby šiel v ústrety nebeskej Matke, ktorej venoval svoj život a prácu. Usmieval sa úsmevom plným blaženosti a zbožnosti. Potom sa jeho hlava naposledy sklonila na vankúš.
Celý Neapol išiel v procesii, aby ho naposledy pozdravil. Jeho telo odpočíva v kostole San Giuseppe dei Nudi spolu s jeho bratom Eliášom. Jeho duchovné dcéry naďalej pracujú a učia v „Piccola Casa della Scrittura.“ Don Dolindo radil ľuďom, aby často klopali s prosbami na jeho hrob, že určite bude odpovedať. A tak sa ľudia teraz viac než inokedy zhromažďujú v Cirkvi a prichádzajú na jeho hrob, presvedčení o jeho príhovore a sú svedkami uzdravení a milostí.
Zdroj: Aleteia.com, Obrázok: Tamtiež
