Slnko zapadne,
zmodrá obloha,
vietor zavanie,
ožije beloba.
Domov jedlička
z hory sa poberú,
ožijú sníčky,
srdce nám zohrejú.
Život v dieťati
znova rozsvieti
čaro opäť Vianoc,
zmizne temná noc.
Kde rastú stromy, kde padá dážď
ľudia v duši nosia ten svoj čierny plášť
v očiach smútok na perách žiaľ
vietor slzu z oka zvial.
vidite este mam jednu v hlave … pockajte piste ja vam odpoviem chcete basen povedzte slova ja len poviem sum a fuk a basnicka je uz na svete mam plnu hlavu basniciek …
Smútok
Kde rastú stromy, kde padá dážď
ľudia v duši nosia ten svoj čierny plášť
v očiach smútok na perách žiaľ
vietor slzu z oka zvial.
Sady pusté, srdcia prázdne
v kostoloch však počuť kázne
víno je krvou, chleba telom
čo je vlastne naším cieľom?
Láska – nenávisť, pravda, či lož
svoje zbrane k nohám zlož
vinu nosí každý v srdci
kňazi a či bezbožníci.
Nie je človeka takého
kto zatratí seba samého
v rieke utop ten svoj hnev
nech ozve sa jasný duše spev.
Skús…
Skús kričať po tichu
skús žiť bez dychu
skús sa dotknúť hviezd
skús zabudnúť na lásky ciest.
Skús cítiť bez srdca
skús oklamať pokrytca
skús nájsť čiernu v bielom snehu
skús zatajiť skrytú nehu.
Skús milovať bez lásky
skús žiť bez nadsázky
skús raz zostať láske verný
skús nezničiť zväzok pevný.
Skús zaceliť rany času
skús zožať lásky klasu
skús nájsť v sebe zmilovanie
hriešnikovi dať odpustenie.
Prekliatie
Úzkosť v srdi,
na perách slová nevypovedané
v tmavom kúte prísediaci
city, myšlienky hanbou prekárané.
Nenávisť tlie v žilách
vzdor a snaha k revolte
odporné, hnusné klamstvá
volám Jehovah
na Teba buď prekliate
ty stvorenie nevinné
Bohom stvorené…Človek
Znova
Nemôžeš súdiť nemáš síl
odhoďme súmrak tmavých chvíl
vyjasnime hviezdy na nebi
rozdúchajme lásky pahreby.
Kde stratili sa slová, dotyky
kam podeli sa lásky slabiky
zabudnime na rany bolestné
vykročme vpred a radostne.
Nech opäť kvitne ruža voňavá
nech naberie spád rieka belavá
nech koleso lásky môžme roztočiť
a spoločne na dúhu lásky vykročiť.
Sklamaná
Z mesta kde leží Pavlova mohyla
pochádza dievča, ktoré v láske sa ranila
naslúchaj teraz príbehu jej
smutnej mojej premilej.
Bola si krásna, nežná, spanilá
zakrátko láskou opilá
ja zbadal ťa v kolobehu času
šiel za láskou hlasu.
Trvalo krátko, kratúčko
boli sme si blízko, blizúčko
aj svet sa točil okolo nás
žili sme život plný krás.
Mňa však v duši oheň pálil
sám sebe som si hanil
inej som myšlienky venoval
inú ženu som ja miloval.
Odišla noc prišiel deň
ja uvedomil si, čo všetko smiem
bola si bábkou v rukách mojich
plakala si do dlaní svojich.
Ty čakala si lásky ozvenu
ja dával ti len chabú odmenu
za lásku, túžby po citu
len rána bez slnka úsvitu.
Mala si so mnou pevnú vôľu
ja dával ti len rany srdca bôľu
zažila si si so mnou smútku
a vtom tvojom duše kútku.
Verila si láske mojej
klamal som ti klamal inej,
že jediná si v mojom srdci
hriešnikovi niet pomoci.
Nechal som ťa v chvíľach stonu
nečuť viacej lásky tónu
samú, krehkú bez pomoci
zažni svetlo tmavej noci.
Výčitky mi blúdia hlavou
zo sna kričím nocou tmavou
moje odpusť vietor nesie
nech ti modré z neba znesie.
Zaslúžiš si lásky nití
v celom tvojom ďalšom žití
odpustenie prosím daj mi
vykroč nohou nahej panny.
Potok
Tiekol čistý potok mladý
rokmi silu naberal
pri cestách mu mesiac bledý
na dno lásky nazeral.
Padal sneh a padal dážď
potok farby menil jas
niesol listy osudu
nahý, chladný bez studu.
Potok v rieku zmenil sa
jed však s vodou spojil sa
už nie je čistý priezračný
pre tento svet však senzačný.
Tečie rieka do neba
za mňa a či za teba
nesie sebou život náš,
čo nám pán Boh zaňho dáš?
Rieka ústi v more slávy
zatvára však srdcia brány
obzor v diaľke nevídať
na svete len prebývať.
Skús sa napiť vody slanej
neuhasíš ňou svoj smäd
piť z potoka vody kalnej
lepšie by bolo pre tento svet.
Epilog
Ruka stisne svetlo nehy
objímeš ňou celé brehy
prijímaš svetlo, jagot hviezd
ako rosu z ranných ciest.
Prikrývka biela ako sneh
zakryla život márnych nieh
život ženiem do záhuby
smrť máme za zásluhy.
Ruka klesá chladná nadol
smutný dážď na lúky sadol
svet sa jasný so mnou lúči
v poslednom slnečnom lúči.
Dym sa dvíha z temných jám
a v nich ležím na dne sám
počuť chmúrne slová chvál
tóny tmavých katedrál.
Už len buchot mokrej hliny
človek vníma svoje viny
niet už cesty, návratu
ani cesty k životu.
Otázka
Čierna tma prikryla lásku
studený závoj noci dostala
márne v snoch si kričala
odpovedz mi na otázku!
Máš na tvári malú vrásku,
keď slnko na obzor vyšlo
nad snom definitívne svitlo
stále nevieš odpoveď na otázku.
Noc s dňom si miesto mení
v hlave ti tisíc otázok zvoní
život nie je farba na obrázku
aká je odpoveď na otázku…
Stále ma miluješ?
21.storočie
Nedokonalosť tohto sveta mučí
nič nové vás nenaučí.
Oči hľadia, nevidia nič
srdce káže krásu, či gýč.
Pretvárka je naším krédom
ústa mazať cudzím medom.
Nevídať ľudí pri pomoci
báť sa chodiť po ulici.
Mať strach so seba samého
nehájiť záujmy druhého.
Byť otrokom spoločnosti
každému byť proti srsti.
Brať do úst cudzie slová
opakovať to stále znova,
aký je tento svet úžasný
neslaný ani nemastný.
Každému sa v ňom dobre žije
znovu mi klamstvo do očí bije.
Kde je pomoc bez peňazí?
Na chrbte ma z toho mrazí.
Ľudí je tisícok okolo
na chvíľu sa mi zazdalo,
že stojím v dave sám
podlieham panike a hrám,
že raz budem ako vy
žiť v kľude a bez obavy.
Niekto to za nás, neboj zmení
to hovoríte vy, ale tak to neni.
Ja zmením vodu na víno
a život premením na kino,
to bude zrkadlo vašej duše,
to bude voda vašej súše.
Uvidíte sa v jasnom svetle
bez pozlátka prvýkrát
tomu verte na stokrát…
Krajina ľadu
Krajina ľadu bez života
krehká a nádherná, zdorovitá
všetko je zo skla, srdcia tiež
tu veru lásky nenájdeš.
Krajina ľadu večného ticha
všade ju cítiť ako dýcha
je tu pokoj ako v nebi
keby sme tam boli keby,
nebo má byť trochu iné
cítiť tu chlad a nič iné.
Krajina ľadu ma volá k sebe
na zem ma to ťahá k tebe
ešte neprišiel ten správny čas
rozlúčim sa prídem zas.
SEN
Noc a samota s večerom sa spája
myšlienky moje sen mi ich krája.
Oči zavieram do tmy sa ponáram
srdce aj dušu pred tebou zatváram.
Slzy sa tlačia do zavretých očí
krv v žilách tuhne život sa končí.
Prestáva vchádzať hlasný zvuk do uší
prečo život so snom končí nikto netuší.
Tvoja vôňa sa stráca ako na oblohe dym
duša telo opúšťa bude to tým,
že nebol to sen, život skončil tak,
že odletela duša ako na zimu vták.
vidite viem rymovat ked napisem dajuku hovadinu ignorujte to lebo opavane viem rymovat …
This website uses cookies to improve your experience while you navigate through the website. Out of these, the cookies that are categorized as necessary are stored on your browser as they are essential for the working of basic functionalities of the website. We also use third-party cookies that help us analyze and understand how you use this website. These cookies will be stored in your browser only with your consent. You also have the option to opt-out of these cookies. But opting out of some of these cookies may affect your browsing experience.
Necessary cookies are absolutely essential for the website to function properly. This category only includes cookies that ensures basic functionalities and security features of the website. These cookies do not store any personal information.
Any cookies that may not be particularly necessary for the website to function and is used specifically to collect user personal data via analytics, ads, other embedded contents are termed as non-necessary cookies. It is mandatory to procure user consent prior to running these cookies on your website.
ehmmm jasne ja som to nepisala viem rymovat
Kde rastú stromy, kde padá dážď
ľudia v duši nosia ten svoj čierny plášť
v očiach smútok na perách žiaľ
vietor slzu z oka zvial.
vidite este mam jednu v hlave … pockajte piste ja vam odpoviem chcete basen povedzte slova ja len poviem sum a fuk a basnicka je uz na svete mam plnu hlavu basniciek …
Smútok
Kde rastú stromy, kde padá dážď
ľudia v duši nosia ten svoj čierny plášť
v očiach smútok na perách žiaľ
vietor slzu z oka zvial.
Sady pusté, srdcia prázdne
v kostoloch však počuť kázne
víno je krvou, chleba telom
čo je vlastne naším cieľom?
Láska – nenávisť, pravda, či lož
svoje zbrane k nohám zlož
vinu nosí každý v srdci
kňazi a či bezbožníci.
Nie je človeka takého
kto zatratí seba samého
v rieke utop ten svoj hnev
nech ozve sa jasný duše spev.
Skús…
Skús kričať po tichu
skús žiť bez dychu
skús sa dotknúť hviezd
skús zabudnúť na lásky ciest.
Skús cítiť bez srdca
skús oklamať pokrytca
skús nájsť čiernu v bielom snehu
skús zatajiť skrytú nehu.
Skús milovať bez lásky
skús žiť bez nadsázky
skús raz zostať láske verný
skús nezničiť zväzok pevný.
Skús zaceliť rany času
skús zožať lásky klasu
skús nájsť v sebe zmilovanie
hriešnikovi dať odpustenie.
Prekliatie
Úzkosť v srdi,
na perách slová nevypovedané
v tmavom kúte prísediaci
city, myšlienky hanbou prekárané.
Nenávisť tlie v žilách
vzdor a snaha k revolte
odporné, hnusné klamstvá
volám Jehovah
na Teba buď prekliate
ty stvorenie nevinné
Bohom stvorené…Človek
Znova
Nemôžeš súdiť nemáš síl
odhoďme súmrak tmavých chvíl
vyjasnime hviezdy na nebi
rozdúchajme lásky pahreby.
Kde stratili sa slová, dotyky
kam podeli sa lásky slabiky
zabudnime na rany bolestné
vykročme vpred a radostne.
Nech opäť kvitne ruža voňavá
nech naberie spád rieka belavá
nech koleso lásky môžme roztočiť
a spoločne na dúhu lásky vykročiť.
Sklamaná
Z mesta kde leží Pavlova mohyla
pochádza dievča, ktoré v láske sa ranila
naslúchaj teraz príbehu jej
smutnej mojej premilej.
Bola si krásna, nežná, spanilá
zakrátko láskou opilá
ja zbadal ťa v kolobehu času
šiel za láskou hlasu.
Trvalo krátko, kratúčko
boli sme si blízko, blizúčko
aj svet sa točil okolo nás
žili sme život plný krás.
Mňa však v duši oheň pálil
sám sebe som si hanil
inej som myšlienky venoval
inú ženu som ja miloval.
Odišla noc prišiel deň
ja uvedomil si, čo všetko smiem
bola si bábkou v rukách mojich
plakala si do dlaní svojich.
Ty čakala si lásky ozvenu
ja dával ti len chabú odmenu
za lásku, túžby po citu
len rána bez slnka úsvitu.
Mala si so mnou pevnú vôľu
ja dával ti len rany srdca bôľu
zažila si si so mnou smútku
a vtom tvojom duše kútku.
Verila si láske mojej
klamal som ti klamal inej,
že jediná si v mojom srdci
hriešnikovi niet pomoci.
Nechal som ťa v chvíľach stonu
nečuť viacej lásky tónu
samú, krehkú bez pomoci
zažni svetlo tmavej noci.
Výčitky mi blúdia hlavou
zo sna kričím nocou tmavou
moje odpusť vietor nesie
nech ti modré z neba znesie.
Zaslúžiš si lásky nití
v celom tvojom ďalšom žití
odpustenie prosím daj mi
vykroč nohou nahej panny.
Potok
Tiekol čistý potok mladý
rokmi silu naberal
pri cestách mu mesiac bledý
na dno lásky nazeral.
Padal sneh a padal dážď
potok farby menil jas
niesol listy osudu
nahý, chladný bez studu.
Potok v rieku zmenil sa
jed však s vodou spojil sa
už nie je čistý priezračný
pre tento svet však senzačný.
Tečie rieka do neba
za mňa a či za teba
nesie sebou život náš,
čo nám pán Boh zaňho dáš?
Rieka ústi v more slávy
zatvára však srdcia brány
obzor v diaľke nevídať
na svete len prebývať.
Skús sa napiť vody slanej
neuhasíš ňou svoj smäd
piť z potoka vody kalnej
lepšie by bolo pre tento svet.
Epilog
Ruka stisne svetlo nehy
objímeš ňou celé brehy
prijímaš svetlo, jagot hviezd
ako rosu z ranných ciest.
Prikrývka biela ako sneh
zakryla život márnych nieh
život ženiem do záhuby
smrť máme za zásluhy.
Ruka klesá chladná nadol
smutný dážď na lúky sadol
svet sa jasný so mnou lúči
v poslednom slnečnom lúči.
Dym sa dvíha z temných jám
a v nich ležím na dne sám
počuť chmúrne slová chvál
tóny tmavých katedrál.
Už len buchot mokrej hliny
človek vníma svoje viny
niet už cesty, návratu
ani cesty k životu.
Otázka
Čierna tma prikryla lásku
studený závoj noci dostala
márne v snoch si kričala
odpovedz mi na otázku!
Máš na tvári malú vrásku,
keď slnko na obzor vyšlo
nad snom definitívne svitlo
stále nevieš odpoveď na otázku.
Noc s dňom si miesto mení
v hlave ti tisíc otázok zvoní
život nie je farba na obrázku
aká je odpoveď na otázku…
Stále ma miluješ?
21.storočie
Nedokonalosť tohto sveta mučí
nič nové vás nenaučí.
Oči hľadia, nevidia nič
srdce káže krásu, či gýč.
Pretvárka je naším krédom
ústa mazať cudzím medom.
Nevídať ľudí pri pomoci
báť sa chodiť po ulici.
Mať strach so seba samého
nehájiť záujmy druhého.
Byť otrokom spoločnosti
každému byť proti srsti.
Brať do úst cudzie slová
opakovať to stále znova,
aký je tento svet úžasný
neslaný ani nemastný.
Každému sa v ňom dobre žije
znovu mi klamstvo do očí bije.
Kde je pomoc bez peňazí?
Na chrbte ma z toho mrazí.
Ľudí je tisícok okolo
na chvíľu sa mi zazdalo,
že stojím v dave sám
podlieham panike a hrám,
že raz budem ako vy
žiť v kľude a bez obavy.
Niekto to za nás, neboj zmení
to hovoríte vy, ale tak to neni.
Ja zmením vodu na víno
a život premením na kino,
to bude zrkadlo vašej duše,
to bude voda vašej súše.
Uvidíte sa v jasnom svetle
bez pozlátka prvýkrát
tomu verte na stokrát…
Krajina ľadu
Krajina ľadu bez života
krehká a nádherná, zdorovitá
všetko je zo skla, srdcia tiež
tu veru lásky nenájdeš.
Krajina ľadu večného ticha
všade ju cítiť ako dýcha
je tu pokoj ako v nebi
keby sme tam boli keby,
nebo má byť trochu iné
cítiť tu chlad a nič iné.
Krajina ľadu ma volá k sebe
na zem ma to ťahá k tebe
ešte neprišiel ten správny čas
rozlúčim sa prídem zas.
SEN
Noc a samota s večerom sa spája
myšlienky moje sen mi ich krája.
Oči zavieram do tmy sa ponáram
srdce aj dušu pred tebou zatváram.
Slzy sa tlačia do zavretých očí
krv v žilách tuhne život sa končí.
Prestáva vchádzať hlasný zvuk do uší
prečo život so snom končí nikto netuší.
Tvoja vôňa sa stráca ako na oblohe dym
duša telo opúšťa bude to tým,
že nebol to sen, život skončil tak,
že odletela duša ako na zimu vták.
vidite viem rymovat ked napisem dajuku hovadinu ignorujte to lebo opavane viem rymovat …
dpc
ked uz je zima ked je uz jar nikoho to nezaijma