Diablov chvost

Od ponižovania k výsmechu. Toto bol krutý boj medzi svätým a Satanom.

Sv. Ján Bosco sa postavil diablovi v nespočetných situáciách, napríklad keď došlo k priamym stretnutiam, bitkám či exorcizmom.

Carluccio a Panna Mária, Pomocnica kresťanov

Carluccio, syn dobrého človeka, bol žiakom dona Bosca. Vďaka svätému mal tento pätnásťročný chlapec veľkú oddanosť k Márii Pomocnici. Keď ochorel, don Bosco nemohol vypočuť jeho spoveď, pretože bol práve za mestom. Medzitým choroba pokročila a Carluccio zomrel.

Don Bosco sa vrátil a smútiaca rodina mu povedala o smrti svojho syna. Svätec pristúpil k zosnulému a začal ho volať po mene: „Carluccio! Carluccio!…”

Chlapec otvoril oči a sadol si na posteľ. „Don Bosco, volám ťa už dlho, pretože som chcel svoju spoveď urobiť dôstojne. Spovedal som sa u iného kňaza, ale bolo to chaotické a nebola to dobrá spoveď.“

Don Bosco požiadal všetkých, aby na chvíľu opustili miestnosť, potom sa obrátil ku Carlucciovi: „Čo sa ti stalo, môj biedny chlapče?“

„Bolo to takto,“ odpovedal chlapec, „hneď ako moja duša vyšla z môjho tela, stretla sa s Kristom Sudcom, ale Panna Mária Pomocnica požiadala svojho Syna, aby chvíľu súdu odložil. Bol som zhrozený. Na jednej strane som videl obrovskú priepasť s ohňom. Všade boli démoni. Potom Panna Mária, Pomocnica kresťanov, ktorá tam stála, povedala démonom: „Nedotýkajte sa ho, nebol súdený.“

Vtom Carluccio začul hlas dona Bosca a prebral sa.

Kňaz zavolal príbuzných, ktorí sa vrátili do izby, a nakoniec povedal mladému mužovi: „Carluccio, chceš radšej zostať na tomto svete, kde na teba čakajú pokušenia a nebezpečenstvá, alebo byť v náručí Márie Pomocnice?“

Chlapec odpovedal: „Radšej by som bol v náručí Márie Pomocnice.“

V tom prípade, svätý pokračoval, choď v pokoji a oroduj u nej za nás. Carluccio sa potom zvalil na vankúš a zomrel.

Diabolské posmešky

V rozprávaní o živote dona Bosca čítame, že diabol, zúrivý na svätca, že mu ukradol duše, sa mu v tom všemožne snažil zabrániť. V podkroví dokázal narobiť toľko hluku, že zvuky, ktoré odtiaľ vychádzali, boli ako balvany odhodené s pekelným treskom.

Keď don Bosco ukladal na stôl saleziánsku regulu, toto monštrum vylialo atrament na rukopis. Pri inej príležitosti, keď zaspal, stiahol plachty z postele a posmieval sa kňazovi. Často aj v podobe tigra či inej divokej šelmy či strašného monštra zdvihol celú posteľ.

Požehnanie

Stalo sa tak v Ríme 3. apríla 1880. K donovi Boscovi bola privedená posadnutá žena, ktorá mala byť požehnaná. Počas požehnania sa zdalo, že démon škrtil svoju úbohú obeť. Ten zlý sa volal Petrus a bol s touto osobou dva roky.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ho Don Bosco

„Som strážca svätej“ (tak nazval posadnutú)

„A kde si bol predtým?“

„Vo vzduchu. Musíš so mnou tvrdo bojovať“

Prečo nechceš ísť von? Nevidíš, že sa ešte viac ponáraš do utrpenia a zla?“

„Ja prahnem po zle.“

Keďže don Bosco nemal špeciálne povolenie od generálneho vikára, ktorý v tom čase nebol v Ríme, slávnostný exorcizmus nebol možný. Jeden muž, ktorý neveril v diabla, sa o jeho existencii presvedčil na základe slov posadnutej.

Posadnutý v dome markíza

Don Bosco odišiel do domu markíza z Comillas celebrovať omšu. Zrazu sa objavila istá posadnutá žena, ktorá pri pohľade naňho padla na zem ako v mdlobách a potom sa s penou na perách začala zvíjať ako had. Don Bosco ju požiadal, aby zavolala na Máriu, ale ona len skríkla: „Nie, ja nechcem ísť von! Nechcem odtiaľto odísť!“

Keďže sa posadnutá žena volala Mária, don Bosco na ňu zavolal: „Mária, vezmi si túto medailu,“ ale ona nereagovala. Nakoniec ju sv. Ján Bosco požehnal. Mladá žena vstala, vzala do ruky medailu, ktorú jej kňaz podal, pobozkala ju, išla do kostola a zúčastnila sa svätej omše.

Všetko nasvedčovalo tomu, že bola oslobodená. Raňajkovala pokojne v prítomnosti mnohých ľudí. Tí, čo ju sprevádzali, povedali, že tak pokojnú ju už dlho nevideli a boli z toho veľmi prekvapení. Domov prišla utešená.

Nepríjemný medveď

Diabol zaútočil obzvlášť tvrdo na dona Bosca zakaždým, keď podnikol nejaké dôležité dielo na väčšiu Božiu slávu. Jedného rána sa niekto spýtal svätca, či sa predošlú noc dobre vyspal, na čo kňaz odpovedal: „Nie veľa, pretože ma vyrušilo nejaké ohavné zviera podobné medveďovi, ktoré vyliezlo na moju posteľ a snažilo sa ma uškrtiť.“ Táto skutočnosť sa stala viackrát a don Bosco vždy podrobne popísal, aké to bolo pekelné trápenie.

V noci, keď sv. Ján Bosco dokončil písanie prvej Reguly Zbožnej spoločnosti sv. Františka Saleského, ovocie vrúcnej modlitby, meditácie a tvrdej práce, práve keď sledoval poslednú vetu Ad maiorem Dei Gloriam, objavil sa diabol, pohol stolom a prevrátil kalamár. Zároveň bolo počuť mrazivé výkriky. Nakoniec bol celý rukopis pokrytý atramentom a nečitateľný a o. Bosco musel začať všetku svoju prácu odznova.

Klop, klop, klop

5. februára 1862 sv. Ján Bosco povedal toto:

„Inokedy v noci som išiel do svojej izby a videl som nočný stolík tancovať a klopať: klop, klop, klop…« A to je len pre mňa!“ – pomyslel som si. Pristúpil som k nemu a spýtal som sa: „Čo chceš?“ A stôl pokračoval: klop, klop, klop. Keď som od neho odchádzal, stíchol, a keď som sa približoval, tancoval a klopkal. Uisťujem vás, že keby mi niekto povedal tento príbeh, ktorý som sám videl, neveril by som. Nezdá sa vám, že počúvate príbehy, ktoré nám babička rozprávala o čarodejniciach?“

Tlak v žalúdku

O týždeň, 12. februára 1862, o. Bosco povedal toto:

„V noci zo 6. na 7. tento mesiac, hneď ako som si ľahol do postele a pomaly som zaspával, som cítil, ako ma niekto chytil za ramená a začal mnou triasť takou silou, že som sa veľmi vyľakal. „Kto si?“ – vykríkol som, zapol som svetlo, obliekol sa, skontroloval posteľ a všetky kúty izby a pozeral, či sa tam niekto neskryl a nehral na mňa taký trik. Ale nenašiel som nikoho. Išiel som k dverám a uistil som sa, že sú zamknuté. Skontroloval som aj dvere knižnice. Všetko bolo zatvorené a bol pokoj. Don Bosco išiel opäť spať.

„Keď som zaspal, pocítil som ďalší tlak, ktorý ma znervóznil. Chcel som niekoho zavolať a vidieť niekoho. „Ale nie,“ povedal som si, „nechcem nikoho rušiť.“ Ľahol som si na chrbát, keď som v žalúdku zacítil obrovskú váhu, ktorá na mňa tlačila a takmer mi nedovolila dýchať. Nemohol som sa ubrániť výkriku: „Čo sa deje?“ A potom som pred sebou búchal päsťou, ale na nič som nenarazil. Prevrátil som sa, ale tlak bol opäť späť a v tomto žalostnom stave som strávil celú noc.“

Diablov chvost

Medzitým, o niekoľko dní neskôr, 17. februára 1862, hlásil:

„Keď som včera večer išiel spať, cítil som, ako sa mi niekto dotkol čela studenou kefou a jemne ním pohol. Zložil som si nočnú čiapku, no tá záhadná ruka ma neprestávala obťažovať, kefkou mi prechádzala po nose a ústach a na chvíľu mi zabránila žmurkať. Už sa mi to stalo a namiesto pera alebo štetca som cítil, že sa ma dotýka taký páchnuci chvost, že som sa zhrozený zobudil.“

Utrápená žena

V roku 1872 žila žena v meste Mathi neďaleko Turína. Volala sa Maria Sopetti a trápil ju zlý duch. Oznámili to vtedajšiemu turínskemu arcibiskupovi, ktorý navrhol, aby ženu požehnal don Bosco.

Do Turína pricestovala 30. novembra. Tesne pred vstupom na stretnutie s Donom Boscom začala stokrát kričať „Nie, nie…“. Nakoniec vošla a s veľkou námahou bola prinútená pokľaknúť.

Don Bosco ju požehnal. Počas požehnania si zakrývala uši, aby nič nepočula, a správala sa zvláštne, pretože mala problém pokojne dýchať. Začala chrochtať ako prasa a mňaukať ako mačka. Len veľmi ťažko sa ju podarilo presvedčiť, aby pobozkala medailu Márie Pomocnice. Po skončení požehnania sa okamžite upokojila. Odišla z izby a vyzerala pokojne. Don Bosco ju uistil, že keď pôjde do susedného mesta Lanzo, navštívi ju v Mathi alebo sa na ňu aspoň spýta. Nariadil jej, aby často bozkávala medailu Márie Pomocnice a hovorila Zdravas Mária, a povedal, že Pán tým, že dovolil takéto muky, jej dáva príležitosť získať veľké zásluhy. Navštívila Dona Bosca aj 2. januára 1883 a bola už úplne oslobodená.

Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Tamtiež

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *