Ján XXIII.
Dnes, 11. októbra, Cirkev slávi spomienku na svätého Jána XXIII., pápeža. Angelo Giuseppe, to boli jeho dve krstné mená, sa narodil 25. novembra 1881 v Sotto il Monte neďaleko Bergama (dnes na jeho počesť Sotto il Monte Giovanni XXIII., v provincii Bergamo, región Lombardia). Štvrté z trinástich detí akcionára Giovanniho Battistu Roncalliho a Marianny Mazzolovej po tom, čo už od útleho veku prejavovalo silné duchovné sklony, navštevovalo katolícku internátnu školu „San Carlo“ v Celane (Bergamo) a potom vstúpilo do diecézneho seminára v Bergame. 7. novembra 1892 tu mal pre nedostatočnú prípravu ťažký štart, no netrvalo dlho a vyznamenal sa v štúdiu i v náboženskej výchove natoľko, že ho jeho nadriadení pred očakávanými štrnástimi narodeninami prijali do tonzúra (teraz zrušený obrad, ktorý vtedy označoval vstup do klerického stavu). V januári 1901, po úspešnom ukončení druhého ročníka teológie, bol poslaný do Ríma do pápežského seminára nazývaného podľa názvu paláca „Apollinare“. Od 30. novembra toho istého roku však musel podľa vtedy platných zákonov absolvovať povinnú vojenskú službu, ktorú absolvoval v Bergame. Po skončení vojenskej služby a obnovení rehoľných štúdií v hlavnom meste získal 13. júla 1904, len ako dvadsaťdvaročný, doktorát teológie s plným počtom bodov a nasledujúceho 10. augusta bol vysvätený za kňaza v rímskom kostole Santa Maria di Monte Santo. V októbri toho istého roku ešte v Ríme začal štúdium kánonického práva, ktoré musel prerušiť vo februári 1905, keď ho nový biskup z Bergama Monsignor Giacomo Radini Tedeschi vymenoval za sekretára. Od tej chvíle strávil asi desať rokov intenzívneho nasadenia po boku autoritatívneho a dynamického pastora, kde okrem úlohy tajomníka vykonával aj mnohé ďalšie úlohy. Od roku 1906 bol učiteľom cirkevných dejín a apologetiky v miestnom diecéznom seminári a od roku 1910 aj kurzu fundamentálnej teológie, funkcie zastával do roku 1914. Vyučovanie histórie mu umožnilo rozvinúť niektoré štúdie o miestnej minulosti, napr. „Skutky apoštolskej návštevy sv. Karla Boromejského v Bergame“, dielo, ktoré trvalo desaťročia a bolo dokončené v predvečer jeho zvolenia za pontifika. Bol tiež riaditeľom bergamského periodika „La vita diocesana“ a od roku 1910 asistentom miestnej „Unione Donne Cattoliche“. V roku 1914 predčasná smrť Monsignora Radiniho ukončila preňho výnimočný zážitok, aj keď poznamenaný istým utrpením, ako napríklad nepodložené obvinenie z „modernizmu“ proti nemu. Od roku 1915, keď Taliansko vstúpilo do prvej svetovej vojny (1915-1918), pracoval viac ako tri roky ako kaplán v hodnosti seržanta a pomáhal raneným hospitalizovaným vo vojenských nemocniciach v Bergame. Dosiahol skutky autentického hrdinstva, keď v júli 1918 slúžil vojakom trpiacim tuberkulózou, pričom riskoval svoj život pre nebezpečenstvo nákazy. V decembri 1920, keď nedávno v tom istom meste inauguroval „Študentský dom“ a súčasne pôsobil ako duchovný vodca v seminári, dostal od pápeža úplne nečakané pozvanie do hlavného mesta, aby predsedal „. Práci na šírení viery“ v Taliansku. Po silnom váhaní nakoniec prijal, začínajúc s veľkou opatrnosťou, úlohu, ktorá bola veľmi chúlostivá vzhľadom na vzťahy s už existujúcimi misijnými organizáciami. Potom podnikol dlhú cestu do zahraničia, aby uskutočnil projekt Svätej stolice, ktorým bolo priviesť rôzne inštitúcie na podporu misie do Ríma, pričom navštívil aj rôzne talianske diecézy, aby získal finančné prostriedky a ilustroval ciele práce, ktorej predsedal. 19. marca 1925, po biskupskej vysviacke v Ríme, s menovaním za apoštolského vizitátora odišiel do Bulharska s úlohou predovšetkým postarať sa o vážne potreby malej a katastrofálnej miestnej katolíckej komunity, pričom diplomatické obdobie začalo bohoslužbou. Zadanie sa zmenilo na desaťročný pobyt, počas ktorého Roncalli položil základy miestneho zriadenia Apoštolskej delegácie (v praxi veľvyslanectva Svätej stolice), ktorej bol aj on sám menovaný prvým predstaviteľom v roku 1931. V balkánskej krajine sa mu podarilo reorganizovať katolícku cirkev, nadviazať priateľské vzťahy s vládou, kráľovským domom a iniciovať prvé ekumenické kontakty s pravoslávnou cirkvou. 27. novembra 1934 bol vymenovaný za apoštolského delegáta v Turecku a Grécku. Na rozdiel od Grécka, kde Roncalliho akcia nedosiahla významné výsledky, sa vzťahy s tureckou vládou vďaka jeho porozumeniu postupne zlepšovali. Taktne a obratne zorganizoval niekoľko oficiálnych stretnutí s konštantínopolským patriarchom, prvé po storočiach odlúčenia od katolíckej cirkvi. Počas druhej svetovej vojny (1939-1945) si zachoval rozvážny postoj neutrality, čo mu umožnilo uskutočniť účinnú pomocnú akciu v prospech Židov. Potom ho nečakane povýšili na významnú parížsku nunciatúru, kam prišiel 30. decembra 1944. Tu ho čakala obzvlášť zamotaná situácia, keď dočasná vláda požiadala o odvolanie až tridsiatich biskupov, obvinených zo spolupráce s nacistickým Nemeckom. Jeho pokoj a zručnosť však dokázali obmedziť počet zosadených pastorov na iba troch. Medzitým si svojimi ľudskými vlastnosťami vyslúžil úctu parížskeho diplomatického a politického prostredia, kde nadviazal srdečné priateľské vzťahy s niektorými z popredných predstaviteľov novej francúzskej vlády, pričom jeho diplomatická činnosť nadobudla výslovný pastoračný nádych prostredníctvom návštev mnohých diecéz Francúzska. Musel sa tiež vysporiadať s novým fenoménom takzvaných „robotníckych kňazov“, ktorý vznikol vo Francúzsku po druhej svetovej vojne, väčšinou zahŕňal katolíckych kňazov Rímskej cirkvi, ktorí sa v určitom okamihu rozhodli pracovať v továrni, ako bežní robotníci, v snahe priviesť ľudí do katolíckej cirkvi, ktorá je teraz vnímaná ako entita vzdialená skúsenostiam každodenného života. Bol pozorným a rozvážnym pozorovateľom, ktorý veril, že kým sa problém „vyrieši“, je potrebný vhodný čas na štúdium, pozorovanie a uvažovanie, kým sa definitívne rozhodne. Následne, v súlade so svojím štýlom poslušnosti, prijal preloženie na Benátsku stolicu, kam prišiel 5. marca 1953, čerstvo po vymenovaní za kardinála, o ktorom sa rozhodlo na poslednom konzistóriu pápeža Pia XII., teraz Božieho služobníka. Vyznačoval sa svedomitým nasadením, s ktorým plnil hlavné povinnosti biskupa, pastoračnú návštevu, slávenie diecéznej synody a zbližovanie veriacich so Svätým písmom. Starý kardinál Roncalli bol zvolený za pápeža ako nástupca Pia XII., prijal meno Ján XXIII., čím sa stal „bratom, ktorý sa stal otcom na základe ustanovení Prozreteľnosti“, ako sám povedal. Mnohí uvažovali o prechodnom pontifikáte, ale on od začiatku odhalil niečo úplne iné, štýl, ktorý odzrkadľoval jeho ľudskú a kňazskú osobnosť, ktorá dozrela na základe rady skúseností. Okrem obnovenia riadneho fungovania kuriálnych orgánov sa zaoberal aj pastoračným odtlačkom svojej služby, pričom si všímal jej biskupský charakter ako biskup Ríma. Presvedčený, že bezprostredný záujem o jeho vlastnú diecézu tvorí podstatnú časť pápežskej služby, znásobil kontakty s veriacimi návštevami farností, nemocníc a väzníc, ktoré budú mať medzi ľuďmi mimoriadny konsenzus a zostanú v histórii. Zvolaním diecéznej synody chcel zabezpečiť riadny chod diecéznych inštitúcií posilnením vikariátu a normalizáciou farského života. Jeho najväčší prínos pre Cirkev však nepochybne predstavuje historicky dôležitý Druhý vatikánsky koncil (1962-1965), definovaný ako „Rada druhej katolíckej reformy“. Oznámenie o tom bolo urobené v rímskej bazilike San Paolo Fuori le Mura 25. apríla 1959. Bolo to osobné rozhodnutie prijaté po súkromných konzultáciách s niektorými dôvernými prelátmi a so štátnym sekretárom, kardinálom Domenicom Tardinim. Ciele určené na zasadnutie koncilu, plne rozpracované v úvodnom prejave z 11. októbra 1962, boli originálne: nešlo o zadefinovanie nových právd, ale o preformulovanie tradičnej doktríny spôsobom, ktorý by viac vyhovoval moderným zmyslom. V očakávaní aktualizácie týkajúcej sa celého života Cirkvi vyzval Ján XXIII. uprednostniť milosrdenstvo a dialóg so svetom namiesto odsúdenia a odporu v obnovenom povedomí o cirkevnom poslaní, ktoré zahŕňa všetkých ľudí. V tejto univerzálnej otvorenosti nebolo možné vylúčiť rôzne iné kresťanské vyznania, pretože aj oni boli pozvaní zúčastniť sa na koncile, aby začali cestu konkrétneho zblíženia. V prvej fáze toho istého bolo vidieť, ako chce skutočne rokovaciu radu, ktorej rozhodnutia rešpektoval, keď sa všetky hlasy mali možnosť vyjadriť a porovnať. Na jar 1963 mu bola udelená Balzan Prize s pobočkami v Miláne a Zürichu vo Švajčiarsku za „ľudskosť, mier a bratstvo medzi národmi“, ktorá svedčí o odhodlaní presadzovať mier vydaním encyklík Mater et Magistra (1961) a Pacem in terris ( 1963) a jeho rozhodná intervencia počas vážnej diplomatickej a politickej krízy na Kube na jeseň 1962, ktorá zabránila vojne, možno jadrovej, medzi superveľmocami z éry USA. a U.S.S.R. Prestíž a všeobecný obdiv sa dali naplno zmerať v posledných týždňoch jeho života, keď sa celý svet úzkostlivo zhromaždil okolo lôžka umierajúceho pápeža a s hlbokým zármutkom prijal správu o jeho odchode večer 3. júna 1963. Jeho telo bolo pochované vo vatikánskych jaskyniach, ale v roku 2001 bolo jeho telo nájdené neporušené pri rituálnej „obhliadke“ umiestnené v krištáľovej urne pod oltárom San Girolamo v kaplnke s rovnakým názvom Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Jána XXIII., všeobecne známeho ako „Dobrý pápež“ alebo jednoducho „Pápež Ján“, bol vyhlásený za blahoslaveného pápežom svätým Jánom Pavlom II. 3. septembra 2000. Dňa 27. apríla 2014 ho pápež František kanonizoval.
Zdroj: Modlitba.sk
