Krížová cesta dnes

Úvodná modlitba

Pane Ježišu, Ty si povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8,34)
Pretože k Tebe nevedie iná cesta, chcem dobre poznať cestu kríža, na ktorú ma voláš. Budem Ťa teraz v duchu sprevádzať, rozjímať o Tvojom utrpení a o svojom živote.

(Chvíľa ticha)

I. Pán Ježiš je odsúdený na smrť

Celý život ma bude niekto alebo niečo ovplyvňovať, usmerňovať, rozhodovať o mne: pomery, schopnosti, ľudia. Nikto sa ma nepýtal, či chcem alebo nechcem žiť. Som odsúdený k životu a k smrti.
Ty si, Pane, prijal svoj rozsudok s odovzdanosťou do Otcovej vôle. Pomôž mi, aby som sa nesnažil utiecť z reality života do nejakého vysnívaného sveta.

(Chvíľa ticha)

II. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

Odsúdený k životu musím sa zmieriť s tým, že to bude cesta kríža – od toho prvého, ktorý matka či kňaz pri krste vtlačili na čelo, až po ten posledný, ktorým sa priatelia rozlúčia s mojím hrobom. Niekto nesie životnú ťarchu tupo, ľahostajne, iný sa beznádejne búri.
Ty si, Pane, prijal kríž s láskou, z poslušnosti k Otcovi a hovoríš: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž …“ (porov. Mk 8,34)

(Chvíľa ticha)

III. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom

Človek skoro pocíti ťarchu života: prvé choroby, hriechy, poníženie. Zvlášť v mladosti sa človek preceňuje, ak chce príliš veľa, mieri príliš vysoko a pýcha predchádza pád.
Pane, pre ľudskú pýchu si sa ponížil až k zemi, pomôž mi správne poznať schopnosti a možnosti, aby som sa nepreceňoval, nebol pyšný.

(Chvíľa ticha)

IV. Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou

Pri pohľade na Ježiša prenikol Máriinu dušu meč.
Koľkokrát sa zovrie rodičom srdce bolesťou pri pohľade na dieťa, koľkokrát by mu chceli pomôcť, ale nemôžu. Koľkokrát sme i my zarmútili tých, ktorí nás milovali a možno do poslednej chvíle nám modlitbami vyprosovali Božie požehnanie.
Mária, odplať všetkým rodičom a učiteľom, vynahraď im, v čom sme ich neposlúchali a zarmucovali.

(Chvíľa ticha)

V. Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

„Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6,2) hovorí apoštol. Láska znásobuje ľudské sily, i vlastný kríž sa stáva ľahším. Aké je dobré stretnúť sa s človekom, ktorý pomôže, aké je dobré pomáhať druhým! Denne sa modliť za dobrodincov, nikto nesmie byť zabudnutý, kto mi podal pomocnú ruku.
Tiež chcem byť ochotný pomôcť. Je to veľká vec byť Šimonom, s ktorým sa Spasiteľ delí o svoj kríž.

(Chvíľa ticha)

VI. Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku

Statočná Veronika! Nedbá, že ju sáču, že sa jej posmievajú, že jej tŕnie zničí šatku. Utiera Ježišovu tvár a je predobrazom tých, ktorí dokážu potešiť, povzbudiť a nič za to nechcú, ale sami sú ochotní niečo obetovať.
Tá šatka nebola zničená, ale posvätená Spasiteľovou krvou. A kedykoľvek sa utrápená tvár blížneho premení úsmevom, môžeme uvidieť tvár Ježiša a on hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)
Je to veľká vec, rozdávať radosť, snažme sa o to a modlime sa za tých, ktorí to robia a dokážu.

(Chvíľa ticha)

VII. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom

Možno ako odpoveď na dobrý skutok Veroniky nejaký surovec zráža Ježiša k zemi.
I my sa stretávame s ľuďmi, ktorí podrážajú nohy, žalujú, ubližujú, ohovárajú. Ježiš neodpláca, ale odpúšťa. Nie je predsa dôležité, kto udrel, dôležitá je vôľa nebeského Otca. Preto Ježiš vstáva, pokračuje v ceste a hovorí mi: „Možno aj Teba niekto zrazí na zem, odpusť mu!“ „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (porov. Mt 16,24)
Pomôž mi, Pane, aby som nikdy nezabúdal na dobrodincov, ale ľahko zabúdal a odpúšťal tým, ktorí mi ublížili.

(Chvíľa ticha)

VIII. Pán Ježiš napomína plačúce ženy

Skupinka žien ľutuje Ježiša. Nie je to veľa, ale aspoň niečo v dave tých, ktorí sa posmievajú, zvedavo sa naťahujú, aby videli krv.
Aj keď možno nie som taký silný ako Šimon, či taký statočný ako Veronika, ale aspoň chcem byť vždy na strane utláčaných, ponížených, mať súcit s trpiacimi.
Pane, nedopusť, aby som snáď niekedy stál v dave tých, ktorí kričia a radujú sa z bolesti druhých.

(Chvíľa ticha)

IX. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

Veľká je ťarcha kríža, najlepšie by bolo zostať ležať, skončiť, zomrieť na mieste.
Ale treba vstať a doniesť kríž až do konca. To hriech spôsobuje, že kríž môjho života je taký ťažký a boj taký únavný.
Ťažko sa vstáva, ale Ježišove slová sú jasné: „Ak chceš ísť za mnou, vstaň, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ (porov. Mt 16,24)
Pane, daj mi silu, aby som si nezvykol na hriech, nezmieril sa s ním!

(Chvíľa ticha)

X. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

Z Ježiša strhávajú šaty, ešte za jeho života sa o ne dohadujú a nakoniec losujú.
Na konci svojho života možno tiež uvidíme, ako si rozoberajú naše veci, ako sa dohadujú, čo urobia, odkiaľ nás odnesú na cintorín. Desiate zastavenie nás učí, že i to patrí k životnej ceste. A čím menej toho budeme v tej chvíli mať, tým lepšie to bude pre nás.
Zaschnuté rany na Ježišovom tele strhnutím šiat znova krvácajú. To za tých, ktorí sa nemôžu odlúčiť od majetku a pôžitkov tohto sveta.
Pane, nedopusť, aby som sa nezriadene pripútal k pozemským veciam.

(Chvíľa ticha)

XI. Pána Ježiša pribíjajú na kríž

Dopadá rana za ranou, pribíjajú Ježišove ruky a nohy. Následok hriechu – trest.
Boh trestá hriech na svojom nevinnom Synovi; trestá i na ľuďoch, chorobami, telesnými bolesťami, nešťastím. Nikdy už nechcem povedať: prečo ma Boh trestá?
Pomôž mi, Pane, aby som všetko bolestivé, čo ma v živote stretne, prijímal trpezlivo a spájal s Tvojou vykupiteľskou obetou za seba i za iných.

(Chvíľa ticha)

XII. Pán Ježiš na kríži zomiera

Spasiteľ je pribitý, je bezmocný, sám.
Matku odovzdal učeníkovi, prežíva tajomnú opustenosť od nebeského Otca. Tu hrôzu opustenosti prežíva preto, aby mohol byť blízko všetkým umierajúcim, aby už nikto v smrti nemusel byť sám.
Každý deň sa chcem modliť za šťastnú hodinu smrti, aby som včas prijal sviatosť pomazania chorých a Teba, Pane, ako chlieb života, ako posilu na cestu do večnosti.

(Chvíľa ticha)

XIII. Pána Ježiša skladajú z kríža

Pohreb je akési oficiálne ukončenie života. I ten zdanlivo obyčajný život je nesmierne zložitý a zaslúži si dôstojné rozlúčenie. Účasť na pohrebe je prejavom lásky a úcty k zosnulému, je skutkom kresťanského milosrdenstva. Je to skutok veľmi ľahký a krásny, ak sa ho zúčastníme zbožne. Vieme, že i tu platí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)
Pane Ježišu, daj, nech Ťa vidím vo svojich bratoch a posilni ma, aby som im dokázal pomáhať.

(Chvíľa ticha)

XIV. Pána Ježiša pochovávajú

Ježišovo telo preniesli do hrobu v skale, telá obidvoch lotrov spolu s krížmi nechali na popravisku.
A tak asi aj ja budem mať svoj kríž aj za hrobom – v očistci – budem pociťovať jeho ťarchu za to, že som ho niesol nedbalo a zle. Nájde sa i potom niekto, kto mi pomôže? Šimon, Veronika!
Chceme pamätať na hroby svojich blízkych, modliť sa za nich a obetovať svätú omšu za duše v očistci, aby si raz aj na nás niekto spomenul a pomodlil sa za nás.

(Chvíľa ticha)

Záverečná modlitba

Pane, Ty si povedal: „Ak chceš ísť za mnou, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ (porov. Mt 16,24) Chcem za Tebou prísť, preto prijímam život so všetkými ťažkosťami. Buď mi na tejto ceste posilou a príkladom, aby kríž, ktorý nesiem, stal sa mi kľúčom, ktorý mi otvorí nebo. Lebo Ty žiješ a kraľuješ naveky vekov. Amen.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.