V srdciach mnohých celkom určite svätá Žofia Bosniaková

V kaplnke kostola v Tepličke nad Váhom uchovávali po stáročia v sklenenej rakve mumifikované telo grófky Žofie Bosniakovej. Jej mimoriadne zachovanú telesnú schránku každoročne navštevovali stovky ľudí a mnohí ju uctievali ako svätú.

V roku 2009 krátko pred veľkolepými oslavami 400. výročia jej narodenia,  psychicky narušený muž vyvliekol rakvu pred kostol, polial ju horľavinou a zapálil. V krátkej chvíli vzácna pamiatka a relikvie zhoreli do tla. Kto bola táto žena, čím si zaslúžila takú nevídanú pozornosť a úctu ľudí?

Žofiu Bosniakovú už za jej života považovali ľudia v jej okolí za dobrodinku a ochrankyňu tých najbiednejších, obdarenú mimoriadnymi vlastnosťami. V dobových archívoch nájdeme viaceré záznamy o jej neobyčajných schopnostiach. Hoci väčšinou sú to skôr legendy ako reálne skutočnosti, isté je, že Žofia bola veľmi zbožná a súcitná žena a pomáhala, kde len mohla. Chudobným rozdávala malé chlebíky, ktoré vraj dali meno dnešným bosniakom, s manželom založila a udržiavala  útulok pre chudobných s nemocnicou, zriadila nadáciu, z ktorej sa financoval útulok a časť peňazí sa požičiavala ľuďom v núdzi. Traduje sa príbeh, že počas tuhej zimy Žofia chodievala bosá navštevovať chudobných a slúžka, ktorá ju sprevádzala, kráčajúc v jej stopách cítila sálajúce teplo z jej stôp, ktoré zohrievalo jej nohy.

Žofia sa narodila 2. júna 1609 v Šuranoch, v rodine baróna Tomáša Bosniaka, cisárskeho kapitána a uznávaného protitureckého veliteľa. Je zaujímavé, že podľa zachovanej korešpondencie niektoré listy Tomáša Bosniaka boli písané po slovensky a zrejme aj v jeho rodine sa používala slovenčina. Vyrastala ako tretie dieťa zo siedmich, prvá z dcér statočného a cteného hrdinu protitureckých bojov, rytiera Zlatej ostrohy a hlavného hornouhorského, fiľakovského i šurianskeho kapitána, ktorý nikdy neprehral žiadnu bitku. (Jej príchod na svet predchádzali dvaja bratia Tomáš a Štefan a po nej sa narodili jej sestry Judita, Katarína, Anna a Magdaléna). Jej detstvo bolo priam idylické a láskyplné v kruhu celej jej rodiny.

O jej narodení si Bosniak do denníka zapísal: „Roku 1609, druhého dňa mesiaca júna dal Boh na tento svet v Šuranoch dcéru Žofiu, v utorok ráno o siedmej,“ cituje v útlej knižočke

Žofia od malička vynikala krásou, dobrotou a múdrosťou. Už vo svojich  pätnástich rokoch  bola vychýrenou krásavicou. Jej okolie obdivovalo jej alabastrovú pleť, veľké oči a pohyby plné grácie. Citlivé, skromné a na svoj vek nezvyčajne vzdelané dievča malo mnohých nápadníkov aj z radov bohatých šľachticov. Svoje áno nakoniec povedala takmer štyridsaťročnému Michalovi Šerénimu, možno preto, že bol synom blízkeho priateľa jej otca.  Žofia mala vtedy len sedemnásť rokov a jej ženích bol od nej nielen oveľa starší, ale aj chatrného zdravia. Mladý pár sa po svadbe odsťahoval na manželovo moravské panstvo, na hrad Světlá na Morave.

Mladá nevesta vdovou

Žofia si manželský život dlho neužívala. Michal Šeréni  čoraz viac chorľavel a po piatich mesiacoch od sobáša nečakane zomrel. Mladá vdova veľmi ťažko niesla stratu svojho manžela, najmä keď jej v cudzom prostredí domáci neboli veľmi naklonení. Dokonca samotní Michalovi  rodičia ju nespravodlivo obviňovali z jeho smrti. Utrápenú a nešťastnú Žofiu preto Tomáš Bosniak odviezol svoju dcéru  späť do rodných Šurian. V tom istom roku ako jej manžel zomiera Žofii aj matka.

Veľká láska

Keď osmanské vojsko dobýjalo šuriansky hrad, Tomášovi Bosniakovi prišiel na pomoc mladý šľachtic  František Vešeléni so svojimi vojakmi. František študoval na kolégiu u jezuitov v Trnave, kde prestúpil na katolicizmus a stal sa veľkým ctiteľom Panny Márie.Tento vzdelaný šľachtic a budúci uhorský palatín si získal priazeň nielen otca, ale aj jeho dcéry, mladej vdovy. Láska to bola vzájomná, a tak o tri roky neskôr sa konala v Šuranoch druhá svadba krásnej, už dvadsaťročnej Žofie. Po sobáši sa domovom mladomanželov stala Teplička nad Váhom.  Žofia prežívala v teplickom kaštieli šťastné láskyplné časy. Do roka sa manželom narodil prvý syn Adam a o tri roky neskôr syn Ladislav. Postupne sa však začalo nad ich šťastnými dňami objavovať  čoraz viac tmavých mrakov. Po smrti  Žofiinho otca v roku 1634, František  Vešeléni prebral po ňom velenie aj na hradoch v Šuranoch a vo Fiľakove. Pribudli mu tak ďalšie povinnosti a ako veliteľ a kapitán veľa času trávil mimo domova, v boji proti Turkom a odbojnej uhorskej šľachte. Osamelá Žofia tak sama musela spravovať ich rozsiahly majetok i vychovávať synov. Voľný čas trávila väčšinou v modlitbách v hradnej kaplnke a horlivej pomoci chudobným a chorým. Žofia neodmietala nijakú prosbu o pomoc. Osobitný ohľad brala na chudobných a trpiacich. Spolu so svojím manželom Františkom založili a udržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných.Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a podľa nej ho aj pomenovali. Na budove bol umiestnený kríž. Útočisko tu našli chudobní a opustení, siroty bez ohľadu na pôvod a príslušnosť. Útulok sa spomínal aj ako „hospitale“, čiže nemocnica.Trovy liečenia hradilo takisto panstvo. Zriadili aj nadáciu v sume 1000 florénov. Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, plynuli úroky v prospech útulku.

Kvôli nepokojom a stavovským povstaniam presťahoval František Vešeléni  celú rodinu z príjemného prostredia teplického kaštieľa na hrad Strečno, ktorý dostali manželia od panovníka ako svadobný dar. Tu prežila Žofia posledné mesiace svojho života. Medzi studenými a  vlhkými múrmi strečnianskeho  hradu často chorľavela a na jej podlomené zdravie negatívne vplývala aj dlhodobá manželova neprítomnosť  a množstvo povinností na jej pleciach. Nakoniec krehký organizmus veľkú záťaž neuniesol a Žofia Bosniaková  28. apríla 1644 zomrela. Mala iba nedožitých 35 rokov. Rakvu s jej ostatkami uložili  do krypty v hradnej kaplnke.

Pravda či výmysel?

Už krátko po pohrebe Žofie sa začali objavovať dohady o príčine jej smrti. Najčastejšie sa tvrdilo, že umrela od žiaľu, pretože sa jej manžel osudovo zaľúbil do zvodnej grófky Márii Séčiovej, pre jej krásu prezývanú aj Muránska Venuša a svoju ženu chcel opustiť. Podľa historických prameňov je to však len legenda. V skutočnosti František Máriu Séčiovú spoznal až ako čerstvý vdovec, no je pravda, že za svojou ženou príliš dlho nesmútil, pretože s Máriou Séčiovou sa oženil iba pár mesiacov po Žofiinej smrti. Osud  lásky Františka Vešelénho a krásnej Márie je tiež opradený legendami, a nájdeme ho aj vo viacerých literárnych dielach. Ale to je už iný príbeh.

Šokujúci objav

Sedemnáste storočie poznačili na Slovensku boje s tureckými vojskami a tiež stavovské povstania proti cisárovi. Počas týchto pohnutých čias hrad Strečno postupne spustol. Dlhšie neobývaný hrad sa nakoniec stal majetkom Jána Jakuba Löwenburga. V tom čase sa začali šíriť chýry o poklade ukrytom na hrade. Nový majiteľ dal preto preskúmať jeho zrúcaniny. V ruinách sa  síce nenašlo žiadne zlato ani drahé kamene, ale v krypte pod poškodenou kaplnkou objavili asi päťdesiat spráchnivených rakiev. Medzi nimi bola aj truhla s pozostatkami Žofie Bosniakovej. Kým telá ostatných zosnulých sa rozpadli na prach, jej tvár i telo zostali neporušené a vyzerali akoby ich práve uložili do hrobu, hoci od jej smrti prešlo vtedy takmer tridsaťštyri rokov. Objav vyvolal  medzi  okolitým  ľudom veľký rozruch. Zachované telo  znamenalo pre nich zázrak a potvrdenie Žofiinej výnimočnosti. Na hrad začalo prúdiť množstvo pútnikov. Ľudia ju začali uctievať ako svätú a modliť sa k nej. Gróf preto požiadal cirkev o povolenie, aby nemusel ostatky Žofie pochovať, ale mohol vystaviť rakvu s jej telom k verejnej úcte. Súčasne žiadal tiež o preskúmanie tohto ľudsky nevysvetliteľného javu. Trvalo takmer štyridsať rokov, kým  nitriansky biskup konečne oficiálne  povolil ponechať rakvu verejnosti na očiach. Gróf Löwenburg  dal vzápätí  k severnej strane teplického kostola  pristaviť samostatnú kaplnku a  v roku 1729 sem v slávnostnom sprievode preniesli ostatky Žofie v novej rakve so skleneným vekom. Nad  ňu zavesili podobizeň Žofie v dobovom odeve v takmer životnej veľkosti. Neskôr dal vzdialený príbuzný  Žofie, Ján  Illesházy  telo grófky obliecť do pozláteného rúcha a uložiť ho do novej barokovej rakvy. Stála na tomto mieste až do prvého apríla 2009, keď ju šialený  podpaľač vyvliekol von a zapálil.

Budúca svätica?

Hoci rakva s telom Žofie Bosniakovej zhorela, jej vernú kópiu môžu  záujemcovia vidieť  dnes  na Strečnianskom hrade. Samozrejme, je to už len figurína zázračnej grófky v životnej veľkosti. Miestny umelec ju vytvoril podľa dobového portrétu, aj šaty a šperky má rovnaké, aké mala v čase úmrtia.

Z mumifikovaného tela sa po požiari zachovalo len niekoľko málo kúskov: kovové gombíky zo šiat, zlatý medailón, ruženec, náramok a zvyšky kostí. Vložili ich do kovovej  urny a ešte v tom roku slávnostne opäť uložili do kaplnky kostola v Tepličke. Naďalej sem prichádzajú pútnici veriaci v jej svätosť, aby sa k nej modlili a požiadali ju o pomoc. V 20. storočí sa začali ozývať hlasy, aby sa podnikli kroky pre blahorečenie Žofie Bosniakovej. V nových podmienkach náboženskej slobody na tieto výzvy odpovedal nitriansky biskup Ján Chryzostom kardinál Korec a 23.11.1997 z príležitosti posviacky obnoveného farského kostola v Tepličke nad Váhom oznámil ustanovenie diecéznej komisie pre prípravu podkladov k procesu blahorečenia. Činnosť tejto komisie prebieha dodnes a jej hlavnou náplňou je zbieranie historických písomných materiálov a podnetov. Žofia si zaslúži  nesmiernu úctu a obdiv za mnohé skutky milosrdenstva a vytrvalú starostlivosť o chudobných a chorých počas svojho života. Napriek tomu, že Žofiu nemôžeme uctievať na našich oltároch, predsa – pre jej obetavý a zbožný život v rodine a pre svoju veľkú starostlivosť o blížnych – môže byť žiarivým vzorom pre život v našich rodinách.

Zdroj: Martin Bošanský, teplickanadvahom.sk, woman.sk, sme.sk, Obrázok: Teraz.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *