„Nechajte deti prichádzať ku mne!“ Dievčatká, ktoré v utrpení nastúpili cestu svätosti

Cirkev s veľkou opatrnosťou vedie procesy blahorečenia detí, ktoré svoju krátku pozemskú existenciu prežili v čistote a nevinnosti. Okrem svätých neviniatok zabitých rukou kráľa Herodesa, malých vizionárov sv. Františka a Hyacinty z Fatimy či sv. Dominika Savia, predkladá veriacim aj ďalšie svedectvá svätosti Ježišových maličkých.

 

ct. Antonietta Meo

Ctihodná Antonietta Meo je známa tým, že zverila svoju chorobu a utrpenie do rúk Pána. Ak ju kanonizujú, stane sa najmladšou nemučeníčkou vyhlásenou za svätú.

Antonietta Meo, často prezývaná Nennolina sa narodila 15. decembra, 1930 v Ríme v Taliansku. Keď mala tri roky, začala chodiť do katolíckej školy. Bolo to milé a radostné dieťa. Keď videla chudobného človeka, vždy mu chcela dať peniaze. Bola šikovná a veľmi rada sa hrávala.

Keď mala Antonietta len štyri roky, rodičia si všimli, že jej opuchla ľavá noha. Mysleli si, že sa zranila, keď spadla a že to nie je nič vážne. Po niekoľkých nesprávnych diagnózach im doktori oznámili, že opuch je agresívna forma rakoviny kosti. O rok neskôr jej amputovali nohu.

Antonietta dostala protézu a vrátila sa do školy. Večer jej mama čítavala z katechizmu. V tom čase písala aj listy Ježišovi, Márii a svätým. Celkovo napísala viac ako sto listov. Listy položila k soške malého Ježiška, ktorého mala v izbe, aby si ich mohol v noci prečítať. V listoch mu písala, že zhrešila, a že sa Mu celá odovzdáva.

Mama jej navrhla, nech napíše list matke predstavenej, ktorá ju v škole učila, aby mohla ísť skôr na prvé sväté prijímanie. Vyhoveli jej a na Prvý sviatok vianočný mohla pristúpiť k prvému prijímaniu. Napriek tomu, že mala bolesti a umelú nohu, úctivo kľačala so zopätými rukami počas celej omše. V liste, ktorý napísala Ježišovi pred omšou Mu povedala, že bez Jeho milosti, by nedokázala nič spraviť.

Bolesti sa tak zhoršovali, že sa už nemohla posadiť na posteli. Nádor sa jej rozširoval do celého tela. Všetky bolesti, ktoré musela pretrpieť, obetovala Ježišovi. V liste Mu napísala, že Mu obetuje všetky trápenia so svojou nohou. „Bolesť je ako látka. Čím je silnejšia, tým je vzácnejšia,“ povedala Nennolina.

Štyri dni pred svojou smrťou trvala na tom, že napíše Ježišovi list. V ňom Ho žiadala, nech požehná každého, koho miluje a prosila ho za milosť, aby dokázala znášať bolesti. List ukončila slovami: „Tvoja sestrička ti posiela množstvo bozkov.“ Keď umierala v noci 3. júla, 1937, prosila svoju matku, nech neplače. Povedala jej, že Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša jej oznámila, že nastal jej čas. S úsmevom na tvári vydýchla posledný krát. Mala len šesť rokov, keď zomrela.

Pápež Benedikt XVI. odsúhlasil 17. decembra 2007 dokument uznávajúci Antoniettu ako ctihodnú. Jej život bol svedectvom svätosti pre deti, ktoré trpia. Pápež povedal, že okrem iných kresťanských cností nám išla príkladom vo viere a nezúfaní si, a preto máme nasledovať jej život.

 

ct. Mari Carmen Gonzales

Ctihodná Mari Carmen Gonzales-Valeriová sa narodila 14. marca 1930 v Madride v urodzenej rodine. Otec bol veliteľom delostrelectva, no po nezhode s komunistami nechal vojenskú kariéru a zamestnal sa na železniciach. Dievčatko bolo pokrstené niekoľko hodín po narodení, lebo rodičia sa báli, že neprežije. Aj ostatné sviatosti prijala Mari Carmen pomerne skoro – ako iba dvojročná pristúpila so súhlasom apoštolského nuncia Mons. Todeschiniho, k sviatosti birmovania. Išlo o výnimočné povolenie, lebo v časoch krutého prenasledovania Cirkvi nebolo veľa času na prípravu na boj za vieru. Mari Carmen brala svoje poslanie svedčiť o Ježišovi ako skutočnú výzvu. Keď sa v ich domácnosti konali pravidelne modlitby k úcte Božského Srdca Ježišovho, vyrobila letáčiky a rozdávajúc ich pozývala okoloidúcich na pobožnosť. Po tom, ako jej starší brat Julio po prvý raz pristúpil k svätému prijímaniu, aj ona veľmi zatúžila prijať Kristovo telo. Na sviatosť ju pripravovala rehoľná sestra z karmelitánskeho kláštora v Lisieiux, ktorá sa v ich dome zotavovala z choroby.

V deň prvého svätého prijímania dostala Mari Carmen do daru knižku s názvom Mi Jésus. Jej obľúbenou staťou bola modlitba po prijímaní: „Ježiš môj, som celá tvoja. Ty si sa daroval mne a ja sa úplne darujem tebe.“ Od toho dňa cítila čoraz väčšiu túžbu stať sa svätou, čoskoro si však uvedomila, že tento cieľ nemožno dosiahnuť bez utrpenia. Keď mala šesť rokov, polícia uväznila jej otca a zakrátko ho zabila. Mari Carmen vo svojej detskej mysli pokladala za zodpovedného za otcovu smrť pohlavára revolučnej vlády Diaza Azanu, Preto sa spýtala matky: „Bude Azana spasený?“ „Ak sa zaňho budeš veľa modliť, Boh ho zachráni,“ odpovedala doňa Carmen. Mari Carmen spolu s matkou a bratom museli v ďalších rokoch často meniť miesto pobytu. Istý čas našli azyl na belgickej ambasáde v Madride, neskôr ušli cez Marseille až do San Sebasdana. Dievčatko navštevovalo kláštornú školu. Od ostatných žiačok sa líšilo svojou zbožnosťou – bola jediná, čo sa pravidelne zúčastňovala na svätej omši o šiestej ráno. Na Zelený štvrtok 1939 sa Mari Carmen zasvätila Bohu. O niekoľko dní nato ochorela na šarlach. Choroba mala prudký priebeh. Bola hospitalizovaná v madridskej nemocnici a denne dostala viac ako dvadsať bolestivých injekcií. Pri každom vpichu prosila ošetrovateľky, aby sa s ňou modlili Otče náš. Napriek všetkým snahám choroba neustupovala. Mari Carmen si želala zomrieť na sviatok Panny Márie Karmelskej. Keď jej však oznámili, že v tento deň sa vydáva jej teta, odpovedala: „Dobre teda, umriem o deň neskôr.“ Svoju dušu odovzdala Pánovi 17. júla 1939. Rok nato zomrel vo francúzskom exile aj Diaz Azana. Pri jeho smrteľnej posteli bol miestny biskup, ktorý ho vyspovedal a zaopatril sviatosťou pomazania chorých. Ján Pavol II. vyhlásil 12. januára 1996 Mari Carmen za ctihodnú.

 

ct. Alexia González-Barros

Ctihodná Alexia González-Barros sa narodila 7. marca 1971 v Madride. Alexia mala veselý a extrovertný temperament. Mala rozhodnú povahu a zároveň bola láskyplná a veľmi milá. Milovala svojich priateľov a oni milovali Alexiu. V ľudskom aspekte bola dievčaťom a bežnou teenagerkou, jednoduchá a spontánna. Vedela, ako rozpoznať svoje chyby a pokúšala sa ich prekonávať. Bola veľmi blízka matke, s ktorou mala veľmi dôverný vzťah a od svojho otca sa naučila veľa ľudských no najmä  kresťanských cností. Bola to obyčajná, živá a zábavná dievčina, ktorej starostlivosť venovali štyria starší súrodenci, traja chlapci a jedno dievča, sestra María José, s ktorou si boli veľmi blízke. Alexia bola najmladšia dcéra rodiny zo siedmych súrodencov, z ktorých dvaja zomreli skôr, než sa narodila. Jej rodičia, Francisco a Moncha , ju vychovávali od prvej chvíle v atmosfére slobody, náklonnosti a radosti. Študovala od štyroch rokov v škole Majstra Ježiša, Spoločnosť Ježišova svätej Terezy (Opus Dei). Prvé sväté prijímanie mala Alexia 8. mája 1979 v Ríme. Alexii sa najviac v ten deň zapáčil výrok, že môžeme byť všetci svätými v normálnosti nášho každodenného života. Deň po svojom prvom svätom prijímaní, 9. mája 1979, oslovila pápeža Jána Pavla II. počas verejnej audiencie vo Vatikáne a bola nesmierne šťastná, že pápež urobil nad ňou znamenie kríža a pobozkal ju na čelo. Jej život bol veľmi podobný tomu, ktorý prežíva veľa dievčat jej veku: študovala, plánovala si so svojimi priateľmi dni, dovolenkovala so svojou rodinou a starými rodičmi. Na jednej z ciest počas púte s rodičmi a súrodencami do Svätej zeme navštívila Betlehem, kde si splnila jeden zo svojich veľkých snov, pobozkať miesto, kde sa narodil Ježiš.

Ale jeden deň, 4. februára 1985, jej život priniesol neočakávanú zmenu. Lekári jej objavili malígny nádor na chrbtici, tzv. Ewingov sarkóm, ktorý ju ochromil vo veľmi krátkom čase. Jej rodičia ju vzali k rôznym špecialistom. Tieto diagnózy boli rozdielne. Pretrpela štyri dlhé operácie a neprerušovaný reťazec bolestivých procesov, ktoré 10 mesiacov pred smrťou zo svojej choroby zmenili jej život na veľmi ťažké utrpenie, ktorému však vedela čeliť s pokojom a radosťou. Plne prijala svoju bolestivú chorobu od prvého okamihu a ponúkla intenzívne utrpenie a početné fyzické obmedzenia, ktoré utrpela pre Cirkev, pre pápeža a pre iných. Veľmi blízko k Ježišovmu krížu Alexia často hovorila vo svojej modlitbe: Ježišu, chcem získať dobro pre seba, chcem sa uzdraviť, ale ak to ty nechceš, ja si tiež prajem tvoju vôľu, viac než tú svoju. Alexia trpela veľa, snažila sa zachovať si silu, mier a radosť počas svojej ťažkej choroby. Toto bolo ovocie jej viery, jej nádeje a lásky ku Kristovi. Bojovala až do konca, pretože milovala Božiu vôľu s celou svojou dušou 14-ročného dievčaťa a dala svoje srdce slobodne a úplne Pánovi. Jej matka sa od Alexie neoddelila ani na jeden jediný deň od začiatku jej choroby. Alexia nakoniec podľahla svojej chorobe. Zomrela v Pamplone, obklopená náklonnosťou svojej rodiny, uprostred veľkého duchovného pokoja 5. decembra 1985. Jej posledné slová boli: VIAC a ÁNO. Viac, pretože chcela od svojej rodiny, aby s ňou stále hovorili o Bohu a slovom áno, opakovala túžbu, ktorú neustále vyjadrovala od svojho detstva:  Ježišu, vždy chcem robiť to, čo chceš Ty!

Príčina blahorečenia Alexie Barros bola uvedená v Madride 14. apríla 1993 a uzavretá 1. júna 1994 . Rímska fáza sa začala 30. júna toho istého roku. Vyhlásenie o platnosti bolo udelené Kongregáciou pre kauzy svätých 11. novembra 1994.

 

Ct. Montse Grases

María Montserrat Grases García -Montse sa narodila v Barcelone 10. júla 1941 ako druhá z deviatich detí. Mala živú a nenútenú povahu. V domácom prostredí si osvojila niektoré svoje charakteristické vlastnosti: radosť, jednoduchosť, štedrosť a starostlivosť o druhých. Mala rada šport, hudbu, ľudové tance a rada vystupovala v divadle. Mala veľa priateľov. Rodičia ju naučili hovoriť s Bohom s dôverou a s tým, ako dospievala, jej pomáhali v získavaní kresťanských cností a v prehlbovaní duchovného života. V roku 1954 začala dochádzať do centra Opus Dei. Dostávala tam kresťanskú formáciu, čo prispelo k jej ľudskému i duchovnému vyzrievanie. V šestnástich rokoch si uvedomila, že ju Boh volá práve k tejto ceste v cirkvi. Ďalej o tom uvažovala, modlila sa a prosila tiež o radu a nakoniec požiadala o prijatie do Opus Dei. Od tej doby sa snažila s veľkým odhodlaním a vytrvalosťou o svätosť v každodennom živote. Snažila sa mať trvalý styk s Bohom, hľadala Božiu vôľu v plnení svojich povinností, z lásky dbala na maličkosti a tým, ktorí žili v jej blízkosti, život spríjemňovala. Mnohým svojim príbuzným a priateľom odovzdávala pokoj toho, kto žije blízko Bohu.

Tesne pred dovŕšením sedemnástich rokov jej zistili rakovinu (Ewingov sarkóm) v ľavej stehennej kosti. Choroba trvala deväť mesiacov a spôsobovala jej veľmi silné bolesti. Utrpenie prijímala pokojne a odhodlane. Aj v čase choroby šírila nákazlivú radosť. Priviedla k Bohu mnoho kamarátok a spolužiačok, ktoré ju chodili navštevovať. V bolesti našla Ježiša a Pannu Máriu. Tí, ktorí ju sprevádzali, boli svedkami toho, ako sa s Bohom viac a viac zjednocovala. Jedna jej priateľka dosvedčuje, že keď ju videla sa modliť, hmatateľne si uvedomovala, v akom úzkom vzťahu s Kristom žije. Zomrela na Zelený štvrtok 26. marca 1959. Mnoho ľudí je presvedčených o jej hrdinskom a príkladnom živote. Povesť svätosti odvtedy stále rastie.

Informačný proces o Montse Grases začal v Barcelone. Zahájil ho arcibiskup Mons. Gregorio Modrego Casaus 19. decembra 1962. Proces bol uzavretý 26. marca 1968 v právomoci nového arcibiskupa, Mons. Marcelo González Martín. V ďalších rokoch sa proces spomalil z dôvodu reformy predpisov procesu kanonizácie za blahoslaveného Pavla VI. a svätého Jána Pavla II. Povesť svätosti Montse ďalej rástla.

15. mája 1992 Kongregácia pre svätorečenie vyhlásila platnosť diecézneho procesu Montse Grases. Toho istého roku bolo ale rozhodnuté, že sa uskutoční dodatočné šetrenie v procese, medzi iným preto, aby sa rozšíril materiál pripravený už v šesťdesiatych rokoch. Dodatočný proces sa konal v Barcelone od 10. júna do 28. októbra 1993. 21. januára 1994 vyhlásila Kongregácie pre svätorečenie platnosť tohto druhého procesu. 21. novembra 1999 bol predstavený dokument o živote a cnostiach služobnice Božej. 10. júna 2015 mimoriadny kongres teologických poradcov Kongregácie pre svätorečenie kladne odpovedal na otázku o hrdinskom žití cností Montse Grases a 19. apríla 2016 sa riadna kongregácie kardinálov a biskupov vyslovila v rovnakom zmysle.

V utorok 26. apríla 2016 dostal pápež František od kardinála Angelo Amato, prefekta Kongregácie pre svätorečenie, podrobný popis jednotlivých etáp tejto kauzy, schválil rozhodnutie Kongregácie pre svätorečenie a rozhodol, aby sa zverejnil dekrét, ktorým sa vyhlasuje služobnica Božia Montse Grases za ctihodnú. Je dôvodom k radosti, že táto správa bola ohlásená 27. apríla na liturgický sviatok Panny Márie Montserratskej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.