Don Bosco a ruženec

S donom Boscom sa priatelil markíz a senátor Roberto d’Azeglio, ktorý ho navštívil vo februári 1848 v oratóriu v Turíne.

Svätec svojmu hosťovi – šľachticovi ukázal dom a markíz bol všetkým nadšený. Na konci prehliadky sa však predsa len obrátil na apoštola mládeže s námietkou: „S tou modlitbou ruženca prestaňte, je to len márnenie času! Skončite s tým zastaraným odrapkávaním päťdesiatich Zdravasov, jedného po druhom!“
Tu mu don Bosco odvetil: „Nuž, ja sa veľmi spolieham na túto osvedčenú metódu; a musím povedať, že na nej je založené celé moje dielo. Bol by som ochotný zanechať mnohé iné, dokonca i dôležité veci, ale nie toto.“
A s odvahou jemu vlastnou dodal: „Ak by to bolo nutné, bol by som dokonca ochotný zrieknuť sa i vášho veľmi vzácneho priateľstva; no nikdy sa nezrieknem modlitby ruženca!“
Aj prostredníctvom svojich „snov“ – vlastne vízií – bol don Bosco povzbudzovaný, viesť aj svojich chlapcov k vernej modlitbe ruženca. Jeden z takýchto snov mal na vigíliu Nanebovzatia Panny Márie v roku 1862.

Snívalo sa mi, že som bol so všetkými mojimi mladými v rodnej dedine, v dome môjho brata. Tu prišiel ten, ktorý ma zvyčajne sprevádzal v mojich snoch, a vyzval ma, aby som ho nasledoval na lúku, ktorá susedila s naším domom. Tam mi ukázal tučného, sedem až osem metrov dlhého obrovského hada. Naľakal som sa a chcel som utiecť. No môj sprievodca ma povzbudzoval, aby som sa nebál a aby som zostal. Potom odišiel, doniesol lano a vrátil sa naspäť ku mne a povedal: „Vezmi si jeden koniec lana a dobre, pevne ho drž; ja vezmem druhý koniec a lano napneme nad hada.“
„A potom?“
„Potom ho ním budeme udierať po chrbte.“
„Ale nie, Bože chráň! Beda nám, keď to budeme robiť! Had sa bude divo mykať a metať na všetky strany a roztrhá nás na kusy,“ bránil som sa.
No môj spoločník bol neoblomný a uisťoval ma, že had mi neurobí nič zlé. Tak dlho ma prehováral, až som nakoniec súhlasil a urobil, čo mi povedal.
A on hneď zdvihol lano a udrel ním plaza silným úderom po chrbte. V tom istom okamihu sa had vztýčil a divoko začal metať hlavou, aby mohol uhryznúť všetko, čo zasiahne. Pritom sa však stále viac zamotával do lana.
„Drž lano napäté a nepusť ho!“ volal môj spoločník nahlas a priviazal svoj koniec lana o blízku hrušku. Potom upevnil druhý koniec lana, ktorý som držal v rukách ja, o železné mreže na okne domu. Medzitým sa had divo hádzal a neustále udieral hlavou a celým telom tak silno o zem na lúke, že sa mu z tela začali oddeľovať celé kusy mäsa a veľkým oblúkom z neho odletovali, až kým neležala na zemi nakoniec už len kostra.
Keď bol had mŕtvy, odviazal môj spoločník lano od stromu a od okenných mreží, zmotal ho a vložil do veľkej škatule. Po krátkom čase ju predo mnou opäť otvoril a na svoj veľký údiv som – aj s mladými, ktorí boli zhromaždení okolo – videl, že lano v škatuli sa sformovalo a vytváralo slová

‘Ave Mária’.
Potom mi môj sprievodca vysvetlil: „Had je znázornením démona a lano znázorňuje ‚Zdravas’ Mária‘ – alebo, lepšie povedané – ruženec, ktorým môžeme proti všetkým démonom pekla bojovať, zvíťaziť nad nimi a zničiť ich!“
A vtedy som videl aj scénu, ktorá sa ma bolestne dotkla: mnohí mladí zbierali kusy hadieho mäsa, jedli ich a otrávili sa. Bol som hlboko znepokojený, pretože aj napriek mojim varovaniam jedli ďalej. Nahlas som varoval jedného, potom druhého, ďalšiemu som dal zaucho, iného som dokonca udrel päsťou; len aby som im tak zabránil v jedení. Ale márne! Bol som celkom bez seba, keď som videl okolo seba ležať na zemi mnohých mladých v žalostnom stave. Hľadajúc pomoc som sa obrátil na môjho spoločníka: „Neexistuje žiaden prostriedok, žiaden liek proti toľkému zlu?“
„Ale áno, isteže existuje!“
„A aký?“
„Existuje iba jeden liek: nákova a kladivo.“
„Ako to? Mám ich hádam položiť na nákovu a udierať ich kladivom?“
„Nuž,“ odpovedal môj spoločník, „kladivo značí svätú spoveď a nákova sväté prijímanie. To sú tie dva lieky, ktoré treba použiť!“
Skutočne je to tak: Ako sa železo na nákove opracúva a opätovne formuje kladivom, tak sme v duchovnom živote aj my formovaní a vždy nanovo posilňovaní opakovaným prijímaním sv. spovede a Eucharistie. Spolu s ružencom sú toto naše najúčinnejšie prostriedky na ceste posväcovania.

Zdroj: z talianskeho originálu Pietro Zerbino, I sogni di Don Bosco, Elledici 1995

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *