Šesť Hostií v Daroke
Dlhé roky bojoval statočný španielsky kráľ Jakub I., nazývaný Dobyvateľ, aby zbavil Baleáry hrozného jarma mohamedánov. Keď oslobodil malebné ostrovy Mallorcu a Minorcu z moci Polmesiaca, tiahol so svojím vojskom proti Valencii. Cestou vybudoval na hore Cadol silnú pevnosť, kde zhromaždil dobrovoľníkov z okolia Teruelu, Calafaydu a Daroky.
Zúrivý kráľ Maurov Ben-Zayan sa rozhodol jeho slabé kresťanské vojsko zničiť. So štyridsaťtisícovou armádou tiahol proti 4000 kresťanom. Kráľ Jakub, spoliehajúci sa jedine na pomoc Božiu, sa napriek všetkému odvážil pristúpiť na nerovný boj. Ako zázrakom zvíťazil, a tak vyslobodil i Valenciu z moci Maurov. Boli to vojaci z Daroky, ktorým sa podarilo vztýčiť španielskú zástavu na bránach Valencie.
Príslušníci islamu, roztrúsení po krajine, však mali ešte veľké rezervy vojakov, a preto dúfali, že kresťanov pri najbližšej príležitosti porazia.
Veľké nebezpečenstvo hrozilo kresťanom zvlášť na hore Cadol, odkiaľ bola len tri míle vzdialená pevnosť Chio, odkiaľ mali Mauri jedinečnú možnosť nástupu k rozhodujúcemu útoku.
Fray Luis z Granady, slávny spisovateľ zlatej éry Španielska, píše:
„V kráľovstve Valencie v roku 1239 prepadlo obrovské vojsko Maurov malú hŕstku kresťanov. V pomerne dobre vybudovanej pevnosti asi 1000 kresťanských bojovníkov statočne vzdorovalo presile Islamu. Bolo im však jasné, že za normálnych okolností musia presile podľahnúť, pretože Valencia bola veľmi vzdialená, a tak pomoc od kráľa Jakuba bola beznádejná. Zostali im len dve možnosti: buď sa vzdať do zajatia alebo vykrvácať na bojisku.
Šesť hlavných veliteľov pevnosti sa rozhodlo pre boj a v tejto zúfalej situácii vložili všetku svoju nádej na pomoc Božiu, do Sviatosti oltárnej. Celé vojsko sa spolu s veliteľom rozhodlo pristúpiť k svätému prijímaniu. Najprv sa vyspovedalo šesť veliteľov. Kňaz behom svätej omše pre nich premieňal šesť hostií, keď hliadky zmätene hlásili, že sa blíži nepriateľ a tiahne proti pevnosti. Už nebol čas ani na sväté prijímanie, ihneď sa chopili zbraní, rozostavili vojsko a očakávali chvíľu rozhodujúcej bitky. Pán však pozeral na ich prípravu a dobrú vôľu a zvlášť na ich dôveru v Najsvätejšiu sviatosť a odmenil ich nevídanou silou a bojovnosťou.
V hroznej bitke v pomerne krátkom čase zničili celé vojsko Maurov tak, že len hŕstke nepriateľov sa podaril chaotický útek.
Prvá vec, pre ktorú sa velitelia po boji rozhodli, bolo slávnostné poďakovanie Bohu pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou.
V priebehu bitky ukryl kňaz konsekrované Hostie pod veľkú skalu. Teraz sa ich ponáhľal vybrať, aby poslúžil veliteľom svätým prijímaním.
Keď rozprestrel korporále, v ktorom boli ukryté, s úžasom spozoroval, že krvácajúce hostie sa prilepili na plátno tak, ako je to ešte dnes v Daroke možné vidieť. Keď Boží sluha oznámil vojsku, čo sa stalo, všetci boli týmto zásahom nadšení a s hlbokou zbožnosťou a so slzami v očiach oslavovali Boha za tento neobyčajný zázrak.
Ich radosť z pohľadu na jedinečný úkaz však netrvala dlho. Saracéni znovu zhromaždili obrovské vojsko a blížili sa k pevnosti.
Posilnení neobyčajným zázrakom, v ktorom videli záruku víťazstva, s napätím a s veľkou dôverou v Boha očakávali blížiacich sa mohamedánov.
Malú hŕstku kresťanov naplnilo obrovské nadšenie, keď ich duchovný Matheo Martinez vztýčil tajomné korporále sťa vlajku ako symbol záruky Božej pomoci.
Všetkým sa zdalo, že z čerstvých škvŕn bieleho plátna vychádzajú prenikavé svetelné lúče, ktoré miatli a oslepovali nepriateľských vojakov i kone, kresťanom však dodávali nadľudskú odvahu. Napriek sedemnásobnej presile boli Synovia Mohameda opäť porazení. Ich mŕtvi pokrývali kamenitú zem bojiska, pričom straty kresťanov boli minimálne. Porážka bola tak zdrvujúca, že Mauri raz a navždy opustili kráľovstvo Valencie. Takto skončila bitka 23. februára 1239 a zázrakom svätej Hostie sa začína nová éra Španielska.
Je možné si predstaviť, s akou úctou a radosťou hľadeli bojovníci na zakrvavené Hostie.
Po veľkom víťazstve sa radili, kde má byť umiestnený tento drahocenný poklad. Najvyšší veliteľ sa prihováral za uloženie korporále vo Valencii, pretože zázrak sa stal v jej okolí. Vojaci však žiadali, aby rozhodol los. Z losovania trikrát za sebou vyšla víťazne Daroca. Iná skupina namietala, že väčšinu vojakov dodalo ich okolie, a preto korporále patrí im. Nakoniec sa dohodli na „Božom súde“, ktorý sa v minulosti používal na riešenie vážnych sporných prípadov.
Pre korporále zhotovili nádhernú skrinku a položili ju na oslicu, ktorá ešte nikdy nevstúpila na kresťanskú pôdu. Oslicu nechali voľne a slobodne kráčať s tým, že tam, kde zostane, má byť drahocenný poklad navždy umiestnený.
Povedané, vykonané… Oslica so skrinkou na chrbte pomaly kráčala cez lúky a polia, údolia i kopce. Nasledovalo ju duchovenstvo s horiacimi sviečkami, za ním velitelia a vojaci. Cestou sa k nim pridávali veriaci z okolia, ktorí sa v tomto neobyčajnom procese modlili a spievali nábožné piesne. Pripomínalo to Kristov príchod na Kvetnú nedeľu do Jeruzalema. Pohodlným krokom kráčala oslica ďalej. Občania Daroky sa už začali obávať, že oslica ich mestečko obíde. Nakoniec sa však oslica vydala smerom k bránam Daroky, zastavila sa pred kaplnkou, klesla na predné kolená a naposledy vydýchla. Vysvetľovalo sa to tak, že oslica niesla na svojom chrbte Pána neba a zeme, nemala teda ďalej slúžiť žiadnemu pozemskému pánovi. Hlboko dojaté duchovenstvo prenieslo šesť svätých Hostií do katedrály Santa Maria. Tu sú uschované dodnes v prekrásnej bočnej kaplnke. Každý rok na sviatok Božieho Tela sú nesené v procesií mestom, žehnajúc pritom nábožný ľud Daroky a okolia. Takmer všetci španielskí králi po sedem storočí putovali do Daroky, aby tu vzdali úctu nebeskému Kráľovi.