Otcovia, ktorí vychovali svätých synov, ktorých pozná celý svet

V časoch, keď je otcovstvo podceňované a hlboko nepochopené, pripomeňme si a ďakujme Bohu za životy ľudí, ktorých pozemské otcovstvo vydláždilo cestu dvom najväčším duchovným otcom modernej doby. Pápež sv. Ján Pavol II. a sv. Pio z Pietrelciny boli vďační svojim otcom – a mali by sme aj my.

Otec pápeža

Pápež svätý Ján Pavol II., ktorý reflektoval na svoje kňazstvo počas 50. výročia svojho vysvätenia, vysvetlil, že zatiaľ čo samotný seminár najviac ovplyvnil jeho formáciu, pochopil, že Boh použil mnoho ľudí a skúseností, už dávno predtým. V prvom rade otca veľkého svätca.

„Mojej príprave na kňazstvo v seminári v istom zmysle predchádzala príprava, ktorú som dostal v rodine, vďaka životu a príkladu mojich rodičov. Predovšetkým som vďačný svojmu otcovi, ktorý sa stal vdovcom v skorom veku. Keď som prišiel o matku, ešte som neprijal svoje prvé sväté prijímanie: bol som sotva deväť rokov starý. … Po jej smrti a neskôr smrti môjho staršieho brata som zostal sám s otcom, hlboko náboženským človekom. Každý deň som bol schopný pozorovať strohý spôsob akým žil. Profesiou bol vojak a po matkinej smrti sa jeho život stal stálou modlitbou. Niekedy som sa zobudil v noci a našiel svojho otca na kolenách, tak ako som ho vždy videl kľačať vo farskom kostole. Nikdy sme nehovorili o povolaní ku kňazstvu, ale jeho príklad bol svojím spôsobom prvý seminár, akýsi domáci seminár.

Kto bol tento hlboko náboženský človek? Ako jeho život – a nakoniec jeho smrť – pomohli viesť jeho syna k vysväteniu a nakoniec k jeho svätorečeniu ako jedného z najsvätejších mužov Cirkvi?

Starší Karol Wojtyla sa narodil v roku 1879. Pokračoval v rodinnom obchode, najprv pracoval ako krajčír, neskôr sa však stal dôstojníkom v rakúsko uhorskej armáde. Bol uznaný ako muž charakteru, bezúhonnosti a spravodlivosti a žil životom strohosti a jednoduchosti, viedol svojho mladého syna Karola, prezývaného „Lolek“, v každodennej rutine prerušovanej pravidelnou modlitbou, vrátane čítania Biblie, modlitby ruženca a navštevovania dennej omše. Kapitán Wojtyla učil Loleka poľské dejiny – ale najviac sa zmysluplné ponaučenia týkali vnútornej konverzie, prijímania Božej vôle a vykupiteľského utrpenia. V čase, keď mal mladý Karol 12 rokov, obaja ochutnali horkosť straty. Nielenže rodina stratila manželku a matku Emíliu, ale Lolekov brat, Dr. Edmund Wojtyla, jeho jediný žijúci súrodenec, zomiera po nakazení sa od svojho pacienta na šarlach. O niekoľko rokov neskôr sa objavuje nový kríž, pretože všetky hrôzy druhej svetovej vojny vkročili do ich milovaného Poľska a obrátili ich život hore nohami. Trpiaci hladom, chladom, potláčaním Cirkvi a vzdelávania, smrťou svojich priateľov a kňazov, otec a syn našli útechu v ich viere a v sebe navzájom. Každý deň, keď sa Lolek vrátil domov zo svojej práce vo vápencovom lome, priniesol jedlo svojmu otcovi, ktorý ležal v posteli. Jeden mrznúci deň vo februári 1941, potom, čo nemohol zohnať lieky, ponáhľal sa domov k svojmu otcovi. Vrátil sa domov, aby zistil, že jeho otec zomrel. Mladý muž strávil noc u otcovho lôžka, prekonával smútok a obviňoval sa, že tam nebol v posledných chvíľach staršieho Karola.

Bola to hrozná rana. Budúci pápež však pomaly začal vidieť, že táto veľká strata bola v skutočnosti ukazovateľom, smerujúcim ho na povolanie kňazstva. Otcovstvo jedného Karola sa vydalo duchovnému otcovstvu druhého a toto nové otcovstvo požehnalo celý svet.

„Lolek sa od svojho otca naučil, že mužnosť a modlitba neboli len slovami bez výsledkov. Otec budúcemu pápežovi pravdepodobne odovzdal inštinkt na otcovstvo. Pápež to neskôr pochopil v teologických pojmoch: Inštinkt pre otcovstvo a povinnosti otcovstva boli ikonou Boha a Božieho vzťahu k svetu. Otcovstvo znamenalo odmietnutie väzenia sebectva; otcovstvo znamenalo byť „dobytý láskou“.

Otec svätca zo San Giovani Rotondo

Ďalším z najobľúbenejších svätcov z minulého storočia bol sv. Pio z Pietrelciny, známy tiež ako Páter Pio. On tiež ďakoval svojmu otcovi za formovanie svojho kňazstva. Mladý Francesco Forgione – Franci, ako ho láskavo nazýval – vyrástol v pokornej, pracovitej rodine v južnom Taliansku. Orazio a Guiseppa Forgione vlastnili malú farmu, ktorá priniesla dostatok peňazí na zabezpečenie potrieb rodiny, ale nestačila na to, aby zaplatila za vzdelanie ich inteligentného, ​​zbožného druhého syna, ktorý už v mladom veku zúfalo chcel byť „bratom s bradou“. . „

Keď jeho rodičia odišli do neďalekého kapucínskeho kláštora, aby hovorili s bratmi o svojom malom chlapcovi, úzkostlivo čakal doma. Vrátili sa s dobrou správou. „Chcú ma! Chcú ma! Chcú ma! “Vykríkol 10-ročný Francesco a skákal radosťou.

Ale Orazio mal dilemu. Nedokázal vzdelanie syna zaplatiť poľnohospodárskymi výrobkami a pracovné miesta boli v tejto oblasti nedostatočné. Napriek tomu bol presvedčený, že jeho syn dostane školu potrebnú na to, aby sa stal kňazom. S odhodlaním odišiel do Ameriky a niekoľko rokov tam pracoval a odchádzal, aby posielal domov okolo 9 dolárov týždenne – čo bolo dosť na to, aby Franci získal ekvivalent stredoškolského vzdelania, ktoré mu umožnilo vstúpiť ku kapucínom.

Jeho syn bol vďačný a napísal svojmu otcovi: „Osobitným spôsobom posielam neustálu modlitbu k našej milostivej Panne, aby Vás ochránila pred každým zlom a oživovala našu lásku, bezpečie a modlitbu.“ Jeho otec sa v roku 1912 bezpečne vrátil, ale ešte dva roky skôr bol neprítomný na vysviacke syna, kde prijal meno brat Pio. Bola to obeť, ktorú bol viac než ochotný urobiť – a pokiaľ ide o Orazia, bola to len ďalšia obeta v živote otca, ktorý urobil veľa pre formovanie života viery vo svojom synovi.

Orazio bol jednoduchý a radostný človek, bol oddaný svätej omši a ružencu a rád sa zastavil so svojou ženou, aby sa každý deň modlil v kostole po dlhých hodinách práce na poliach.

Hoci nevedel čítať, Orazio bol nadaný rozprávač a rozprával svojim deťom príbehy z Písma, ktoré si zapamätal od svojho detstva. Bol to otec, ktorý si želal, aby bol Kristus centrom ich rodinného života.

Vo svojej starobe Orazio prišiel žiť do blízkosti kláštora v San Giovanni Rotondo, ktorý je už v tom čase slávnym pútnickým miestom pre obrovské masy ľudí a kde je mnoho zázrakov pripisovaných jeho svätému, mystickému synovi.

Hovorilo sa, že keď davy pútnikov, ktorí prišli vidieť Pátra Pia, chválili Orazia za to, že je jeho otcom. Starý muž mal vtedy slzy v očiach a pokorne odpovedal: „Ja som nič neurobil. Ježiš Kristus to urobil.“ Na konci svojho života sa však zdá, že je pripravený žiadať o malú službu. Jeho vnučka sa zdôverila, že tesne pred tým, ako zomrel v roku 1946, vyhlásil: „Všetci my musíte ísť z cesty, pretože budem volať na anjelov a poviem im, aby ma vzali do neba, pretože môžem povedať, “Som otec Pátra Pia!“

Podobne ako pápež sv. Ján Pavol II., aj svätý Pio sa stal duchovným otcom mnohých, ktorí hľadali jeho pomoc v živote i v smrti. Páter Pio by povedal: „Postavím sa ku bráne neba a nevstúpim doň, kým tam nebudú všetky moje duchovné deti so mnou.“

Toto sú len dva príklady sily otcovskej lásky, ktorá má moc odovzdávať vieru a formovať svätcov.

Zdroj: www.ncregister.com, Obrázok: Tamtiež