Nikdy nevzdávajte boj o dušu

Rád by som vám porozprával príbeh, ktorý neodmysliteľne patrí k svätyni sv. Hyacinta v Legnici a tam sa odohrávajúcemu eucharistickému zázraku. Je to svedectvo o obrátení môjho otca. Bol som svedkom celého procesu, ktorým Boh plánoval priviesť môjho otca do otcovho domu. Proces, ktorý sa – našťastie – skončil zázračne.

Keď premýšľam o význame slova „zázrak“, myslím na homíliu arcibiskupa Grzegorza Rysa prednesenú v lodžskej katedrále. Kazateľ v nej pripomenul zázrak. Arcibiskup si spomenul na Mojžiša a exodus Izraelitov z Egypta a spýtal sa: „Aký bol zázrak prechodu cez Červené more? Pretože nie, že by sa voda rozdelila. Niet sa čomu čudovať. Boh môže urobiť čokoľvek. Chce to, prichádza to z vetra. Chce, oddeľuje vodu. Nie je to zázrak. Zázrak je, že Židia prijali toto volanie, že prekročili toto more. V človeku sa vždy stane zázrak. V tomto prípade Židia, ktorí sa odvážili vkročiť doprostred mora a prejsť ho. Hoci sa vlny mohli vrátiť, hĺbka sa môže znova objaviť. Zázrak je dôvera. Dôvera, ktorá sa odohráva v človeku. Zázrak si vyžaduje rozhodnutie, vyžaduje odpoveď. Je to nevyhnutný krok.“

To bol aj prípad môjho otca. Boh všetko pripravil a čakal. Počúval, či môj otec vysloví dlho očakávané „áno“

Obrat

Vráťme sa však na začiatok, teda k 1. júlu 2016. Môj otec v tom čase už vyše roka žil s diagnózou: neoperovateľná rakovina pľúc. Liečebné metódy sa pomaly míňali, ockov zdravotný stav sa postupne zhoršoval, metastázoval … Odkedy si pamätám, ocko sa vyhlasoval za neveriaceho a svoju neveru dôsledne obhajoval. Napriek zlému zdravotnému stavu dôrazne odmietol kontaktovať kňaza a akékoľvek pokusy o rozhovor s ním o sviatostiach nepriniesli výsledky. Čím viac som naliehal, tým väčšiemu odporu som čelil. Rozmýšľal som, čo by som s tým ešte mohol urobiť, pretože som mal pocit, že už nezostáva veľa času.

Medzitým sa 1. júla 2016 v kostole sv. Hyacinta uskutočnili duchovné cvičenia na prípravu odovzdania Relikvií. Viedol ich aj Dominikánsky páter Stanisław Przepierski. Počas konferencie páter rozprával o stretnutí so ženou smrteľne chorého dôstojníka. Pýtala sa otca Stanisława, čo má robiť, aby sa jej manžel priblížil k Bohu, pretože rovnako ako v prípade môjho otca, jej snahy a požiadavky narazili na odpor.

Dominikán odporučil tejto žene, aby slávila prvý piatok v mesiaci za svojho manžela na počesť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho podľa sv. Margity Marie Alacoque. Otec Stanisław prerušil svoje rozprávanie a spýtal sa nás, či vieme, prečo by tieto služby na prvý piatok mali byť len deväť, a nie napríklad desať, sedem alebo päť. Povedal, že je to preto, že tehotenstvo trvá toľko mesiacov, trvá tak dlho, kým sa vytvorí a narodí nový človek. Táto informácia bola pre mňa ako blesk z jasného neba. V okamihu som pochopil, že toto je odpoveď, na ktorú som čakal. Teraz som vedel, čo mám robiť: bol prvý piatok v mesiaci! Musím okamžite konať! Otec Stanisław poznamenal, že po deviatich mesiacoch manželka uvedeného muža potvrdila účinnosť predmetnej služby.

Služba prvý piatok v mesiaci

Po krátkej chvíli eufórie mi v hlave vystala otázka, či stihnem vysloviť túto modlitbu. Môj otec sa vtedy cítil veľmi zle… Vydrží ešte deväť mesiacov? Napriek týmto obavám som sa rozhodol začať službu za obrátenie môjho otca. Začiatkom augusta som prijal druhé prvopiatkové sväté prijímanie. V polovici tohto mesiaca sa situácia výrazne zhoršila. Poslednou možnosťou, ako zlepšiť zdravie môjho otca, bola operácia na zníženie rakovinových zmien v mozgu. Telo môjho otca však už bolo veľmi slabé a vyčerpané chorobou. Reálne hrozilo, že ocko tento zákrok neprežije. Pamätám si, že som posielal esemesky s prosbou o modlitbu, sestrám z Łagiewnikov a kňazovi, ktorého poznám. Keďže som nemohol obsedieť, išiel som na svätú omšu. Tesne pred jej začiatkom som dostal odpoveď od kňaza, že moja prosba ho našla v Ríme, v Bazilike sv. Kríža, keď kľačal pred Relikviami umučenia. Tiež mi napísal, že môjho otca zveril Vykupiteľovi. Nádej je späť.

Vezmime ho k Ježišovi

Kým bol môj otec po úspešnej operácii v nemocnici, dostával som veľa telefonátov od rodinných príslušníkov, aby som presvedčil otca, aby prijal sviatosť chorých. Potom, možno inšpirovaný Duchom Svätým, som si pripomenul príbeh o uzdravení ochrnutého (Lk 5, 18-19). Táto pasáž rozpráva o ochrnutom mužovi, ktorého tak chceli priviesť k Ježišovi, že ho spustili a jeho posteľ prešla strechou. Potom som povedal svojej rodine, že tento ochrnutý muž je môj otec, že ​​je choré nielen jeho telo, ale aj srdce a duša. Pána Ježiša sa dotkol postoj tých, ktorí k Nemu priviedli tohto chorého a vo svojom odhodlaní zložili strechu. Tak som si pomyslel, že to závisí do veľkej miery od nás, či sa ocko postaví pred Pána Ježiša. Máme ho niesť Ježišovi na nosidlách našej viery, pretože to máme.

Otec bol prevezený na oddelenie paliatívnej starostlivosti do nemocnice v Opole, kde mal v starostlivosti lekárov načerpať sily pred ďalšou operáciou. Strávil som s ním tri týždne. Boli to jedny z najťažších, no zároveň najjedinečnejších dní v mojom živote. Na jednej strane som zažil pohľad na utrpenie, samotu, bezmocnosť a na druhej strane som zažil srdečnosť, lásku a radosť. Nikto nepredstiera, že je na takomto mieste, nikto nenosí masky. Tu sa oddeľuje dôležité a nepodstatné.

Keď som bol v Opole, vždy som si spomenul na službu v prvý piatok v mesiaci. Takmer každý deň som trávil čas adoráciou Najsvätejšej sviatosti v kostole. Tam som sa modlil, zveril som sa Pánu Ježišovi, odpočíval som. Otec bol zo dňa na deň slabší a slabší; strácal rovnováhu, mal záchvaty … videl som, že má veľké bolesti… Zhoršil sa nielen jeho fyzický, ale aj psychický stav. Vždy, keď sa naskytla príležitosť, jemne som sa opýtal otca, či nechce využiť návštevu kňaza. Dôsledne však odmietal…

Priznanie po 50 rokoch

Prvého septembra som sedel pri otcovej posteli. Vedel som, že ďalší deň bude prvý septembrový piatok. Tretí v mojej službe. Chcel som spoveď a rannú svätú omšu. Keď som sedel vedľa môjho otca, začal som sa modliť. Bol som veľmi znepokojený a unavený z neustálej neistoty.

Pamätám si, ako som takto povedal Bohu: „Bože, sám vidíš, že je to nesprávne. Stav môjho otca sa mal zlepšovať a on sa zhoršuje. Bože môj, zajtra je tretí prvý piatok v mesiaci. Sľubujem ti, že túto službu dokončím, ale ak by si mohol prísť už teraz, po troch… Ďakujem.“

Nepamätám si, koľko času ubehlo od tej chvíle, kým za mnou niekto otvoril dvere. Otočil som hlavu a uvidel pred sebou kňaza, ktorý sa pýtal, či môj otec prijme sväté prijímanie. Pozrel som sa na otca. Mal zatvorené oči – spal… Tak som odpovedal nie. Kňaz začal podávať sväté prijímanie pacientom vedľa. Modlil som sa s ostatnými a zrazu som videl, že môj otec má otvorené oči. Pozrel sa na mňa a zdvihol pravú ruku ako dieťa, ktoré sa hlási k odpovediam v škole, a keď som podišiel a potichu sa spýtal, čo potrebuje, z jeho pier som počul: „Prijímanie…“. Snažil som sa ovládať svoje emócie; Išiel som za kňazom a krátko som mu povedal, čo sa stalo.

Ťažko sa mi opisuje, čo som vtedy cítil…Radosť, nedôvera…Ruky sa mi triasli, srdce silnejšie bilo a do očí sa mi tlačili slzy, ktoré som neskôr prestal zadržiavať… Keď kňaz stál pri posteli môjho otca, spýtal sa ho, či ho mrzia jeho hriechy. Uvedomil som si, že som bol svedkom priznania môjho otca, prvého po vyše 50 rokoch… To „áno“, ktoré povedal, bolo podľa mňa niečo ako dokonalá ľútosť. Prvýkrát v živote som tiež videl svojho otca urobiť kríž… Keď prijal sväté prijímanie, plakal som od šťastia. Otec prijal aj sviatosť pomazania chorých. Po odchode z nemocnice som sa pomodlil korunku Božieho milosrdenstva . Ďakoval som Bohu, že ma tak rýchlo vypočul, že ani nečakal do piatku – prišiel na Štedrý večer.

Rozmýšľal som prečo… Ale Boh má vždy dobrý dôvod… Zrazu som pochopil! Tak silno som premýšľal o prvom piatku, že som prvý štvrtok zmeškal. Existuje lepší deň na prijatie Ježišovho Tela a Krvi po 50 rokoch ako prvý štvrtok v mesiaci? Keď som si to uvedomil, opäť mi začali tiecť slzy. Od toho dňa ocko začal pomaly miznúť. Jeho stav sa zhoršoval, bolesti sa zhoršovali… Jedol čoraz menej, nevstával z postele… Nastal moment, keď človek mohol byť len s chorým. Celý čas sa zdalo, akoby to bolo všetko podľa nejakého plánu, akoby Boh hovoril: „Konečne! Toto bolo jediné „áno“, na ktoré som čakal! Ešte chvíľu a čoskoro ťa vezmem „… Jedného dňa som ráno prišiel navštíviť otca. Chcel som sa ho dotknúť, pozdraviť, ale niečo ma zastavilo, niečo mi vzalo ruku späť. Ako keby som počul: nerušiť, prebieha „mužský“ rozhovor tvárou v tvár… Po ockových lícach stekali slzy. Bol som si istý, že medzi ním a Bohom sa deje niečo veľmi dôležité… Od toho osudného štvrtka môj otec pravidelne prijímal sväté prijímanie, teda každý štvrtok a nedeľu. Na druhej strane som sa modlil každý deň pred Najsvätejšou sviatosťou. Prosil som Pána Ježiša, aby prijal utrpenie môjho otca. Tiež som požiadal Máriu, aby bola s ním, aby sa nebál …

„Povedz túto korunku“

Chcel by som spomenúť ešte jednu udalosť, ktorá sa odohrala v posledných dňoch života môjho otca. Boh mi potom ukázal niečo veľmi dôležité. Do izby, kde ležal môj otec, priviezli smrteľne chorého pacienta. Tohto chorého človeka nikto nenavštívil… Muž veľa trpel, ale Boh z nejakého dôvodu odkladal, návrat „domov.“

Keď som na druhý deň ráno vošiel do izby a videl som, že sa nič nezmenilo, pomyslel som si, že keďže tohto pána nikto nenavštevuje, asi sa ani nikto za neho nemodlí. V tom prípade poviem Korunku Božieho milosrdenstva . Neviem, prečo som na to nemyslel skôr… Po skončení modlitby som pocítil nesmiernu túžbu požehnať tohto pána. Pamätajúc si nemocničné pravidlá, stál som pri jeho posteli a len pri pohľade na neho som ho v myšlienkach žehnal: „Nech ťa žehná Všemohúci Boh: Otec, Syn a Duch Svätý“ …

Po týchto slovách som už nepočul ten charakteristický dych, ktorý napĺňal miestnosť v posledných dňoch. Uvedomil som si, že tento pán zomrel… Všetko, čo potreboval, bola korunka a požehnanie… Potom som pochopil, prečo Boh meškal: Ukázal mi silu tejto modlitby.

Spomenul som si na slová z Denníka sestry Faustíny : „Modlite sa túto korunku..(Denníčk 687);

„Keď sa pred zomierajúcim prednesie táto korunka, postavím sa medzi Otca a zomierajúceho nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milosrdný Spasiteľ“ (Denníček 1541).

Otec ide do otcovho domu

Stav môjho otca sa dramaticky zhoršil 10. septembra. Večer sa celá naša rodina stretla pri jeho posteli. Nasledujúce ráno, v nedeľu, keď som bol na ceste do nemocnice, otec zomrel… Keď som sa v ten deň zúčastnil na svätej omši, čítalo sa evanjelium sv. Lukáša: „Hovorím vám, že aj v nebi bude väčšiu radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 1-32).

Po týchto slovách som pocítil takú veľkú vnútornú radosť, že zotrela všetok môj smútok a otupenosť. V tomto bode som chcel všetkým povedať, že dnešné evanjelium je pre mňa… Ako som sľúbil Bohu, skončil som službu v prvý piatok v mesiaci. Posledné sväté prijímanie som prijal na tento úmysel 3.3.2017.

Povedal som aj Pánu Ježišovi, že odkedy som zažil takúto milosť, nevynechám žiadny prvý piatok v mesiaci. Veď okolo mňa je toľko ľudí, ktorí ešte nepoznajú Božiu lásku, ktorí sú stratení… Práve dokončujem ďalšiu novénu pre tretiu osobu.

Viem, že Boh dodrží svoj sľub, pretože raz je verný danému slovu. Čas a miesto si vyberá sám. Niekde, jedného dňa, to vytvorí príležitosť, aby sa stal zázrak, aby sa iná duša mohla vrátiť do Otcovho domu.

Zdroj: modlitba.sk, Obrázok: Tamtiež

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.