Kňaz nahnevaný na svätú omšu prežil zázrak

Kňazi sú tiež len ľudia..

V tú nedeľu som sa s veľkým nadšením prebudil s myšlienkami na svoju farnosť a svätú omšu, ktorá ma čakala. Doslova som vyskočil z postele, aby som sa pripravil a čoskoro som prišiel na moje stretnutie s milovaným Pánom a jeho ľudom. Eucharistia bola veľmi krásna a po jej skončení prišla ku mne jedna pani, ktorá mi povedala: „Otče, mohla by som sa teraz vyspovedať?“

Na spoveď stáli iba traja ľudia, takže som ich prijal… ale potom začali prichádzať stále ďalší a ďalší a bolo ich viac a viac bez toho, aby im niekto niečo povedal, že spovedám. Prichádzali priam v zástupoch a ja som vstal zo spovednice až o tri hodiny neskôr, hladný, smädný a s nesmiernou túžbou odpočinúť si aspoň na chvíľu.

Veľmi šťastný som vošiel do sakristie kam prišla za mnou pani, ktorá sa ma spýtala: „Ste kňaz, však? Môj otec včera zomrel a dnes sa ho chystajú pochovať a ja som nebola schopná nájsť kňaza.“ Vnútorne som si pomyslel: „Pane, ak chceš, aby som dnes pracoval v tvojom mene, žiadam od teba, aby si mi dal plný a spokojný žalúdok.“

Odslúžil som teda Eucharistiu za Dona Carlosa vo veľkom pokoji a rozhodol som sa vziať si taxík do môjho domu na raňajky a trochu si odpočinúť. Hoci sa zdá, že to nie je únavné, slávil som dve omše a priznávam, že viac ako tri hodiny na lačný žalúdok, to nie je také ľahké, ako sa zdá.

Tak rýchlo a s ilúziou dieťaťa som sa pripravoval na jedenie sendviča ako už dávno nie … a zrazu vidím ako pomaly prichádza brat a hovorí: „Hľadajú ťa, pán farár je chorý a nie je nikto, kto by slávil u nich svätú omšu za neho… “Nevšímal si môj hlad, moju ľudskú slabosť, no vo mne okamžite zažiarila požiadavka na Boha: „Ale Pane, vidíš, že som ešte neraňajkoval… rád pôjdem, ale neskôr, daj mi trochu času … alebo ešte lepšie: pošli iného kňaza.“

Nikdy ma neprestáva udivovať, aký je Boh, pretože práve nahlas prehlasujem, že som Ho jasne počul hovoriť: „V deň tvojho vysvätenia si mi povedal, že sa úplne odovzdávaš Mne a môjmu ľudu … choď na tú svätú omšu! Mám pre teba prekvapenie.“

Rýchlo som zbalil zvyšok môjho sendviča a úprimne povedané stále nahnevaný som vyrazil na cestu, no viac z povinnosti ako z túžby.

Len čo som vstúpil do sakristie, môj hnev sa začal vytrácať. Priblížili sa ku mne nejakí manželia: „Otče, naša dcéra sa pred mesiacom pokúsila vziať si život a my sme ju akosi prinútili teraz, aby prišla na svätú omšu. Veľmi prosíme, vložte ju do svojich úmyslov.“

(To bolo prekvapenie, Boh ma poslal na túto omšu, aby som sa porozprával s ich dcérou, ktorá bola v núdzi).

Ako kňaz si uvedomujete, že náhody neexistujú. Sám Boh je tým, kto nás vedie po ceste. Bolo to úžasné, pretože evanjelium toho dňa bolo len pre toto dievča: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.“

Išiel som slúžiť Eucharistiu presvedčený, že ma tam poslal Boh. Než som začal, prosil som ho pred Bohostánkom, aby bol On tým, ktorý bude hovoriť a nie ja. Pripomenul som mu, že som stále hladný a trochu som sa stále hneval…žiaľ..

Svätá omša bola plná požehnania a posvätenia. Som presvedčený, že ju sprevádzal sám Ježiš. Neviem, ako to vysvetliť, mám veľmi obmedzené myslenie na to, ale homília toho dňa pochádzala od samotného Boha. Dodnes to neviem vysvetliť, čo sa vlastne stalo, Ježišove slová boli útecha, pohladenie, sila, odvaha…

Na konci svätej omše sa manželia opäť priblížili, tentokrát s mladou ženou, ktorá plakala a objímala ma. „Otče, potrebovala som veľmi počuť všetko, čo ste povedali. Potrebujem toľko Božej pomoci, lebo som sa tak ďaleko vzdialila od Neho. Teraz chcem len zostať pred Ním a poprosiť Ho, aby ma miloval a pomohol mi napredovať… “

Keď ma dievča objalo, počul som Boží šepot: „Potreboval som ťa v tejto Eucharistii, preto som ťa prinútil prísť. Bez teba by som to nemohol urobiť.“

Milujem dobrého Ježiša a aj to, ako sa mu podarí dostať tam, kde Ho potrebujú. Mladá žena, ktorá sa pokúsila spáchať samovraždu, zažila v jedinej omši uzdravenie a to, že Boh zmenil jej život.

A od toho dňa si zakaždým, keď sa cítim unavený alebo nahnevaný kvôli prepracovaniu, pomyslím: „Choď, odovzdaj to, choď na svätú omšu a ži ju ako svoju prvú a poslednú omšu, Boh ťa potrebuje.“

A cítim, že Boh mi odpovedá: „Buď pokojný, choď, budem sláviť svätú omšu miesto teba, požičaj mi iba svoje ruky a svoje ústa…“

Chcem Vás poprosiť o zvláštnu modlitbu za kňaza Vašej farnosti. Určite sa niekedy aj on cíti nahnevane a často slúži sväté omše bez raňajok. Pomôžte mu modlitbou, prihovárajte sa za neho a sprevádzajte ho v jeho službe. Boh nikdy nezabúda ani na tú najmenšiu pomoc.

Otec Sergio

Zdroj: Catholicherald, Obrázok: Pixabay

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *