Z denníčka mŕtvej mamy

Dala život svojmu dieťaťu. Zanechala rádioterapiu, pretože bola tehotná. Bitku o život dieťaťa vyhrala. Synček  sa narodil 24. apríla. Ewa Przybyło zomrela 8. augusta. Mala 25 rokov. 

Z denníčka jednej mamy Evy..

1.

„V tomto roku som fungovala a žila normálne. Budúce ochorenie..kto by to čakal.. teraz nemôžem ani popísať, koľko málo človek potrebuje na prežitie (…) „. Rok 2016. Choroba je v IV. stupni, posledné štádium. Vianoce prichádzajú rýchlo. «Keď krásna nevesta Božia svojho syna kolísala.» Rovnako budem aj ja.. ako Matka Božia. Pod mojím srdcom sa rozvíja 16-týždňový život. Ale čaká ma prvý chirurgický zákrok. Potom čas rýchlo uteká.

2.

Čo si myslím, keď pohladím svoje rastúce bruško – s vedomím, že v hlave nesiem smrteľnú hrozbu? Odkiaľ získam silu a odvahu urobiť každý deň len to, čo neublíži tomuto malému synáčikovi pod mojím srdcom.. robiť všetko iba pre neho!

3.

Cirkev nikoho nikdy nijako nenúti k hrdinstvu. Ja – Eva by som sa mohla rozhodnúť pre seba. Vybrala som si nadľudskú cestu. „(…) ďalšie operácie, punkcie, chemoterapie.. cítim slabosť, bolesti pri chôdzi, bolesť pri dvíhaní rúk po operácii, bolesti svalov a kĺbov, zatiaľ čo potreba chrániť je na prvom mieste: Som tehotná.“ (Takto Eva písala o svojej voľbe.) Ochrana jej synčeka bola pre ňu niečo prirodzené. Cítila som, že tým, že dávam život, musím zaň bojovať. Matka je predsa Hrdinka!

4.

Kňaz Jan Kaczkowski ma učil ako zomrieť za večný život. Sám prešiel smrťou aj s mozgovým nádorom. Jeho posledné slovo bolo „milosrdenstvo“. Hovoria, že je to Božie meno. A láska sa živí láskou, znásobuje sa zas iba láskou. Ja Eva, som ju našla u svojho manžela, ktorý zanechal všetko, aby bol so mnou  v chorobe. „Moje šťastie, moja nádej. Keď ležím v posteli s bolesťou, môj manžel, ktorý ma drží za ruku, je mojím najlepším anestetikom.“

5.

Veľká noc 2017. Nádej nádeje, Veľká Noc nádeje. Čas na prípravu nášho domova pre malého. V našom dome, v dome Evy a Kamila to vonia normálne: „odpočívame a zbierame silu, lebo máme už len kúsok viac než týždeň na narodenie nášho synáčika! Nemôžeme čakať na iné riešenia, potrebujeme malé oblečenie, plienky, hračky, cumlíky. Cítim sa dobre. Nesmelo a placho môžem povedať, že všetko ide správnym smerom.“

6.

„24. apríla 2017. Vytúžený a milovaný syn je tu! 1480 g čistej lásky a šťastia, ktoré je ťažké popísať.“ Pre Evu je to ďalšia úroveň hrdinstva. (Môže byť ešte viac hrdinkou, môže ešte viac?). Začína bojovať za seba, za svojho manžela a dieťa. Píše: „Začala som protónovú terapiu.. je to ťažké. Ak si pomyslím, že budem dlho chorá, priam sa rozpadám, ale ak si pomyslím, že budem chodiť na lúku so svojím synom a svojím manželom, je to pre mňa lepšie.“ Priestor, čerstvý vzduch, kvety, malá nôžka a milovaný muž, ktorý žije a funguje hneď vedľa mňa. Obyčajnosť ľudského života. Bol to môj sen a moja motivácia.

7. (..záver denníčka mojej Evy..)

Nie. Boh nechcel, aby bola moja Eva mŕtva. Nechcel, aby sa naše dieťa stalo sirotou bez mamy. On sa neteší utrpeniu. On je Bohom života. Dopúšťa, ale neopúšťa a spočítavanie zásluh je v nebesiach. Je vynikajúcou obetou. Obeta je dokonaná. On Boh, je sám ten, ktorý trpí. Práve cez tento pohľad sa chcem pozrieť na to, na čo nenájdem odpovede ani na googli.. aký je zmysel jej smrti? Smrti 25-ročnej Evy? Nemusím všetko pochopiť. Môžem „uchovávať tieto veci a premýšľať o nich v mojom srdci.“

8.

Verím, že moju Evu, už nič nebolí. Dobrý Boh jej umožňuje prechádzať sa a žiť na zelených pasienkoch. Vodí ju k tichým vodám, kde môžete relaxovať: osviežuje jej dušu. A ona tam čaká na toho, ktorému dala život. (pozri žalm 23)

Zdroj: Aleteia.pl, Obrázok: album: Ewa Przybylo

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *