Svätá smrť sv. Gemmy Galgani
11. Apríl 1903,
“Ježišu, zverujem Ti svoju úbohú dušu.“ Boli to posledné slová, ktoré Gemma vyslovila. Pol hodinu ostala sedieť na posteli s hlavou položenou na ramene signory Giustíny. Jej mladá priateľka, ktorá zdieľala jej najintímnejšie tajomstvá, Eufémia Giannini [ktorá sa neskôr stala sestrou Gemmou, na počesť svojej veľkej priateľky], kľačala pred ňou ako Magdaléna pri nohách umierajúceho Krista, so sklonenou hlavou a tlačila si Gemminu ruku na prsia. Obklopovali ju aj členovia rodiny Giannini, rehoľné sestry a rodná sestra.
Zrazu, zatiaľ čo všetky oči boli upreté na jej anjelskú tvár, stále krásnu napriek útrapám jej dlhej choroby, jej na pery vystúpil nebeský úsmev, nechala hlavu jemne klesnúť na jednu stranu a prestala dýchať. Po lícach sa jej skotúľali dve veľké slzy. Presne ako sa o Ježišovi hovorí v evanjeliu „Et inclinato capite tradidit spiritum“.
Kňaz, ktorý odriekal posledné modlitby, neveril, že je mŕtva. „Bol som prítomný pri mnohých smrteľných posteliach,“ povedal, „ale nikdy som nevidel nikoho zomrieť takto pokojne, bez ťažkého povzdychu. Zomrela s úsmevom, ktorý jej zostal na perách, takže som nemohol sám seba presvedčiť, že bola naozaj mŕtva.“
Bola presne jedna hodina popoludní, Biela sobota, 11. apríla 1903.
Sestry sa ujali jej tela a na návrh jednej, ktorá dobre poznala jej vrúcnu túžbu byť pasionistkou, ju obliekli do hábitu, okolo krku jej dali ruženec a na prsia položili kríž, znak umučenia. Na hlavu jej nasadili korunu z kvetov a spojili jej ruky na prsiach, ako si ich držala v extáze.
Keď sa správa o jej smrti rozniesla v zahraničí, množstvo ľudí prišlo plakať a modliť sa k nej.
Starí i mladí, kňazi i laici, všetci pred ňou kľačali, vzývali ju ako svätú, bozkávali jej ruky, žiadali o relikvie a dotýkali sa jej ružencami a medailami.
Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Tamtiež