Dojemný list na rozlúčku so svetom, Don Dolindo Ruotolo

A teraz, nevediac, aký bude deň mojej smrti, očakávam so svojím srdcom celý zjednotený s tvojou vôľou, moju rozlúčku so zemou, kde som prešiel ako pútnik uprostred toľkých bolestí, kde som bol úbohou ničotou, kde som žil v plnom pocite svojej ničoty, v chudobe, ktorú som miloval, v ponížení, ktoré bolo mojím spoločníkom od najútlejších rokov. Pracoval som pre Teba uprostred tisícok ťažkostí, dôveroval som len Tebe a tvojej pomoci, najmilšia Matka Mária.

Zbohom, zbohom, ó úbohá pustá zem medzi toľkými biedami, zbohom; nech na teba zostúpi Božie požehnanie, nech je Boh chválený v každom tvojom kúte, nech vládne pokoj v každom dome… Zbohom! Uvidím ťa zhora ako prchavý atóm vo vesmíre a znova ťa požehnám… Dovidenia!

Zbohom, svätá katolícka, apoštolská, rímska cirkev, moja matka a matka duší. Keď som sa narodil, splodila si ma v milosti, keď zomriem, zrodíš ma v sláve, prostredníctvom nekonečného Božieho milosrdenstva. Zbohom vám, ktorí blúdite po zemi, pozdravujem vás víťazných v nebi, ku ktorým sa dúfam pripojím v umieraní.

Zbohom, krstiteľnica, ktorá si ma urobila kresťanom, synom Božím, bratom Ježiša Krista, chrámom Ducha Svätého, synom Márie, zbohom!

Zbohom, svätí spovedníci, ktorí ste mi nespočetnekrát vrátili milosť a rozmnožili ju v objatí Božieho milosrdenstva!

Zbohom, svätostánok mojej Cirkvi, ktorý si na mňa každé ráno čakal a každé ráno si sa mi otvoril. Ty správca mojich radostí a mojich bolestí, mojej úbohej lásky a mojej synovskej dôvery, mojich vzdychov a mojich túžob. Dovidenia!…

Zbohom, svätá cirkev, kde som bol vysvätený za kňaza. Zbohom, domov, kde som sa vzdelával v božskej láske a kde som dosiahol kňazskú dôstojnosť. Zbohom, sladké spomienky na ponížený život… najkrajší život, aký som mohol mať na zemi, odovzdávajúc všetko Bohu.

Zbohom, môj chudobný domček, moja biedna izbička, kde som medzi stonmi bolesti, v mojom drahom a hlbokom ponížení pracoval na slávu Božiu… Zbohom, malá pustovňa, kde som rozjímal o svojej ničote a svojej biede, kde som s Ježišom a pre Ježiša napravil hriechy duší a mojej duše… Zbohom!

Zbohom, cesty, po ktorých som v mladosti každý deň kráčal a potom som sa v starobe sklonil, aby som sa odovzdal Ježišovi a dal Ježiša dušiam, zbohom!

Odchádzam zo zeme s dušou plnou lásky k Bohu a dušiam. Nikdy som nemal pocit nenávisti alebo averzie voči tým, ktorí mi ubližovali. Nepotreboval som ani odpúšťať, pretože som si vždy myslel, že jediný, komu treba odpustiť, som ja. Miloval som tých, ktorí mi bránili v oslave Boha, mysliac si, že majú právo postaviť sa proti takej extrémnej ničote, takej nevedomosti, takej biede, ktorá ma vždy prinútila veriť, že som najbiednejší zo všetkých.

Zomriem!… Za zvuku smutného zvonu zo mňa nebude nič, okrem biednych smrteľných pozostatkov a nech je to posledná pieseň mojej ničoty na slávu Boha, ktorý je všetkým!… Boh sám! Svojou smrťou poviem… dôverujem ti; poviem svojím telesným rozkladom.. v nádeji na konečné vzkriesenie. Zbohom navždy pozemskému životu… zbohom..

Zavrú ma do truhly, ktorú chcem mať veľmi chudobnú, z hrubého dreva a možno sa bude kúpať v slzách pre dobročinnosť tých, ktorí ma v živote tolerovali a ľutovali. Veko tej truhlice bude spustené ako posledná rozlúčka… a ja zmiznem z ľudských očí, aby ma privítala úbohá jama.

Ak zaklopeš na môj hrob, znova poviem: Verím v Boha! Verte v Boha!

Sláva tebe, Bože môj, tebe samému v mojej ničote..

Keď bude moja rakva požehnaná, znova sa na mňa usmej, ó, Ježiš, zo svojho svätostánku, znova ma objím svojím milosrdenstvom, zapečať ma znova svojou láskou, povedz mi, ó, Ježiš: Ja som vzkriesenie a život!

A nech každá moja bunka, ktorá sa rozplynie v zemi, spieva moju ničotu a tvoju slávu!

Zdroj: Neapol, 1959, Dolindo Ruotolo, Modlitba.sk