„Dievčatko pátra Pia“ – rehoľná sestra Rita Montellová

Detstvo 

Cristina Montellová sa narodila 3. apríla 1920 v Cercole (kraj Neapol). Raz, keď mala len dva roky a bola u svojej tety, ktorá mala vo svojom príbytku obraz svätého Gerarda Majellu, zbadala, ako obraz ožil, a vystrašene utiekla. O niekoľko dní neskôr nabrala odvahu a prišla sa na obraz pozrieť znova. Tentoraz k nej svätý Gerard vystrel ruky, objal ju a povedal jej: „Kristína, staneš sa rehoľníčkou.“ Počas svojho detstva naďalej zažívala mystické javy, ako napríklad časté stretnutia s Dieťaťom Ježišom, Pannou Máriou i jej anjelom strážnym. Jej nebeskí priatelia ju požiadali, aby o tom nič nehovorila. Mala veľkého ducha kajúcnosti. Spávala na podlahe s kameňom ako vankúšom. Keď chodila do piatej triedy, otec ju vzal zo školy kvôli fašistickej vláde a jej ideológii. Potom zostala doma a začala sa angažovať v práci vo farnosti a učila dievčatá katechizmus.

Otec Pio a stigmy

Ako štrnásťročná sa v noci z 25. na 26. augusta 1934 prvýkrát stretáva s Pátrom Piom. Otec Pio sa jej zjavil počas modlitby. Nikdy predtým ho nevidela, a tak sa jej predstavil slovami: „Kristína, ja som páter Pio,“ a začal ju oslovovať „bambina“ (dievčatko) nie pre jej vek, ale skôr pre jej nevinnosť. Toto píše páter Franco D’Anastasio,  ktorý sa tridsať rokov venoval zhromažďovaniu informácií o sestre Rite, ako sa po prijatí večných sľubov volala: „14. septembra 1935 (takmer rok po prvom zjavení Pátra Pia) okolo druhej hodiny ráno sa pätnásťročná Kristína ako zvyčajne modlila vo svojej posteli. Zrazu sa jej otvorilo nebo. V popredí uvidela živého Ježiša na kríži, ktorému z rán vychádzali lúče. V jeho blízkosti boli Panna Mária, svätý Jozef a páter Pio.“ Sama sestra Rita pri spomienke na túto udalosť v roku 1976 hovorí, že práve vtedy dostala stigmy. Spomína si, že Ježiš sa jej spýtal, či chce cítiť bolesť jeho rán, a ona povedala áno. V tej chvíli jej do rúk, nôh a boku prenikli lúče svetla z Ježišových rán, a rany začali krvácať. Nasledujúci deň sa vybrala do svätyne Madonny dell’Arco, aby kňaza požiadala o radu. Stretla tam mladého, nedávno vysväteného kňaza otca Paola Guidu, člena rehole pasionistov, ktorému povedala, čo sa udialo. Povedal jej, aby sa išla pomodliť pred sochu Panny Márie a poprosila ju o milosť, aby jej Ježiš vzal stigmy. Sestra Rita urobila, ako jej bolo povedané. Na počudovanie otca Paola a samotnej Kristíny bola jej modlitba okamžite vypočutá a stigmy zmizli, avšak bolesť a rana v boku jej zostali až do konca života.  

Počas jedného z mystických stretnutí jej Páter Pio povedal: „Šťastie máš ty, dievčatko, že ich máš ukryté,“ a pobozkal jej ruky a ona pobozkala jeho.

Od 14. septembra 1935 si vykonávala „svätú hodinu“, ktorú nazývala svätou hodinou pre kňazov. Počas nej každú noc tri hodiny prežívala utrpenie Pána na svojom tele, ale netrpela sama. Otec Pio sa k nej mysticky pripájal každú noc.

Sestra Rita od Ducha Svätého (Cristina Montella)

Oslobodila svojho otca z očistca  

 V tom období veľmi túžila vstúpiť do kláštora, ale jej otec bol proti. Potom, 10. januára 1940, jej otec Luigi Montella utrpel mŕtvicu a zomrel, vzývajúc Pannu Máriu Karmelskú. Kristína k tomu neskôr povedala: „Pán povolal môjho otca k sebe, pretože bol proti môjmu povolaniu vstúpiť do kláštora.“ Prezradila tiež: „V dňoch po jeho smrti som sa intenzívne modlila za jeho dušu. Na siedmy deň mi Ježiš udelil milosť oslobodiť ho z očistca. Otec ma objal a pobozkal a potom odišiel s Ježišom do neba.“

Kristína vstupuje do kláštora

10. augusta 1940 vstúpila do kláštora augustiniánskych mníšok v Santa Croce sull‘ Arno (kraj Pisa, Taliansko), kde zostala päťdesiatjeden rokov, až do svojej smrti 26. novembra 1992. Počas tohto obdobia vykonávala rôzne zamestnania, vrátane práce kuchárky, zdravotnej sestry, kostolníčky, krajčírky a účtovníčky. Na začiatku sa každý večer okolo jedenástej modlila „svätú hodinku“ v kaplnke za sakristiou, aby bola blízko Najsvätejšej Sviatosti. Tu sa s ňou stretával páter Pio a modlili sa spolu s dvoma pármi anjelov, ktorí držali ruky nahor. Po dvoch alebo troch mesiacoch sa rozhodla, že „svätú hodinu“ bude konať vo svojej izbe, pretože to bolo súkromnejšie.

Kristína mala mnoho mimoriadnych darov, napríklad videla svojho anjela strážneho, mala dar proroctva, čítania zo srdca a bilokácie. Mala aj vzácny dar sprevádzať duše do raja, i duše tých, za ktorých trpela bolesti očistca. Počas posledných rokov svojho života sa živila výlučne Eucharistiou, ktorú často prijímala priamo z Ježišovej rany na hrudi.

Návštevy kardinála Mindszentyho vo väzení 

Sestra Rita vďaka daru bilokácie často chodievala spolu s otcom Piom do Budapešti, aby potešila kardinála Mindszentyho vo väzení a navštívila ďalšie obete sovietskej nadvlády. Túto skutočnosť môže potvrdiť sestra Cherubína Fasciová aj páter Franco D’Anastasio, kňaz rehole pasionistov, ktorý zhromaždil mnoho informácií o živote sestry Rity v nepublikovanom rukopise [1]. Nasledujúci text je z rozhovoru, ktorý mal otec Franco so sestrou Ritou:

„Je pravda, že ste boli prítomná, keď odsúdili kardinála? Čo ste povedali? 

Bola som tam a povedala som, že týmto konaním pôjdu do pekla. Jeden z nich mi povedal, že ho peklo nezaujíma. 

– Boli ste oblečená ako mníška? 

– Nie, bola som v odeve dámy z mesta. 

– Chodieval s vami otec Pio na návštevu ku kardinálovi? 

– Áno, často. 

– Kde ste získali posvätné nádoby na slávenie sv. omše? 

– Zo sakristie môjho kláštora. 

– Akým jazykom sa hovorilo? 

– Rôznymi jazykmi. To nebol problém. 

– Využívali ste pri prevoze ku kardinálovi aj iné veci? 

– Niekedy som mu nosila kávu. 

– A čo keby som požiadal kardinála osobne, aby potvrdil tieto prípady bilokácie? 

– Nepovedal by nič, pretože to musí držať v tajnosti.“Je toho ešte viac: Sestra Cherubina Fasciová, ktorá bola duchovnou dcérou otca Pia, oddanou priateľkou sestry Rity a žiačkou otca Teofila Dal Pozzu, ktorý bol neskôr duchovným vodcom sestry Rity, sa od predstavenej kláštora, v ktorom žila sestra Rita, opátky Matildy, dozvedel toto: 

„Istého dňa prišla sestra Rita do mojej izby a povedala mi, že páter Pio ju požiadal, aby ho sprevádzala pri návšteve kardinála Mindszentyho vo väzení, aby mu vzala to, čo potrebuje na slávenie svätej omše. Odpovedala som, že možno chce moje povolenie! Spýtala som sa jej aj na to, kedy musí ísť, a ona rýchlo odpovedala: Zajtra večer. Ja som jej zasa odvetila: Vezmite si všetko, čo potrebujete, a prineste mi to vopred do izby. Keď príde čas odchodu, prídete si po veci do mojej izby a potom môžete ísť. Urobila, ako som jej povedala. Vo svojej izbe, ktorú som zamkla, som čakala a pritom som sa modlila; srdce mi bilo veľmi rýchlo. V istom okamihu som začula zaklopanie: Poďte ďalej. Napriek tomu, že dvere boli zamknuté, vošla, vzala si zo stola všetko, čo potrebovala, a začala odchádzať. Pokúsila som sa ju sledovať, keďže dvere do mojej izby boli teraz otvorené. V istom okamihu mi zmizla pred očami. Potom som rýchlo zašla do jej izby, aby som skontrolovala, či je tam jej telo – ona ležala v posteli. Potom som sa vrátila do svojej izby a našla som zamknuté dvere. Na vstup som musela použiť kľúč a opäť som ich zamkla. Pokračovala som v modlitbe a čakala, kým sa sestra Rita vráti. Po chvíli sa vrátila presne tým istým spôsobom; zaklopala, vošla cez zamknuté dvere, vrátila všetko na stôl a popriala dobrú noc.“ 

Páter Teofilo, jej duchovný správca, aby si overil, či naozaj navštívila kardinála Mindszentyho vo väzení, ju požiadal, aby kardinálovi odovzdala pohľadnicu alebo modlitebný lístok, ktorý by poslal pápežovi. O krátky čas neskôr, keď sa so sestrou Ritou opäť stretol, odovzdala mu pohľadnicu s obrazom Panny Márie s Ježiškom a s latinsky napísaným odkazom pre pápeža Pia XII. s poďakovaním a prosbou o požehnanie a podpísanú kardinálom Mindszentym, datovanú 26. mája 1949.

V kláštore Santa Croce sull’Arno

Od začiatku svojho noviciátu v kláštore Santa Croce sull’Arno mala sestra Rita problémy. Bola veľmi dobrá v kuchyni, v práčovni, ako ošetrovateľka i krajčírka. Kvôli vynikajúcej inteligencii ju chcela matka predstavená urobiť chórovou mníškou, čo je vyššia hodnosť ako u laických sestier. Niektoré mníšky žiarlili a postavili sa proti tomuto rozhodnutiu, preto sa opátka rozhodla preložiť sestru Ritu do kláštora Radicondoli v Siene. Po krátkom pobyte tam sa sestra Rita vrátila do Santa Croce, pretože cítila, že to je kláštor, kde ju chce mať Ježiš. Bola znovu prijatá a začala tu svoj druhý noviciát. Krátko nato však vo veku 21 rokov ťažko ochorela; mala tuberkulózu kostí. To jej bránilo vykonávať ťažké práce a byť v blízkosti ostatných noviciek.

V októbri 1941 prišiel do kláštora kňaz Giuntini a povedal sestre Rite, že ak chce prijať habit, musí poprosiť Ježiša, aby ju uzdravil. Ona poslúchla a bola okamžite uzdravená. Dočasné sľuby mohla zložiť 27. apríla 1942 o 9.00 hod. ráno, keď bola oblečená do augustiniánskeho habitu a dostala rehoľné meno Rita. Neskôr v ten istý deň zažila mystické zasvätenie. 

Nasleduje ďalší rozhovor, ktorý o. D’Anastasio viedol v šesťdesiatych rokoch so sestrou Ritou o tejto udalosti:
„- Kedy došlo k mystickému zasnúbeniu s Ježišom? 

– Začalo sa to 27. apríla o druhej hodine, čo bol deň mojej investitúry/obliečky.

– Pred touto udalosťou ste absolvovali „svätú hodinu“ s otcom Piom? 

– Áno, dokonca prišiel v ten večer. 

– Kto bol prítomný z neba? 

– Tí istí, o ktorých som vám už hovorila. 

– Panna Mária a svätý Jozef, otec Pio, svätý Augustín, svätá Kristína, svätá Klára, Augustína, svätá Katarína Sienska, svätý Gabriel Possenti a svätá Gemma Galgani? 

– Áno. Áno. 

– Dostali ste snubný prsteň? 

– Áno, Ježiš mi ho navliekol na prst a ja Jemu. 

– Blahoželali vám (svätí)? 

– Jednoducho ma objali a vyslovili želanie, aby som žila sväto. 

– Mám pocit, že ide o to, aby ste boli „ukrižovanými“ manželmi. 

– Áno, samozrejme. Inak by to nemalo zmysel.“

Počas zasnúbenia Ježiš ukázal sestre jej budúceho duchovného vodcu, kapucína pátra Teofila Dal Pozza. Ten sa stal jej duchovným vodcom o päť rokov neskôr. Sestra Rita zložila svoje posledné rehoľné sľuby 23. mája. 1946.

Na misii s otcom Piom počas druhej svetovej vojny

Počas druhej svetovej vojny sestra Rita spolu s otcom Piom často navštevovala vojakov v nebezpečenstve. Ich návštevy prebiehali „na úteku“ (bilokáciou). Jedným z tých, ktorým pomáhali, bol Alfonso Montella, brat sestry Rity, ktorý bol zajatcom v Grécku. Pátrovi D’Anastasiovi povedala:

„Alfonsa zajali Gréci. Počas spojeneckého bombardovania, ktoré sa uskutočnilo v marci 1943, bol zasiahnutý do hlavy. Videli sme kúsky jeho mozgu roztrúsené po celom okolí.“ Keď sa jej páter D’Anastasio opýtal, či sprevádzala svojho brata do neba tak, ako svojho otca, odpovedala: „Áno, Pán ho prijal do raja v ten istý deň, keď zomrel.“ Povedala, že spolu s otcom Piom išla mnohokrát pomáhať vojakom v nebezpečenstve. Raz povedala: „Išli sme do koncentračného tábora v Nemecku, aby sme oslobodili talianskeho vojaka. Dozorcovia si mysleli, že sme špióni, a strieľali na nás, ale strely nám nič neurobili.“

Prenasledovanie

V kláštore sestra Rita trpela prenasledovaním zo strany niektorých sestier, ktoré ju nemali rady. Ponižovali ju a nazývali ju „divnou“ a „pokryteckou“. Snažila sa svoj nadprirodzený život skrývať. Bývalá opátka napísala kláštoru v Radicondoli o situácii so sestrou Ritou a povedala: „Tu, medzi nami, máme medzi sebou sväticu. A tí, ktorí ju nemajú radi, to robia preto, lebo je pre nich výčitkou.“ O dvoch sestrách, ktoré s ňou zle zaobchádzali, sestra Rita povedala: „Sestra Giuseppa a sestra Cristina boli dobré. Žiaľ, bez toho, aby si to uvedomovali, boli použité ako nástroje protivníka,“ pričom mala na mysli satana. Všetko, čo sa stalo, však zostalo medzi múrmi kláštora. Ježiš jej k tomu povedal: „Každý chce byť viditeľný, aby bol chválený. Moja ‚malá lopta‘ je namiesto toho vždy skrytá. Preto chcem, aby ťa každý spoznal. Ten, ktorému ťa zverím (páter Teofilo Dal Pozzo), bude prvý, kto ťa dá spoznať.“ Páter Teofilo, ktorý bol jej duchovným vodcom v rokoch 1947 – 1962, veril, že dary rady, proroctva a modlitby sestry Rity môžu pomôcť mnohým ľuďom, a chcel, aby sa stretávala s inými rehoľníkmi a laikmi; v šesťdesiatych rokoch, po jeho smrti, však jej nadprirodzené dary zostali ešte skryté.

V rámci vyšetrovania

Ježiš povedal sestre Rite: „Príliš neskoro si uvedomia, aký poklad mali medzi sebou, uvedomia si to až vtedy, keď im už nezostane čas.“ Na pátra Teofila veľmi zapôsobili duchovné skúsenosti sestry Rity, najmä jej spojenie s otcom Piom, s ktorým prežívala Kristovo utrpenie a chodila v bilokácii na misie po celom svete. Preto jej prikázal, aby všetko písala do denníka. Počas pätnástich rokov, ktoré strávil ako jej duchovný správca, prečítal stopäť autobiografických zošitov sestry Rity. Tieto zošity čítala aj opátka Matilde Gazzarrini a niekoľko ďalších dôveryhodných mníšok v kláštore. Zošity sa stále uchovávajú v kláštore Santa Croce, ale nie sú prístupné. Očitá svedkyňa, sestra Maria Grazia Giuntiová napísala: „Diktoval jej anjel strážny. Sedela, pozerala naň a vôbec sa nepozerala na zápisník, do ktorého veľmi rýchlo písala perom. Keď skončila s písaním, ani si to znovu neprečítala.“

Páter Teofilo bol presvedčený o pravosti jej darov a chcel ju dať preskúmať iným. Otec Pio mu už pri rozhovore so sestrou Ritou dal pozitívne stanovisko. Podarilo sa mu tiež dosiahnuť, aby ju preskúmal páter Giovanni da Baggio. Páter Giovanni ju podrobil skúške, pretože chcel vedieť, či je pravda, že sa denne stretáva s otcom Piom vo svojej cele č. 4. V roku 1949 páter Giovanni jednoducho požiadal sestru Ritu, aby dala otcovi Piovi knihu, ktorú podpísal. O niekoľko mesiacov neskôr sa páter Giovanni vybral do San Giovanni Rotondo, aby navštívil otca Pia. Na knihu zabudol, ale keď sa chystal odísť, otec Pio mu so svojím charakteristickým zmyslom pre humor povedal: „Velebný otče, táto kniha je vaša, ale nemal by ste si robiť takéto žarty.“
Na jeseň 1949 začali lekárske a psychiatrické vyšetrenia sestry Rity, ktoré mali trvať sedem mesiacov. Lekárske vyšetrenia nedokázali vysvetliť príčiny jej stavov, ako boli migrény, zvracanie a nespavosť. Aj psychiatrické vyšetrenie zistilo, že je v poriadku. O stigmách neexistuje lekárska správa, pretože okrem rany na boku boli skryté a rana na boku pri vyšetrovaní zmizla. 

Sestra Rita mala mystický dar inédie, teda „mystickej anorexie“, pri ktorej sa živila výlučne Eucharistiou. Nedokázala udržať jedlo v žalúdku. V sedemdesiatych rokoch dostala príkaz, aby každý deň prijala trochu jedla, a ona poslúchla, čo jej spôsobovalo veľké utrpenie, pretože jej z toho bolo zle a musela zvracať. Jej anjel strážny jej utieral slzy a hovoril jej: „Chuderka dcéra. Aké pokánie!“ A Panna Mária jej povedala: „Toto sa ti deje preto, lebo tvoje telo už nepotrebuje jedlo.“ Nespávala, a predsa bola schopná pokračovať v práci v kuchyni a v ošetrovni. Trpela aj hypertermiou, ďalšou mystickou chorobou, pri ktorej telesná teplota dosahuje veľmi vysokú úroveň. Mala horúčky až do 52 stupňov Celzia.

Sestra Eleonóra Pieroniová, ktorú predstavená kláštora Santa Croce vymenovala za akúsi sekretárku v „prípade Montellovej“, napísala Matke predstavenej z Radicondoli mnoho listov, v ktorých opísala, čo sa so sestrou Ritou deje. V liste zaslanom 21. júla 1950 sestra Eleonóra píše: „Už som vám niekedy povedala, Matka predstavená, o otcovi Piovi? Že keď bol jeho sviatok (deň jeho obliečky), jedol v tej cele (sestry Rity) zmrzlinu, ktorú pripravila naša Matka Gazzarriniová? Predstavte si, aká blahosklonnosť! „Zmrzlinu – povedal – jem rád, pretože ty (sestra Rita) a ja vo vnútri horíme. Obaja sme sa narodili blízko sopky Vezuv.“

Experimenty, ktoré na nej robili, len zhoršili jej zlý zdravotný stav. V roku 1949 ju poslali na niekoľko dní na kliniku vo Florencii, aby vyšetrili „mystickú chorobu“. V ďalšom z listov sestra Eleonóra píše: „V noci jej prišiel otec Pio s anjelom ustlať posteľ, čím dal dobrú lekciu našim sestrám, ktoré to zabudli urobiť. Dnes ráno jej kňaz priniesol sväté prijímanie po štyroch dňoch pôstu, ale v skutočnosti prijímala sväté prijímanie každé ráno od svojho anjela alebo od samotného Ježiša. Dve cesty do Florencie na vyšetrenia. Pomyslite, Matka, aké utrpenie. Do oboch očú jej museli vstreknúť tekutinu, kvôli ktorej strašne trpela a jeden deň nevidela. Stalo sa to preto, lebo naša dcéra vôbec nespí a jej oči sú mnoho hodín vystavené nadprirodzenému svetlu, veľmi odlišnému od prirodzeného.“ Tento test vykonali lekári, ktorí ho odôvodnili tým, že jej zreničky boli príliš rozšírené.

Príbehy o nadprirodzených zásahoch

Existujú svedectvá, ktoré hovoria o „letoch“ s dušami v očistci a s dušami v nebi. Raz ju videli v Neapole. Opátka sa jej spýtala: „Ako to?“ A ona odpovedala: „Odniesla som chlieb dieťaťu, ktoré dva dni nejedlo a veľmi kričalo. Ach, ako kričalo! Ježiš ma tam vzal.“

Sestra Rita mala dar proroctva a predvídania niektorých budúcich udalostí. Predpovedala zemetrasenie v Ancone 13. júna 1972. Sestra Paola Caciariová z Inštitútu dcér Nepoškvrneného počatia mala sestru Giovannu, ktorá žila v Ancone. Sestra Rita povedala Giovanne, aby sa presťahovala z Ancony do Bologne, pričom uviedla, že ona a jej rodina by mali byť preč z Ancony najneskôr 13. júna pred večerom. V tú noc nastalo veľké zemetrasenie, ktoré poškodilo budovu, v ktorej Giovanna bývala.

Sestra Rita tiež vedela, že jej duchovný vodca páter Teofilo spadne do 12 metrov hlbokej priekopy, čo mala byť satanova pomsta za nové povolanie, ktoré páter Teofilo a sestra Rita získali pre kláštor. Kňaz kráčal po ulici po návšteve kláštora. Sestra Rita sa zjavila v bilokácii vo chvíli, keď kňaz spadol do priekopy a poranil si hlavu a chrbát. Nezomrel, pretože ho sestra Rita zachránila. Nerozbili sa mu ani okuliare a vajíčka, ktoré niesol. Zraneného sprevádzala domov sestra Rita, ktorá bola neviditeľná. Cítil, že ho niekto drží, a cítil aj jej mystický parfum, ktorý vyžarovala. Matka predstavená sa neskôr spýtala sestry Rity, či je pravda, že mu pomohla, a ona odpovedala: „Pozrite sa sama, môj habit je celý od blata.“ Prosila tiež Boha, aby jej dovolil vziať na seba časť kňazovho utrpenia po páde. Bola vyslyšaná a trpela až kým utrpenie náhle nezmizlo.

Podobne ako otec Pio, aj jej prítomnosť bola často vnímaná vôňou fialiek. Niekedy ju páter Teofilo žiadal, aby pred návštevníkmi roztvorila ruky, aby vôňa fialiek zosilnela, ale sestra Rita sa cítila tým veľmi zahanbená.

Páter D’Anastasio vo svojej knihe spomína bilokáciu sestry Rity do Ríma 13. mája 1981, aby pomohla pápežovi Jánovi Pavlovi II. v deň atentátu na neho. Podľa správy Ali Agca vyhlásil, že v okamihu výstrelu akási mníška odvrátila smer strely. Talianske noviny Il Corriere della Sera 8. mája 1991 uverejnili článok, v ktorom uviedli, že dráha strely bola odklonená; inak mal byť výstrel smrteľný. Sestra Rita prezradila pátrovi D’Anastasiovi, že tam bola spolu s Pannou Máriou.

Roky predtým sestra Rita pomáhala otcovi Piovi svojou bilokáciou počas jeho agónie 23. septembra 1968. Povedala, že vo chvíli jeho odchodu tam boli aj Panna Mária, svätý František a svätá Klára. Trpela pri pohľade na to, ako sa ho lekári snažili oživiť, a povedala: „Mali ho nechať v pokoji zomrieť.“ Je známe, že páter Pio aj po svojej smrti navštevoval sestru Ritu. V sedemdesiatych rokoch sa páter D’Anastasio stretol s pátrom Pancraziom Poliom, bývalým provinciálom kapucínov z Toskánska. Chcel, aby sa sestra Rita spýtala otca Pia, ako je možné, že stigmy po jeho smrti zmizli. Toto je písomná odpoveď sestry Rity z 9. októbra 1976:                                                                                                                        

„Pýtala som sa starého otca Pia, prečo nemal stigmy, keď zomrel. On odpovedal: „Kto to chce vedieť?“ Odpovedala som: „Páter Pancrazio.“ Usmial sa a dodal: „Povedzte mystikovi (tak tohto kňaza nazval otec Pio aj sestra Rita), že ja sám som prosil Ježiša o túto milosť.“

Dňa 21. júla 1992 sa sestra Rita bilokovala, aby pomohla svojmu sedemnásťročnému synovcovi Massimilianovi Aurinovi, ktorý jazdil na mopede a prešiel na červenú a narazil do auta. Moped bol úplne zničený, ale Massimiliano skončil len s miernym opuchom na tvári. Videl, keď ho teta vzala do náručia a jemne položila na zem.

Luisa Falchiová poslala sestre Rite list, aby ho odovzdala Ježišovi, pretože bola presvedčená o svätosti tejto mníšky. V liste sa Ježiša pýtala, či sa Santa Croce sull’Arno jedného dňa stane duchovným centrom, ako sú Assisi a San Giovanni Rotondo. Odpoveď dostala 8. júla 1974. Sestra Rita jej povedala: „List som prečítala Ježišovi, ktorý sa potešil a usmial. Potvrdil, že Santa Croce sull’Arno sa stane druhým Assisi a druhým San Giovanni Rotondo.“

Otec Pio predstavuje sestru Ritu svojej duchovnej dcére Renate Adorniovej počas bilokácie

Renata Adorniová má krásne svedectvo o tom, ako sa zoznámila so sestrou Ritou vďaka otcovi Piovi. Renata, duchovná dcéra a blízka priateľka otca Pia, k nemu brávala na návštevu mnohých pútnikov a finančne pomáhala pri výstavbe nemocnice otca Pia „Casa sollievo della sofferenza“. Renata rozpráva tento príbeh:

„Bolo to v roku 1954, keď som musela ísť do Bologne k doktorovi Malfattimu, aby som si liečila myalgiu tváre. Liečba trvala niekoľko mesiacov. Ošetrujúci lekár Giovanni Malfatti bol obdivovateľom otca Pia. V rozhovore s ním som sa dozvedela, že rovnako ako ja, bol tiež duchovným dieťaťom otca Pia.

Zdôverila som sa mu, že som často chodila za otcom Piom, aby som ho požiadala o radu vo veci zdravia pacientov v parmskej nemocnici. V tejto súvislosti mi lekár navrhol skratku, ako sa skontaktovať s pátrom Piom.

Aby si splnil svoje pracovné povinnosti a vyhol sa zbytočnému cestovaniu do San Giovanni Rotondo, často chodieval do Pisy, kde navštevoval charizmatickú augustiniánsku mníšku, ktorá bola v kontakte s otcom Piom.

Táto mníška sa volala sestra Rita Montellová a podľa jeho slov ju otec Pio každú noc navštevoval vďaka bilokácii. Rozprávali sa a modlili sa posvätný ruženec. Lekár ma preto povzbudil, aby som tejto sestre predniesla všetky prosby, ktoré som mala za pacientov, aby som nasledujúce ráno mala odpoveď od Pátra Pia. Dokonca mi ponúkol, že ma spolu so svojou manželkou odvezie autom na stretnutie s ňou. 

Keďže som bola na otca Pia veľmi naviazaná, nechcela som sa k tejto rehoľníčke uchýliť. Po dvoch mesiacoch neustáleho naliehania Dr. Malfattiho, aby som sa s ňou predsa len stretla, zažila som neuveriteľný a nečakaný zážitok. Jednej noci som vo svojej spálni napoly spala, keď som pocítila zaklopanie na dvere. V domnienke, že ide o člena rodiny, som ho pozvala ďalej. Potom som videla, že dvere sú už otvorené a že je tam kapucínsky mních, ktorého som spoznala ako otca Pia, spolu s neznámou mníškou.

Pristúpili k mojej posteli. Otec Pio sa na mňa veľmi usmieval, kým rehoľná sestra ma hladila po tvári. Otec Pio sa mi prihovoril ako prvý a povedal: „Renata, som tu, aby som ti umožnil osobné stretnutie so sestrou Ritou.“ Hneď som odpovedala: „Ó, otče Pio, ďakujem vám!“

Potom mi sestra Rita povedala: „Chceš sa modliť ruženec s naším „dedkom“ (otcom Piom)?“ Všimol som si, že kým to hovorila, mala v rukách krásny biely ruženec.

Ja som však odpovedala, že som príliš ospalá na to, aby som sa modlila. V tej chvíli sa sestra pozrela na otca Pia a povedala: „Otče, Renata sa nechce modliť ruženec.“ Páter Pio jej veľmi milo vysvetlil: „V skutočnosti, sestra Rita, dobro sa nerobí len dlhým pobytom na kolenách. Mala by si vedieť, že Renata založila krásnu modlitebnú skupinu. S členkami tejto skupiny a ďalšími zbožnými ženami chodí denne do nemocnice v Parme. Na poludnie pomáhajú sestričkám nakŕmiť pacientov, ktorí sa vrátili z ruského frontu a sú invalidní alebo zmrzačení kvôli omrzlinám a nedokážu sa sami najesť. Verím, že aj táto práca je platnou modlitbou.“ Sestra Rita zasa odpovedala: „Otče, ak to vyhovuje vám, vyhovuje to aj mne.“ Na záver otec Pio povedal: „Tak čo, sestra Rita, máme odísť? Rozlúčime sa s Renatou.“Páter Pio sa ku mne priblížil, niekoľkokrát ma potľapkal po líci a udelil mi požehnanie. Pobozkala som mu ruku. Sestra Rita ma pohladila po tvári, ako to urobila, keď prišli. Obaja povedali: „Dobre si oddýchni!“ a odišli, pričom zatvorili dvere. Keď zmizli, mala som vidinu veľkej budovy, ktorú som nikdy predtým nevidela. Pozrela som sa na hodiny a boli asi 4 hodiny.

Mala by som objasniť, že pokiaľ ide o mníšku, ktorá prišla s otcom Piom, mala som dojem, že to bola svätá Rita z Cascie. Aby som si to potvrdila, skoro ráno som prešla niekoľko kostolov v meste a pozrela som si niekoľko obrazov tejto svätice. Nedostala som však potvrdenie, ktoré som chcela. V parmských kostoloch som nenašla žiadne obrazy svätej Rity.

O niekoľko dní neskôr som sa vrátila k doktorovi Malfattimu na liečenie a povedala som mu o svojej skúsenosti a o svätej Rite z Cascie. Okamžite ma uistil slovami: „Nebola to svätá Rita z Cascie – tá, ktorá prišla s otcom Piom. Tá, ktorú vám priviedol páter Pio, bola sestra Rita, augustiniánska sestra zo Santa Croce sull’Arno, je to tá, ktorú ste nechceli stretnúť.“ Teraz si spomínam, že som sa s ňou nechcela stretnúť z úcty k môjmu drahému otcovi Piovi. Pri tej príležitosti mi doktor Malfatti dal prezentačný list, ktorý som mala vziať so sebou k Matke predstavenej pre prípad, že by som niekedy chcela navštíviť túto rehoľnú sestru.

O niekoľko mesiacov neskôr som sa vydala vlakom na návštevu do Santa Croce sull’Arno. Mojím prvým prekvapením pri vstupe do kláštora bol tvar budovy, ktorý presne zodpovedal tomu, čo som videla vo svojej vízii. Odovzdal som odporúčací list Matke predstavenej, ktorá ma srdečne privítala. Potom som mala súkromné stretnutie so sestrou Ritou, ktoré bolo úžasné.

Skôr ako sme sa začali rozprávať cez mriežku, bola to ona, ktorá ma oslovila menom a povedala mi: „Renata,  poznám ťa! Pamätám si na tú noc, keď som prišla s otcom Piom… Keď pôjdeš do San Giovanni Rotondo, pozdravuj ho odo mňa.“ To bolo moje potvrdenie.

Otec Pio mal k tomu tiež čo povedať. Asi o tri týždne neskôr som išla za otcom Piom do San Giovanni Rotondo kvôli nejakej naliehavej veci. Využila som túto príležitosť, aby som sa ho opýtala na sen, v ktorom som ho videla s tým, o kom som si myslel, že je svätá Rita. Veľmi láskavo mi odpovedal: „Nehovorte stále, že ste ma videli vo sne. Nie som kúzelník ani veštec alebo niečo podobné. Mali by ste vedieť, že keď idem v bilokácii, Pán mi dovolí vziať so sebou ďalšiu osobu, ktorá by mohla byť potrebná aj na modlitbu. Preto; práve z dobroty Večného Otca chodím so sestrou Ritou k tým, ktorí potrebujú milosrdenstvo a pomoc.“

Keď som otca Pia videla ďalší raz, hneď po mojej spovedi, snažila som sa mu odovzdať pozdrav, ktorý mu poslala sestra Rita. Vo chvíli amnézie (ktorú som nikdy predtým nemala) som si však nedokázala spomenúť ani na jednoduché meno Rita. Zabudla som jej meno aj miesto bydliska. Keď si otec Pio všimol moje rozpaky, povedal: „Sestra Rita Montella, Santa Croce sull’Arno, v provincii Pisa.“

Posledné roky jej života a jej smrť

V roku 1980 sestre diagnostikovali nezhubný nádor na mozgu. O dva roky neskôr spadla zo schodov a zlomila si ľavú ruku. Odvtedy sa jej zdravotný stav zhoršoval. Mala problémy so srdcom, nohy boli veľmi slabé a mala rôzne bolesti. Väčšinu osemdesiatych rokov strávila znášaním fyzického utrpenia. Svojmu synovcovi Arcangelovi Aurinovi povedala, že sa nedožije ani 50. výročia svojho povolania (28. apríla 1993). V septembri 1992 sa jej zdravotný stav zhoršil a pretrvávalo to až do dňa jej úmrtia, 26. novembra. O 13.00 hod. ju opátka našla vyčerpanú a trpiacu a donútila ju vypiť kávu, na ktorú mala strašnú reakciu. Zvracala tak prudko, že spadla na zem. Keď sa Matka predstavená vrátila, našla sestru Ritu kľačať a držať sa postele. Pohľad mala upretý na obraz svätého Michala. Zomrela 26. novembra 1992 o 13.30 hod.

Pôvodne bola pochovaná na cintoríne vo Florencii, ale pri desiatom výročí jej smrti boli jej pozostatky prenesené do kláštora a uložené za oltár kostola.

Jej mottom bolo: „Pre Ježiša je všetko, čo robíme, príliš málo.“

MODLITBA NA PRÍHOVOR SESTRY RITY OD DUCHA SVÄTÉHO

Ó, Pane, náš Bože, Ty si povolal sestru Ritu od Ducha Svätého, aby naplno uskutočnila svoje krstné zasvätenie tým, že sa Ti úplne zasvätí v kontemplatívnom augustiniánskom živote, aby našla Teba a pomáhala Cirkvi. Ty, Otče, si skrze ňu dal zažiariť charizmami, ktoré si jej dal, Kristovej tvári a zviditeľnil si ju medzi mužmi a ženami našej doby. S Tvojou pomocou vzala na seba problémy svojich bratov a sestier tým, že slúžila Kristovi trpiacemu v jej tele a pokornou modlitbou sa stala znamením a svedkom Tvojej lásky. Vypočuj našu modlitbu: ráč ju osláviť teraz na zemi a na jej príhovor nám udeľ milosť, o ktorú s vierou prosíme. Amen. Otče náš, Zdravas Mária a Sláva Bohu. 

S cirkevným schválením Diecéza svätého Miniata