„Bože, ak jestvuješ…“

»Môj otec, ktorý tragicky zahynul, keď som mal pár mesiacov, si prial, aby som bol pokrstený ako malé dieťa. Potom sa moja matka znova vydala a ja som vyrastal v úplne ateistickom prostredí.

Pritom som sa vždy veľmi zaujímal o náboženstvá. Keď som bol dieťa, môj otčim, ktorý pil, ma často bíjaval. Nechápal som prečo. Hľadal som zmysel svojho života. No nenachádzal som ho. Celé roky som sa oddával alkoholu a rôznym drogám, aj veľmi tvrdým: môj život sa uberal zlým smerom! Úplne som sa do seba uzavrel, videlo sa mi, že nenávidím ľudí, lebo ma tak často sklamali. Odmietal som ich. Nerozprával som sa s nimi. Celé dni som nevychádzal von, aby sa mi neotvárali psychické rany.

Zdalo sa mi, že som nikdy nedostal lásku. Moja matka nevyjadrovala svoje city: nikdy som nepocítil jej lásku. Hovoril som si v duchu: „Existuje láska? Ukážte mi ju teda!“

Napokon som si uvedomil, že som sa stal skutočnou ľudskou troskou. Od detstva som si vytváral ochrannú ulitu, aby som sa ňou chránil: nikto ma skutočne nepoznal. Už som to ďalej nemohol vydržať. Hľadal som únikový otvor, no ktorýmkoľvek smerom som sa obrátil, nenachádzal som ho. Niekoľkokrát som sa pokúsil o samovraždu a zdalo sa mi, že sa zbláznim. Otázka jedného psychiatra ma vyprovokovala k uvažovaniu. Opýtal sa ma: „Nemyslíte si, že je čas, aby ste sa teraz začali budovať?“ Naozaj som mal túžbu zanechať drogy, no nevedel som ako na to. Bol som akoby uväznený v studenom, tmavom väzení.

Toto leto, po vynikajúcich prázdninách, som sa ocitol v Paray-le-Monial spolu s priateľom, ktorý mi o tom rozprával už dva roky. Musím byť úprimný: išiel som ta preto, aby som stretol ľudí (pomaly som sa otváral vonkajšiemu svetu), a hlavne dievčatá! Večer po príchode sme večerali s istým pánom, ktorý mi po jedle povedal: „Tu zakúsiš úžasné veci!“ Uškrnul som sa: „Úchvatné veci? To nikdy nebolo pre mňa!“ Dlho som všetko okolo pozoroval. Prvý deň bola obhliadka mestečka: nik mi však nesmel rozprávať o náboženských veciach! Okrem toho som už roky nemohol zniesť kostoly. Len čo som do nejakého vstúpil, okamžite som cítil fyzickú ťarchu, pocit dusenia. Nikdy som sa neprežehnal.

Svitol 16. august: deň môjho skutočného znovuzrodenia! Rozhodli sme sa ísť na večerné modlitbové stretnutie. Nič nevnímam: som utopený vo svojich myšlienkach. Zrazu počujem, ako kňaz hovorí: „Ak máte niečo na srdci, napíšte to na kúsok papiera a položte to na podstavec relikviára svätej Terézie.“ Len tak pre zábavu som napísal: „Bože, ak existuješ, mohol by si mi osvietiť srdce?“ Pristupujem k relikviáru, kladiem k nemu papierik a prvý raz v živote sa prežehnávam. Potom urobím pár krokov a… som otrasený! Pocítil som nesmiernu lásku, ktorá ma doslovne zaliala! Zdalo sa mi, že mi praskne srdce. Pomyslel som si: „Miluje ma, bláznivo, napriek všetkému, čo som urobil!“ Srdce ma bolelo. Pocítil som silnú a predsa sladkú bolesť. Je to neopísateľné. Plakal som a nemohol som prestať. Plakať pred ľuďmi bolo u mňa nepredstaviteľné čo i len pár hodín predtým!

Bol som si istý, že som konečne v dobrom prístave: som konečne doma! Všetok strach a úzkosť zmizli v jedinom okamihu. Dostal som najkrajší dar na svete: nekonečnú lásku!

Potrebuješ ešte dôkazy?

Potom som začal pochybovať. Pomyslel som si: „Je to priveľmi krásne, aby to mohla byť pravda.“ Moje srdce však už bolo otvorené. Spozornel som na učenie Cirkvi a všetko do seba zapadalo. Začal som sa obracať na Boha. Predsa som však ešte odporoval: „Azda nebudeš veriť tomuto…?“ Jedného večera, počas modlitbového stretnutia, mi niekto vo vnútri pošepol: „Potrebuješ ešte dôkazy?“ A počul som svoju odpoveď: „Nie, Pane,“ a zaplavila ma nesmierna radosť. Napriek tomu, môj odpor pokračoval: krúžil som okolo spovedníc, no veľmi som sa bál urobiť tento krok. Jeden priateľov známy ma priviedol k modlitbe; modlil sa za mňa. A napokon som sa rozhodol zájsť za kňazom: všetko som mu to naraz vyklopil! Bolo to ako neuveriteľné vyslobodenie!

Známi ma nespoznávali: ešte nikdy v živote nevideli na mojej tvári taký úsmev! Doslova som sa naučil smiať. Po troške sa prihováram ľuďom a stále viac ich z celého srdca milujem.

Prestal som s drogami: Boh urobil pre mňa tak veľa, teraz bolo na mne, aby som mu dokázal, že ho milujem! Dnes milujem život, mám kopu plánov, chcem žiť na plný úväzok s Bohom. Znovu objavujem najjednoduchšie veci: spev vtákov, prebúdzajúcu sa jarnú prírodu… Som vnútorne pretvorený: je to také ako keď sa roztvorí kvet!

Viera je však aj každodenný zápas: nie je nikdy hotovou a navždy zaručenou vecou.

Raz som sa cítil znechutený svojou slabosťou. Toľko som dostal a nie som schopný vynaložiť úsilie pre Boha! Vtedy mi istý kňaz povedal: „Počúvaj! Ak máš zlomenú ruku, musia ti ju dať do sadry, aby sa uzdravila. A s tebou je to takisto. Nechaj, nech ťa Boh učí, nech naplní tvoju prázdnotu a nech narovná, čo je pokrivené.“ A tak, hoci to so mnou ide raz hore, raz dolu, učím sa dôverovať zo dňa na deň: opierať sa o Boha, môjho Otca, Otca všetkých ľudí! Veľa meditujem o odovzdaní sa do Božieho náručia, čo sa snažím aj zo dňa na deň žiť. Našiel som svoje srdce dieťaťa a moja bytosť sa po troške dáva dohromady.«

Cédric, 25-ročný

Zdroj: Revue Il est vivant [On je živý], číslo venované svätej Terézii z Lisieux.