Ateistka v konečnom štádiu choroby pečene uzdravená v Medžugorí

Volám sa Candace Evansová. Mám 43 rokov a žijem v New Hampshire (USA) so svojím manželom a deväťročným synom. Moji rodičia mi obaja už zomreli. Môj otec bol Žid a moja matka bola ateistka. Nikdy sme nehovorili o náboženstve v našom dome, takže som nikdy nemala žiadne duchovné učenie alebo vedenie ako dieťa, ani neskôr, už ako dospelá.

V roku 1977 mi diagnostikovali chronické aktívne ochorenie pečene. Moja choroba bola už v konečnom štádiu so zhoršením telesných funkcií, keď pečeň slabne a prestáva filtrovať krv. Choroba postupovala pomaly v priebehu rokov až do jari 1993, kedy sa stalo veľmi veľa vecí, a všetky boli zlé! Pracovala som na nočné smeny s dospelými ľuďmi, ktorí mali rôzne vývinové postihnutia. Jednej noci muž, o ktorého som sa v práci starala, ma v záchvate udrel, doslova zlomil svoj invalidný vozík na mojom chrbte. Tento incident spôsobil, že som ostala takmer ochrnutá. Nemohla som sa hýbať bez toho, aby som nebola v obrovských bolestiach – najmä na mojom chrbte a nohách. V tom čase som si našla hrčku v mojom prsníku. Šla som k lekárovi, ktorý vykonal biopsiu a povedal, že musím okamžite ísť na operáciu. Lekár mi operáciu skutočne naplánoval. Predoperačná kontrola krvi však ukázala, že moje pečeňové enzýmy sú extrémne zvýšené a pri konzultácii mi lekár povedal, že ma nemôže operovať – že je značné riziko, že by som operáciu neprežila.

V dôsledku zranenia na mojom chrbte, začala moja pečeň rýchlejšie zlyhávať. Čoskoro som už nemohla jesť tuhú stravu, pretože som ju nedokázala stráviť. Bola som veľmi slabá a mala som veľké ťažkosti s dýchaním. Nemohla som opustiť svoj dom na dlhšie ako hodinu, lebo som sa bála, že by som sa nedokázala vrátiť späť. Moja koža stratila všetku svoju elasticitu a bola sfarbená na žlto, miestami až na šedo. Rýchlo som začala strácať zrak a už som nedokázala ani čítať. Lekári mi urobili veľa testov. Po získaní výsledkov povedali môjmu manželovi a mne, že pre mňa nič viac nedokážu urobiť. V tomto stave a rozpoložení ma poslali domov. Jediné, čo som mohla robiť, bolo sledovať televíziu. Blížilo sa veľkonočné obdobie v roku 1994. V televízii vysielali program o Medžugorí. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť, pretože to bolo o náboženstve, a to bola téma o ktorej som nič nevedela. Jediná informácia, ktorú som zachytila, bola, že ide o katolícku cirkev, miesto v bývalej Juhoslávii nazývané „Medžugorje“. Cítila som však akési nutkanie sa o tom dozvedieť viac. Začala som hľadať mapu v taške u môjho syna. Neúspešne! Úplne náhodou som však našla časopis National Geographic, kde bol obrázok kopca prekrytého krížikmi s označením „Medžugorie“. Odrazu som sa cítila tak šťastná! Našla som to! Keď sa môj manžel vrátil domov, povedala som mu, že musím ísť na toto miesto! Myslel si, že som sa zbláznila.

Ja som však zavolala do kostola a spýtala som sa ich, či vedia o tomto mieste. Pani, ktorá zdvihla môj telefonát povedala, že áno, a že nájde niekoho, kto by mi mohol zavolať späť a dať viac informácií. O niekoľko dní neskôr mi zavolala jedna žena a povedala, že organizuje púť do Medžugoria. Ani som nevedela, čo znamená slovíčko „púť“, ale keď povedala, že tam pôjde, tak som vykríkla, že chcem ísť aj ja! Tak to bolo!

Celá v zvláštnom úžase, 28. mája 1994 som odišla do Medžugoria. Nasledujúci deň sme išli do kostola. Kostol sv. Jakuba v Medžugorí bol prvým kostolom, v ktorom som vôbec vo svojom živote bola! Nevedela som o sv. omši, takže som tam robila to, čo robili všetci ostatní. Všimla som si, že všetci navzájom tvorili spoločenstvo. Cítila som sa úžasne v prítomnosti Eucharistie, hoci som netušila, čo to bolo. V skutočnosti som si myslela, že všetci, ktorí išli na sv. prijímanie, išli po akýsi koláčik! Cítila som sa, ako keby padla na mňa prikrývka pokoja. Bola som úplne ponorená do obrovského pokoja, ktorý som nikdy predtým nezažila a bolo to veľmi krásne. O niekoľko dní neskôr sme išli k Otcovi Jozovi. Rozprával o Panne Márii s takou láskou a oddanosťou, čo bola tá najkrajšia vec, akú som kedy počula. Dal nám všetkým ruženec a krásny obraz Panny Márie. Potom všetci ľudia začali prichádzať do prednej časti kostola (myslela som si, že ľudia idú zasa po ďalší koláčik). Ako som spomínala na pokoj, ktorý ma obklopil počas svätej omše v kostole sv. Jakuba, pripojila som sa aj ja k ľuďom postupujúcim dopredu. Videla som, že sa kňazi modlia nad ľuďmi a videla som, ako niektorí z nich padli na zem. Zrazu som stále vpredu a potom sa Otec Jozo začal nado mnou modliť a aj ja som padla. Cítil som sa tak bezpečne a jemne, ako keby som padla do rúk matky, ktorá ma veľmi, veľmi miluje. Nepamätám si veľa o tom, čo sa ďalej dialo v ten deň, ale keď som sa ráno zobudila, hneď som si všimla, že veľká guľa (moja pečeň, ktorá sa obrátila na tuk a jazvy) bola preč! Moja koža bola absolútne normálna! Necítila som žiadnu slabosť a žiadnu bolesť! Bola som v absolútnom poriadku!

Po návrate domov, si môj manžel všimol, že sa zo mňa stal úplne iný človek. Boli sme veľmi šťastní. Všetko, čo som chcela po návrate urobiť, bolo modliť sa a dozvedieť sa viac o Ježišovi. Veľmi som sa zahĺbila do štúdia. Na Veľkonočnej vigílii v nasledujúcom roku sme boli všetci – môj manžel, môj syn a ja pokrstení a prijatí do rímskokatolíckej cirkvi. Môj syn má svoju matku, môj manžel má svoju ženu a všetci máme veľmi silnú vieru. Všetci sme tak veľmi vďační! Snažím sa žiť posolstvá Panny Márie z Medžugoria. Som veľmi vďačná, že nás pozýva, aby sme sa modlili, čítali Bibliu, chodili na spoveď a prijímali Eucharistiu. Všetci by sme sa mali usilovať vedieť, ako zlepšiť svoj život. Naša pani nám to hovorí. Medžugorie je naša pozvánka do nebies!

Zdroj: Children of Medjugorje ( www.childrenofmedjugorje.com ^ )

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *