Páter Pio a uzdravenie nohy

“Ráno 21. mája, keď som sa viezol do práce na motorke, zrazil ma kamión. Do nemocnice som prišiel v stave ohrozenia života. Zostal som medzi životom a smrťou niekoľko dní, potom ma vyhlásili za človeka mimo nebezpečenstva.
Moja noha však bola taká zničená, že ju lekári nevedeli dať dokopy. Prechádzal som z jednej nemocnice do druhej. Lekári hovorili o ‚fibrotickej ankylóze ľavého kolena‘ a nedokázali ma vyliečiť. Navyše, rany spôsobené početnými chirurgickými zákrokmi sa nehojili.
Keďže všetky pokusy ohnúť nohu boli neúspešné, lekári Ortopedickej kliniky v Siene sa rozhodli pokúsiť o ‚násilnú flexiu kolena na Zuppingerovom prístroji v celkovej anestézii‘. Svalové zrasty a väzy, ktoré blokovali kĺb, boli však tak odolné, že aj tento zákrok bol zbytočný. Ba čo viac, keď lekári pritlačili väčšou silou, stehenná kosť sa mi opäť zlomila a musel som zostať ďalšie dva mesiace so sadrou na nohe.
Začiatkom roka 1948 ma z Ortopedickej kliniky v Siene prepustili a vyhlásili za nevyliečiteľného. Mal som zostať s nehybnou nohou po zvyšok života. Mal som tridsaťpäť rokov a nevedel som sa s tým zmieriť. Rozhodol som sa preto, že sa pokúsim ešte u iných špecialistov, ale nádeje na úspech boli minimálne, a tak som si netrúfol podstúpiť novú operáciu.
Bol som demoralizovaný a zlý ako ranené zviera. Nechcel som nikoho vidieť. Už som nechcel žiť. Všetku svoju bolesť som si vylieval na manželke, ktorá sa ma snažila povzbudzovať. Na pohyb som používal barle, ale dokázal som sa vliecť len pár metrov, pretože noha, okrem toho, že bola stuhnutá, bola stále plná krvácajúcich a veľmi bolestivých rán. Často, keď som chcel urobiť niečo sám, spadol som a vtedy som kričal od hnevu, preklínajúc Boha a všetkých.
Moja manželka bola veriaca, ja nie. Chodila do kostola a ja som jej to vyčítal. Rúhal som sa, aby som ju naštval, a ona plakala.
Jedného dňa prišiel do našej farnosti rehoľník, aby viedol prednášky. Keď sa dozvedel o mojom prípade, chcel hovoriť s mojou manželkou, aby ju utešil: ‚Prečo nezoberiete svojho manžela k Pátrovi Piovi do San Giovanni Rotondo, ku kapucínovi, ktorý robí zázraky?‘ Manželka mi to povedala s toľkou nádejou, ale ja som vybuchol do ironického smiechu, pričom som sa rúhal a urážal aj Pátra Pia.
Manželka sa nechcela vzdať tejto možnosti a veľakrát napísala rehoľníkovi, no nikdy nedostala odpoveď. Vtedy mi o tom začala znova hovoriť a prosiť ma, aby som jej vyhovel.
Moja situácia sa stále zhoršovala. Uvedomil som si, že pre mňa sa život skončil. Prevzala nado mnou moc sila zúfalstva. Koncom roka som sa vzdal. ‚Dobre,‘ povedal som manželke, ‚skúsme aj toto.‘
Cesta bola dramatická. V rýchliku som ležal na nosidlách, ale keď som musel nastupovať a vystupovať z kupé, bolesti boli neznesiteľné. Prvou zastávkou bol Rím, druhou Foggia. Do San Giovanni Rotondo jazdil len jeden autobus a odchádzal skoro ráno. Keď som sa vliekol s barlemi, pošmykol som sa v kaluži a nešťastne spadol.
Skoro ráno sme ja, môj syn a moja manželka nastúpili na autobus do San Giovanni Rotondo. Autobus zastavoval asi dva kilometre od kapucínskeho kostolíka. Cesty neboli asfaltové.
Neviem, ako sa mi podarilo dostať sa ku kostolu. Len čo som vošiel, zrútil som sa na lavicu napoly v bezvedomí. Nikdy som nevidel fotografiu Pátra Pia, takže som nevedel, ako ho spoznať. V kostole bolo niekoľko kapucínov. Vedľa mňa bol jeden, ktorý spovedal ženy. Záves, ktorý slúži na ukrytie spovedníka, bol odhrnutý.
Mních mal sklonené oči a ruky skryté v rukávoch habitu. Keď zdvihol pravú ruku, aby udelil rozhrešenie, všimol som si, že má polovičné rukavice. ‚To je on,‘ povedal som si. V tej chvíli Páter Pio zdvihol oči a na pár sekúnd sa na mňa zahľadel. Pod týmto pohľadom sa moje telo začalo triasť, akoby dostalo silný elektrický šok. Po niekoľkých minútach otec vyšiel zo spovednice a odišiel.
O štvrtej popoludní sme boli opäť v kostole. Syn ma odprevadil do sakristie. Páter Pio už spovedal. Predo mnou bolo niekoľko ľudí. Asi po štvrťhodine prišiel rad na mňa. Opierajúc sa o barle som sa priblížil k rehoľníkovi. Pokúsil som sa niečo povedať, ale on mi nedal čas.
Začal hovoriť a dokonale vykreslil môj život, moju povahu, moje správanie. Bol som úplne unesený jeho slovami a už som na nohu nemyslel. Keď Otec zdvihol ruku, aby mi udelil rozhrešenie, znova som pocítil ten strašný šok v celom tele, ktorý som cítil ráno.
Bez toho, aby som si to uvedomil, kľakol som si a prežehnal sa. Potom, stále bez premýšľania o nohe, som vstal, vzal barle do ruky a odišiel, kráčajúc úplne normálne. Všetko to som robil celkom prirodzene.
Moja manželka, ktorá bola v kostole, ma videla prichádzať s barlami v ruke, ale ani ona si to nevšimla. Povedala mi len: ‚Akú máš peknú, pokojnú tvár!‘ Chvíľu sme sa zastavili, aby sme sa pomodlili, a potom sme sa vybrali k východu.
Až v tomto momente si moja manželka uvedomila, čo sa stalo: ‚Giuseppe, veď ty chodíš!‘ povedala. Zastavil som sa a s nesmiernym úžasom som sa pozrel na barle, ktoré som držal v ruke. ‚Je to pravda, chodím a necítim žiadnu bolesť,‘ odpovedal som.
‚Ocko,‘ dodal môj syn, ‚keď si bol u Pátra Pia, si si aj kľakol.‘ Vyzliekol som si nohavice a prezrel si nohy: všetky rany, ktoré boli ešte pred chvíľou bolestivé a krvácajúce, sa zahojili. Teraz boli viditeľné len dokonale suché jazvy. ‚Naozaj som uzdravený!‘ vykríkol som na manželku a rozplakal som sa.
Návrat domov bol triumfálny pochod. Všade, kde som sa zastavil, som rozprával, čo sa mi stalo. Vrátil som sa na prehliadku do Ortopedickej kliniky v Siene. Lekári boli ohromení. Fibrotická ankylóza v ľavom kolene tam stále bola a nemal som byť schopný vôbec chodiť. Môj prípad bol prezentovaný aj na lekárskom kongrese v Ríme. Navštívilo ma mnoho slávnych špecialistov, ktorí prišli aj zo zahraničia, a všetci zostali v úžase…“