V kultúre strachu

V kultúre strachu sa stalo módou koketovať so strachom. Či už ide o interview, talkshow, každý herec, každý politik musí počítať s tým, že sa náhle objaví otázka: „Máte strach?“

Jeden významný denník uverejnil nedávno zoznam tzv. fobií (stavy strachu). Môžeme sa iba diviť, koľko ich je. A každá má svoje vlastné meno.

Hlásanie radostnej zvesti

Strach iste nie je iba javom našej doby. Človek vždy vyrastal spolu so strachom. Či už v pralese, v širokých stepiach Ázie alebo na mori či v osamelej horskej krajine, kde už sa človek mohol nachádzať; kamkoľvek prišiel, vždy u toho bol skrytý alebo zjavný strach. Rozdiel oproti dnešku bol len v tom, že sa o ňom tak často nehovorilo.

Kresťanské ohlasovanie bolo od samého počiatku radostnou zvesťou. Táto zvesť mala človeka zbaviť strachu, ktorý ho tak často zviera v boji o svoje bytie. Preto tí, ktorí prinášajú radostné posolstvo z vďačnosti, ako nám o tom vypovedá Písmo sväté, vždy začínali slovami: „Neboj sa! Nebojte sa!“ Boh totiž nenaháňa strach.

Zbavení Boha

V tom môže spočívať vysvetlenie módy strachu v našej dobe. Kto žije zbavený Boha, kto nemá k živému Bohu žiadny vzťah, ten nie je v bezpečí. Bezpečie je ako ochranný plášť proti strachu. Už dieťa v náručí starostlivej matky to inštinktívne vie.

Pri vyhnaní z raja čakal ľudí strach z bytia. Hovoríme o existenčnom strachu. V raji „prebýval“ človek s Bohom, cítil jeho blízkosť, bol si istý jeho ochranou. Hriech prvých ľudí spočíval v tom, že chceli poznať zlo. Keď ho poznali, stal sa strach ich sprievodcom. „Bál som sa“, hovorí Adam. V blahobytnej spoločnosti, v ktorej vraj človek nemusí znášať žiadnu núdzu, v ktorej štát môže všetko zaistiť, stal sa náhle strach mániou.

Skrytí v Ježišovom pokoji

Rozdiel medzi prvými kresťanmi a ich okolím bol v tom, že kresťania sa cítili bezpeční v rukách dobrotivého a milosrdného Boha. Naraz šli do arény tvárou smrti so spevom na perách, čo divákov na tribúnach a cisára neraz zmiatlo; no získavalo im to súčasne sympatie.

Strata viery vedie prv alebo neskôr do neurózy strachu. Ešte nikdy nedokázalo ateistické hnutie darovať ľuďom pocit vnútorného bezpečia, naopak, ovládajú ich závislosti, ktoré dokážu len udržiavať strach. Ukázali to všetky diktatúry.

Preto nemohol Ježiš vo svojej reči na rozlúčku dát nič krásnejšieho než uistenie: „Pokoj svoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, ja vám dávam“. Pravý pokoj, ten vnútorný a vonkajší, znamená život bez strachu.

-cvm- 229/ 2003
Alfons Sarach

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.