Zázrak všedných dní

Tonku poznám od študentských čias. Vydala sa za kamaráta môjho manžela, tak naše priateľstvo prerástlo aj do našich rodín. Po skončení vysokej školy trochu viac ako dva roky pracovala a potom zostala na prvej materskej dovolenke. Po prvej dcére prišla druhá a potom tretia. Ako v rozprávke: „Bol raz jeden kráľ a mal tri dcéry…“ Jedna krajšia ako druhá. Mali ich veľmi radi. Otec bol na ne hrdý, aj keď ako náruživý futbalista  túžil aj nejakých futbalistov vychovať. No postarať sa o päťčlennú rodinu nie je maličkosť a tak ich zodpovednosť nútila neraz túto otázku predebatovať. Napokon sama uznala, že prijať ešte jedno dieťa nie je nezodpovednosť.
Bola ešte len v druhom mesiaci tehotenstva, keď si objavila na tele drobný výsyp a mierne sa jej zvýšila teplota. Lekári hneď hovorili o príznakoch rubeoly a o prerušení tehotenstva. Vyhľadali sme spoločne aj známych lekárov, ale skutočnosť sa nedala nijako ovplyvniť. Infekcia bola zjavná a ak si chcú dieťa ponechať, musia počítať s tým, že je tu pravdepodobnosť jeho poškodenia. Neboli to skvelé vyhliadky, ale prerušiť tehotenstvo, to znamenalo presne to, čo zabíjať. A to im svedomie nedovolilo.
Všetci sme sa modlili a dúfali sme, že sa stane zázrak. Kristínka sa narodila dva týždne po termíne a bola maličká, takže sa im pobyt v nemocnici predĺžil. Hneď po narodení bolo zjavné, že infekcia sa v tomto prípade na dievčatku podpísala. Neostávalo nič iné, iba prijať skutočnosť takú, aká je. Zázrak sa nestal. Teda aspoň nie taký, v aký sme dúfali a aký sme si priali.
Dievčatá rástli, aj Kristínka s nimi. Naučila sa chodiť, ale rozprávať nevie, ani plienok sa už vyše dvadsať rokov nezbavili. Tonka sa viac do roboty nevrátila. Venuje sa rodine a predovšetkým Kristínke naplno. Deň čo deň sa stará o svoje veľké bábätko už dvadsaťštyri rokov. Nevie zistiť, čo ju bolí, prečo kričí, prečo škriabe, prečo hryzie, prečo si búcha hlavičku o stenu. Doškriabané ruky, prebdené noci, porozbíjané riady i nábytok sa stali bežnou, každodennou skutočnosťou.
Prvé tri dcéry vyštudovali, majú dobrú prácu, jedna z nich sa už i vydala a potešila rodičov vnúčatkom. Majú sa všetci radi, aj Kristínku ľúbia. Tonka má z nich radosť. Pomôžu jej a aspoň podvečer po príchode z práce a cez víkendy ju trochu odbremenia. Manžel stále fandí futbalu a plní priania svojej manželky. Má pochopenie pre jej záľuby a váži si ju. Tridsať spoločných rokov ubehlo ako voda. Stále jej nosí kvety a chodí s ňou na výstavy a na nákupy. Dom vylepšuje podľa jej návrhov a okolie upravuje podľa jej priania…
Tonka si vyčíta slabšie chvíle, keď si myslí, že je toho už veľa, že už nevládze… Opäť vyznáva tie isté zlyhania pri mesačnej spovedi. Potom s novou silou a s novým povzbudením vykročí do ďalších dní, aby prežívala s väčšou láskou šedivosť obyčajných dní a nachádzala v nich zmysel a krásu a tak posväcovala seba i svoju rodinu.
Tonka dala všetky svoje sily rodine. Hoci to nebolo ľahké, nevzdávala sa. V tých najťažších chvíľach vedela,  kde má hľadať pomoc a silu. Patrí medzi ženy, popri ktorých blednú krásky z titulných strán časopisov. V duchu sa pred ňou hlboko skláňam a obdivujem ju. Myslím, že skutočný zázrak sa naozaj udial, len trochu ináč, ako sme si predstavovali.

Viera Večerová

Lucia z Východného Slovenska, 27.3.2009

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *