Kristus vo svojom tele v Cirkvi

Iba jeden hlas sa ma zdvíhať z tváre zeme, hlas Kristov. Jeho hlas v sebe spája a zosúlaďuje všetky hlasy, čo sa zdvíhajú v modlitbe. Keď hovoríme o modlitbe, pripomeňme, pripomeňme si, že dosť ľudí sa nevie modliť, dosť ľudí sa neodváži modliť a hodne ľudí sa nechce modliť. V spoločenstve zbožných ľudí konáme a modlíme sa za nich.
Modlime sa za tých, čo sa nemodlia. Modlitba by sa mala stať naším „povolaním“. Apoštoli to pochopili dokonale: Keď vybadali, že im hrozí rozdrobenie v množstve činností, rozhodli sa venovať sústavnej modlitbe a službe Slovu.
Veľmi si želáme, aby sme sa modlili tak, ako sa treba modliť… a nedarí sa ním to. Klesáme na duchu a zanechávame modlitbu. Boh pripúšťa neúspech, ale nepripúšťa skľúčenosť. Chce, aby sme vo svoje modlitbe boli detskejší, pokornejší, vďačnejší a aby sme sa nepokúšali modliť sami, pretože všetci patríme mystickému Kristovmu telu, ktoré je v modlitbe vždy prítomné. Otázka nestojí na tom, či sa „ja modlím“, ale či sa vo mne a so mnou modlí Ježiš a teda či sa modlí telo Kristovo.
Veľa mladých ľudí si želá svätosť, dar života, avšak bez Boha. Obávajú sa spojiť s kresťanmi, lebo sa im nedarí spoznávať v nich úplne sebadarovanie Bohu, zatiaľ čo očakávajú, že ho nájdu vo svojich životoch. Tento problém existuje na celom svete.
V súčasnosti Cirkev potrebuje svätých. Pre nás je to veľká zodpovednosť. Sme povolaní stať sa svätými nie preto, že si sami prajeme byť svätý, ale preto, lebo Kristus musí žiť v plnosti svojho života v nás. Uveďme do praktického života svoju nedeliteľnú lásku pre Krista a tým naplníme to, čo nám zverila Cirkev.
Pokiaľ ide o nás, v našich spoločenstvách vyslovujeme aj štvrté želanie, a to slúžiť z celého srdca najchudobnejším z chudobných a pritom za to nič neočakávať.
Plod našej ťažkej driny, ba aj schopnosť vykonávať ju, vyplývajú z modlitby. Naša práca je plodom nášho spojenia s Kristom. Boli sme povolaní na úlohu dať Ježiša Krista ľuďom všade na svete. Preto, aby mohli zdvihnúť pohľad a uvidieť v diele jeho lásku, súcit a pokoru.
Ľudia na celom svete môžu vyzerať rozlične, majú odlišné náboženstvo, výchovu, iné životné podmienky, ale sú to stále tí istí ľudia. Ľudia ktorých máme milovať. Všetci sú vyhladnutí, nedostáva sa im lásky. Ľudia, ktorých vidíte na indických uliciach alebo v Hongkongu, pociťujú fyzický hlad, avšak aj ľudia v Londýne či New Yorku pociťujú hlad, a aj ten treba nasýtiť. Každý človek potrebuje byť milovaný. Boh nás stvoril pre vyšší zámer, pre zámer milovať a byť milovaný. Dôležité je, aby sme milovali. Nemôžeme milovať bez modlitby, preto nech sme akéhokoľvek vierovyznania musíme sa modliť.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *