Výnimočný kňazský život: kňaz Anton Srholec, 2/2020

Slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián, spisovateľ a charitatívny pracovník, zakladateľ a riaditeľ resocializačného centra RESOTY. Narodil sa v Skalici 12. júna 1929. Študoval na gymnáziu v Skalici, Trnave a Šaštíne. Nebolo mu umožnené študovať teológiu, preto sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice. Útek sa nevydaril, odsúdený bol na 12 rokov, vo väzení strávil 10 rokov, prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. Po návrate bol 10 rokov robotníkom (na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov, pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach). Vo väzení, aj ako robotník študoval predovšetkým teológiu a jazyky (v Ostrave si urobil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka). Do kňazského seminára ho neprijali. V r. 1969 dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil o rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Za kňaza ho vysvätil 17. mája 1970 v Ríme pápež Pavol VI. Po návrate do vlasti ako kňaz pôsobiť nemohol. Dekan Blumentálskeho kostola v Bratislave mu vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských prácach. Tak svojimi kázňami oslovil tisíce mladých ľudí. Preto mu štátna bezpečnosť, ktorou bol ustavične sledovaný, odobrala súhlas pre Bratislavu. Stal sa správcom farnosti v Perneku, po troch rokoch ho preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec do Záhorskej Vsi. V r. 1985 mu odobrali štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe z dôvodov, že jeho činnosť sa nezhoduje s predstavami Úradu pre veci cirkevné. Bol vyšetrovaný za aktívnu účasť a zorganizovanie mládežníckeho programu na slávnostiach na Velehrade. Posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave. V r. 1992 americkí veriaci za jeho záslužnú činnosť v prospech Cirkvi mu zariadili pozvanie amerického prezidenta Clintona na modlitbu s raňajkami (Prayer breakfast).
Od roku 1992 sa venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice RESOTY, neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov.

Popri sociálnej činnosti sa venoval publicistike. Je autorom kníh: Experiment lásky (1989), Nová rodina v novom svete (1989), Každodenné zamyslenia (1995, 2014),  Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Ako čerstvý chlieb: zrnká viery a pravdy (1999)

Jeho kniha Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov vyšla v prekladoch do slovinského, nemeckého a anglického jazyka. Anton Srholec je držiteľom viacerých domácich i zahraničných ocenení. Zomiera 7. januára 2016 v Bratislave.

Voľný rozhovor s Antonom Srholcom, spomienky jeho života:

Skalica, ktorá bola kedysi duchovným centrom na Záhorí a Uhorsku, či Slovensku dala svetu mnoho kňazov. V prostredí katolíckom, evanjelickom a židovskom, náboženské obce žili v mieri, ale každá vo svojom priestore. V katolíckych rodinách sa presadzovala a žila skôr vernosť tradícii a poslušnosť vrchnosti.

Moji rodičia boli malí roľníci, prijali nás spolu sedem detí a všetkých nás od malička viedli úcte k Bohu, k vzájomnej zodpovednosti a k poctivej práci. Náboženská výchova bola zakomponovaná do všetkých detailov nášho každodenného života. Krátka ranná modlitba, modlitba pred jedlom, v nedeľu aj po jedle, svätenie sviatkov, prísne zachovávanie nedele, piatkový pôst, úcta k Bohu, k svätým obrazom, úcta k božiemu Menu a hlavne k ľuďom. Tak rástli a prežili svoj život všetci moji súrodenci. Stačilo im to na celý život. Nebolo to vo všetkých rodinách. Boli sme požehnaní.

Tradičná rodinná náboženská výchova by mi asi stačila na celý život, ale stala sa mi jedna udalosť. Bolo to na deň všetkých svätých, keď ľudia chodia na cintoríny. Mal som asi 13 rokov. Učiteľka slovenčiny na meštianke pripravila na ten deň malú slávnosť s programom pred vchodom do cintorína. Mne dala za úlohu recitovať báseň zo zbierky Hviezdoslava: Krvavé sonety. Bol slnečný, chladný deň, fúkalo od severu. Naša akadémia skončila normálne, išli sme na cintorín a potom som išiel s kamarátmi na návštevu kostolov. Návšteva každého kostola bola spojená s plnomocnými odpustkami, ktoré sa mali obetovať za duše v očistci.

Prišiel som do františkánskeho kostola asi do druhej lavice odzadu vpravo. V kostole bolo teplo a ticho.

Počas modlitby som zažil dačo ako osvietenie. Ako keby som sa stratil. Akési svetlo, blaženosť a pocit šťastia naplnil celé moje vnútro. Prebudil som sa a všetko bolo také isté, ako predtým, len ja som sa zmenil.

Začal som sa viac modliť, naučil som sa miništrovať, rád som chodil do kostola, čítal som náboženské knihy a časopisy. Naraz som vedel presne čím chcem byť. Kňazom! K tomu cieľu som zameral celú svoju činnosť. Začal som sa lepšie učiť a keď som za tým išiel tak tvrdo a neústupne, rodičia ma prihlásili v Šaštíne k saleziánom, kde som absolvoval gymnázium, noviciát a stal som sa rehoľníkom.

Viera a láska k Ježišovi a k Jeho veci naplnila  celé moje srdce a bol som ochotný za to položiť svoj život.

V tých časoch odchádzali mnohí misionári a misionárky zo Slovenska do rozličných misijných území. Prvá moja túžba bola ísť za nimi, na misiách prežiť svoj život a získať pre Krista „úbohé pohanské duše“. Na to som sa pripravoval. Učil som sa cudzie jazyky, žili sme až v radikálnej chudobe a cítil som sa zdravý. Boh vždy uskutoční naše sny, ale vždy inak, ako o tom snívame.

V roku 1950, keď som mal 21 rokov komunisti likvidovali všetky rehoľné domy a nás odviezli na Priehradu mládeže. Snažili sa nás politicky preškoliť a získať pre budovanie socializmu. Za zámenu ideálu, budovať komunizmus namiesto Božieho kráľovstva sľubovali výhody a privilégia.

Nakoľko som trval na svojom pôvodnom cieli, rozhodol som sa ilegálne opustiť hranice našej republiky, no na hraniciach ma chytili a za pokus o opustenie republiky a za cieľ študovať teológiu som dostal 12 rokov väzenia. Desať som si odpykal, väčšinu v Jáchymovských uránových baniach.

Chcel som byť misionárom, misijné pole sa mi otvorilo. Bol to tvrdý a krutý život spolu s tisíckami potrestaných. Niektorí boli politickí väzni a mnohí boli potrestaní za morálne priestupky. Spoločnosť ako šitá pre misijné pôsobenie.

Ak chceš byť apoštolom, musíš byť príkladom. Práca, skromnosť, pokora, opatrný vzdor, ale hlavne viera, ktorú treba žiť uprostred tohto očistca. Žiť z viery každý jeden deň. Žiť v láske a bez nenávisti. Brať na seba ťarchu svojich kamarátov, ktorí bojovali o holé prežitie.

Pomáhať, aby bolo menej trestov a viac pokoja. Ak nie v tábore, tak v srdciach. Žiť s Bohom. Uprostred dlhého státia na zimnom nástupišti sa hlboko nadýchať a aspoň minútu zadržať, nedýchať a zohriať sa pri Ježišovi, ktorý je vo mne. Náboženská reč dostala nové slová. Predovšetkým skutky ozajstného priateľstva a ochoty deliť sa, neúnavne stáť pri ľuďoch a už len svojim bytím dokazovať, že Boh je tu prítomný.

Aj po návrate z väzenia som sa vždy hlásil k svojej viere. Nie okázale, manifestačne, skôr pokorne, ako ten čo stojí na strane trpiaceho sveta, zápasiaceho o svoju slobodu. Viera už nie je toľko Krédo a príslušnosť k Cirkvi, je to skôr poslušnosť k tomu Božiemu. Spolupráca so všetkými ľuďmi dobrej vôle a viera, že nie všetci máme tú istú cestu, ani ten istý stupeň poznania toho Božieho a nakoniec, že viera je dar. Milosť! Odvaha rozvíjať svoj talent, čas, priestor a dar na radosť hlavne pre seba a potom pre všetkých, s ktorými sa delím o život. Náboženské sa stáva hlboko ľudským a to najkrajšie, pravdivé, autentické vo mne sa stáva náboženským. Ježiš tu hrá centrálnu Postavu, bez ktorej všetko moje úsilie je márne a zbytočné.

Zdroj: Môj príbeh, Anton Srholec, apríl 2013, litcentrum.sk, Obrázok: spravy.pravda.sk