Môj osobný zápas proti diablovi, 1. časť

Gabriele Amorth, rímsky exorcista

Exorcizmy sú môj osobný zápas proti diablovi. Zápas, ktorý som sám nevyhľadával. Túto úlohu mi zveril Boh prostredníctvom kardinála Polettiho a ja som ju prijal v duchu poslušnosti. Prijímam tento zápas, aj keď je tvrdý a strašný.

Tak tomu bolo v prípade, keď sa predo mnou objavilo niečo, čo som nikdy nečakal: niekoľkomesačné dieťa.

Je to veľmi ťažké pochopiť, ale bohužiaľ, aj to je realita. Medzi obeťami diabla je veľa detí. Diabol sa snaží zmocniť aj ich tela, hoci sú nevinné. A často sa mu to aj podarí. Posadnutie sa môže niekedy začať už vtedy, keď sú ešte v tele matky. Je to strašné, ale je to tak. Stane sa že nejaký čarodejník uriekne ženu s úmyslom zasiahnuť aj jej dieťa, ktoré v sebe nosí.

Bohužiaľ, niekedy to skutočne účinkuje. Je to nevysvetliteľné, ale uhranutie sa podarí. Je zrejmé, že ide o vec, ktorú Boh dovolí. Prečo? To je tajomstvo. Stáva sa, že Boh nechá voľnú ruku diablovi, ktorý sa vybije na najnevinnejších stvoreniach, deťoch. Tak sa stane, že je tu dieťa posadnuté už od narodenia.

Znaky posadnutia sú ihneď veľmi zreteľné. Ak takéto dieťa prinesú do kostola, plače a hádže sebou bez zjavného dôvodu. Rovnako reaguje aj doma, keď sa rodičia modlia. Postupne ako rastie, sa tieto fenomény zvýrazňujú. Rozpoznať ich je možné však hneď od začiatku. Práve preto radím všetkým rodičom, aby pokrstili svoje dieťa čo najskôr po narodení. Aby nenechali uplynúť príliš dlhú dobu. Krst je veľmi silným exorcizmom. Krst vyháňa diabla a on sa ho bojí. Nie náhodou väčšinu posadnutých vo svete tvoria nepokrstené osoby. A predovšetkým s nepokrstenými má diabol ľahkú prácu.

Priniesli mi niekoľkomesačné dieťa. Rodičia si nevedeli vysvetliť niektoré jeho neobvyklé reakcie. Plač, ktorý pôsobil, akoby pochádzal z iného sveta. Nenormálny krik na svoj vek. Lekári ho vyšetrili, no nič nenašli. A tak rodičom povedali:

„Počkajte, až vyrastie. Postupne sa všetko vyrieši.“

Z ich pohľadu to je pravda. Dieťa nemá také problémy, ktoré by sa museli riešiť liekmi. Skôr naopak, neraz sa stane, že ak dieťaťu podajú nejaký upokojujúci liek, reaguje opačne. Je veľmi podráždené. Lieky mu nepomáhajú, majú opačný, nežiaduci efekt.

Ubehlo niekoľko dní a otec, ktorý je praktizujúcim katolíkom, si všimol niečoho nezvyčajného. Sotva vkročí s dieťaťom do kostola, dieťa začne zúfalo plakať. Sčervená v tvári a všade mu nabehnú žily. Pripomína nezvládnuteľný oheň. A tak v otcovi vzniklo podozrenie, že ide o čosi, čo nie je ľudské, čo treba vyhnať. A preto prišiel za mnou.

Nikdy ku mne nepriviedli také malé dieťa. Mám pochybnosti, ale dobre viem, že exorcizmus nikdy neublíži. Tak mi to mnohokrát opakoval páter Candido. Buď má pozitívny účinok, alebo žiadny.

A tak si dám na seba štólu, do ruky vezmem knihu exorcizmu, svätý olej, svätenú vodu a začínam exorcizmus. Stačí len niekoľko slov a dieťa začína plakať a silno kričať. Hoci má len niekoľko mesiacov, zdá sa, že je schopné vytrhnúť sa z otcovho náručia. Otec ho musí položiť na zem. V rýchlosti končím exorcizmus a rodičom hovorím, že exorcizmus musíme zopakovať viackrát, a to najmenej tri až štyrikrát týždenne.

Takýmto spôsobom to trvá niekoľko mesiacov.

Diabol nikdy nič nehovorí. Jediným viditeľným znamením, ktorým sa prejavuje, je strašný krik dieťaťa počas celého trvania exorcizmu. Keď skončím, stíchne. Plač dieťaťa počas obradu drása srdce rodičov.

Zdá sa, že pre ich syna nie je žiadnej útechy. Prosím ich, aby sa veľa modlili, postili sa a denne prichádzali na svätú omšu. Poslúchli mojej rady, a tak sa po niekoľkých mesiacoch stalo to, čo som v takom krátkom čase nikdy nečakal.

Rodičia prišli s dieťaťom opäť. Začal som s exorcizmom, ale dieťa je pokojné a neplače. Usmieva sa. Pomodlím sa celý obrad, pokropím ho svätenou vodou, pomažem posväteným olejom. Je to neuveriteľné: po niekoľkých mesiacoch je dieťa oslobodené. Na vlastnej koži som sa naučil, aké strašné bývajú posadnutia detí. Agresívne, divoké. Zároveň som pochopil, aké sú deti bezbranné a krehké.

Ako tieto deti rastú, objavuje sa jasný príznak, ktorý svedčí o ich posadnutosti: je to zákernosť. Zákernosť, ktorá sa vymyká rozumu a najmä veku. Je to spôsob jednania zla, túžba ničiť. Zároveň to vyzerá, akoby všetko bolo prejavom osobnosti, akoby tu išlo o výbušnosť, ktorou dokazujú vlastnú silu všetkému a všetkým.

Existuje mnoho prípadov detí aj dospievajúcich, u ktorých bola táto zákernosť jasným znakom posadnutosti. O niektorých písali noviny, do televíznych relácií boli pozvaní kriminológovia a psychiatri, aby sa pokúsili vysvetliť takú hroznú krutosť. Na exorcistu sa zabudlo. Ak by ho niekto zavolal, objasnil by tieto prípady počas niekoľkých minút. Povedal by:

„Ide o posadnutie diablom.“

Spomínam si na dva prípady, ktoré pozná celý svet. Budem o nich hovoriť, aby ste ma pochopili a aby sa viac ľuďom otvorili oči. Chcem ukázať, ako diabol chodí po svete a požiera bytosti, ktoré by mali byť čisté, nevinné a radostné. Prvý prípad sa odohral v Anglicku a je ním vražda Jamesa Bulgera. Druhý prípad sa stal v Taliansku. Išlo o vraždu Susanny Cassiniové a jej syna Gianluca de Nardi.

James Bulger sa narodil v Liverpoole 16. marca 1990. V roku 1993, kedy mal len tri roky, ho uniesli a zavraždili dvaja desaťročia chlapci, Jon Venables a Robert Thompson. K únosu došlo v obchodnom centre New Strand v Botole v Anglicku, kde bol vtedy James so svojou matkou Denise. Jon a Robert boli tiež v centre. Potĺkali sa po ňom a pozorovali deti, ktoré pobehovali neďaleko vstupu do jedného z obchodov. Zrazu dostali nápad: „Čo keby sme nejaké dieťa uniesli?“ Najprv sa pokúsili prilákať dvojročné dieťa, ktoré sa hralo so svojou sestričkou, ale matka to uvidela a oboch odohnala. James bol v obchodnom centre spolu s matkou. Tá ho na chvíľočku nechala samého pred dverami obchodu. Keď sa vrátila, zistila, že malý zmizol. James zatiaľ kráčal sám až pred samotnú budovu, kde ho chytili obaja chlapci. Prišli k nemu, chvíľu s ním rozprávali, aby si získali jeho dôveru a potom ho vyviedli von. Celú scénu zachytili bezpečnostné kamery. Jon a Robert viedli chlapca skoro štyri kilometre. Dieťa začalo plakať a volať mamu. Ale oni ho ťahali ďalej. Neďaleko kanála Robert zo žartu navrhol: „Čo sa stane, ak ho hodíme do kanála?“ Potom ho jeden zdvihol za nohy a nechal spadnúť. Spôsobil mu tým hlbokú ranu na čele. Obaja vedeli, že tentoraz zašli príliš ďaleko. A tak sa skryli za neďaleký plot a prizerali sa. Ale u chlapca sa nikto nezastavil. Vyšli teda zo svojho úkrytu a malého vzali. Namierili si to do mesta. Ranu na Jamesovom čele zakryl Jon kapucňou svoje vesty. Keď prišli na križovatku, chlapec sa im vytrhol z rúk a utekal doprostred cesty volajúc mamu. Robert ho dobehol a ťahal ho preč. Mnohí motocyklisti si všimli dieťaťa, ktoré sa stavalo proti a nechcelo ísť. Ale nikomu nenapadlo zosadnúť z motorky a zistiť, čo sa vlastne deje. Jon chytil Jamesa za nohy a Robert za krk.

Niesli ho tak až na trávnik pred jednu reštauráciu. Tu k nim prišla nejaká žena, ktorá si všimla Jamesove rany. Spýtala sa ich, čo sa stalo. „Nevieme. Našli sme ho pod kopcom,“ odpovedali Jon a Robert a tvárili sa, že chlapca nepoznajú. Žena upozornila najbližšieho policaja. Chlapci sa však dali opačným smerom. Kričala, aby sa zastavili, ale márne. Všetci traja išli ďalej a ich cesta viedla až do County Road. Po ceste sa zastavili v rôznych obchodoch. Potom prišli pred železničnú stanicu Walton & Anfield na Walton Lane. Bola to malá, už nepoužívaná stanica. Vrátili sa okolo cesty späť, potom zašli do uličky, ale hneď z nej vyšli. Policajnú stanicu mali po pravej strane a Robertov dom po ľavej. Rozhodli sa vrátiť k železnici, aby sa vyhli policajnej stanici. Túto trojicu počas ich dlhej cesty videlo tridsať osem ľudí. Nikto ich však nezastavil. Kým kráčali smerom k železnici, Jon z chlapca strhol kapucňu a hodil ho medzi stromi. Jeden z chlapcov vzal modrú farbu, ktorú kúpili ráno v obchode, a natrel ňou Jamesovi tvár. Potom do neho začali hádzať tehly a kamene. Bili ho železnou tyčou. Jeden z nich ho začal kopať. Thompson kopol malého Jamesa do tváre s takou silou, že v nej zostal odtlačok jeho topánky. Stiahli mu nohavice a jeden z chlapcov mu krútil genitáliami. Do chlapcových úst natlačili tužkové baterky, ktoré kúpili pred niekoľkými hodinami. James mal zlomeniny na rôznych častiach tela. Ešte živého ho nechali na koľajniciach, hlavu mu zakryli kameňmi a dúfali, že keď ho prejde vlak, jeho smrť bude vyzerať ako náhoda. Po chvíli naozaj vlak prerezal telo malého na dve polovice.

Pitva neskôr preukázala, že James bol mŕtvy už predtým, než ho vlak zrazil. V nasledujúcich mesiacoch absolvovali obaja chlapci veľa testov. Tie ukázali, že Thompson, syn alkoholika, bol otcom opakovane znásilnený. Rovnako aj jeho mladší brat. Venables bol syn rozvedených rodičov, ktorí obaja mali v minulosti patologické depresie. Mal staršieho brata a mladšiu sestru, obaja mali problémy so správaním. Preto sa mu v škole vysmievali a neustále bol predmetom šikanovania. Venables spoznal Thompsona v škole potom, čo obaja prepadli. Spoločne chodievali za školu. Hnaní silou, pre ktorú nie je vysvetlenie, uniesli malého Jamesa a zavraždili ho, akoby pili pohár vody. Ako je možné, že urobili taký hrozný čin? Bohužiaľ, logicky to nie je možné vysvetliť. Môžeme skúmať ich minulosť a ťažké detstvo. Ale či chceme alebo nie, ani to uspokojivo neobjasňuje tak veľkú krutosť a zákernosť.

A v tomto prípade ide o diablovu zákernosť. Taký delikt nemožno vysvetliť inak, len ako riadenie diabla. Bol to práve on, kto sa nejakým spôsobom dokázal zmocniť týchto dvoch chlapcov a priviesť ich krok za krokom k nenormálnej a strašnej skazenosti, vražde malého neviniatka. Takúto zákernosť nemožno vysvetliť. Je však veľmi dôležité všimnúť si násilie otcov voči deťom, čo je aj Thompsonov prípad. Násilie otcov na deťoch je jedným z prednostných kanálov, ktorými satan vstupuje do sveta. To, že Thompson bol opakovane znásilnený svojím otcom, nie je zanedbateľným detailom. Chlapci sú často posadnutí démonom, ak boli v minulosti znásilnení vlastným otcom. Otcovo násilie je veľmi účinným kanálom, ktorým prichádza démon. Vina otcov zasahuje deti pre zlo mimoriadneho charakteru. Nie všetci, ktorí boli znásilnení svojimi otcami, sú neskôr aj posadnutí. Ale mnohí áno.

Otcovia odovzdávajú synom duchovné dedičstvo, ktoré matky nemajú. Ak otec často žehná vlastného syna, jeho požehnania majú pozitívny účinok, oveľa pozitívnejší, než keď žehná matka.

Preto ak otec znásilní svojho syna, efekt môže byť devastujúci.

Zdroj: Lumendelumine.cz, obrázok: Aleteia.com

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *