Nerezignujeme zbytočne často na prijímanie Eucharistie?

Môžeme prijímať Eucharistiu, aj keď máme všedné, každodenné „ľahké“ hriechy? Áno a to nie je všetko! Eucharistia tieto hriechy ničí.

V evanjeliu Ježiš hovorí veľmi jasne: Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. (Jn 6,53). 

Toto nie je metafora. Ide o náš život! Ak sa nebudeme snažiť s čo najväčším úsilím, nezrodí sa v nás Boží život. Jedinou cestou je prijať od Pána tento dar, sýtiť sa Jeho Telom. Prečo sa potom tak často vzdávame prijímania Eucharistie?

Dvaja ľudia prijímajú Telo Pána

Krstná liturgia pre dve deti. Sme v kostole, je tu rodina, priatelia, spolu asi tridsiatka ľudí. Krst vysluhujem mimo svätej omše, ale s možnosťou prijatia svätého prijímania. Vezmem telo Pánovo zo svätostánku, pristúpim k oltáru a čakám. Prichádzajú dvaja ľudia. Babička a jeden z krstných rodičov. Nikto iný! A zvyšok?

Rodičia detí sú v situácii, keď sa nemôžu pripojiť k účasti na Eucharistii, tomu rozumiem. Ale zvyšok? Ďalších viac než dvadsať ľudí, rovnako pokrstených, ako deti na ktorých krste sú teraz prítomní. Nemôžu? Nechcú to? Necítia potrebu? Toto nie je môj jediný prípad.

Eucharistii nerozumieme

Niektorí hovoria: Necítim potrebu. Ale ak to niekto vysloví, potom vôbec nerozumie Eucharistii. Je nemožné naozaj vedieť a veriť, že je to On a neprijímať Ho. Nemožné. Oveľa častejšie toto „necítim potrebu“ maskuje našu neochotu vstúpiť na cestu obrátenia, alebo sa jednoducho pripraviť na spoveď, ktorej sa obávame . Je jednoduchšie povedať: Necítim potrebu.

Keď verím a viem kto je v Eucharistii, urobím s tým niečo. Bohužiaľ, toto naše „necítim potrebu“ je často začiatkom odchodu zo sviatostí na veľmi veľa rokov a ľahko sa môže stať, že návrat k nim už jednoducho nestihneme a smrť nás pohltí nepripravených.

Nie som hodný

Niekedy je však náš dôvod úplne iný. Mnohí z nás majú presvedčenie, že prijímať Najsvätejšiu sviatosť, znamená byť úplne bez viny . A pretože zriedka žijeme v takej perfektnej situácii (zvyčajne maximálne 15 minút po spovedi), obávame sa, že sa dopustíme svätokrádeže. Často nepristupujeme k Eucharistii kvôli vlastnej neistote, či vlastne môžem.

Nie je to situácia, keď máme skutočné pochybnosti o tom, či naše hriechy patria do „ľahkých“ alebo „ťažkých.“ V tomto prípade správna cesta k oltáru skutočne vedie cez spovedníka.

Často sa však stretávam ako kňaz s myšlienkou: Otče, nie som hodný. Moje srdce nie je úplne čisté, takže nemôžem prijať Ježiša v Eucharistii. Tento prístup k praxi Svätého prijímania má žiaľ často dlhý a ťažký život, pretože akýkoľvek dôvod, ktorý vychádza z reálnych predpokladov vyriešim vo sv. spovedi, ale pozor na falošné, či zbožne vyzerajúce škrupulantstvo, ktoré nás môže zvádzať k záveru: Počkám na Eucharistiu, až keď budem úplne svätý.

Ale povedz iba slovo …

Je pravda, že v Eucharistii prijímame úplne svätého Boha. Je tiež pravda, že nikto z nás nie je pre neho dosť svätý a čistý. Nikto z nás.. kňaz, dôchodca, matka, otec, birmovanec, chudobný či bohatý, chorý či zdravý.. Spomeňme si čo opakujeme na každej svätej omši pred prijímaním: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ Ale tiež hovoríme: „Povedz iba slovo a moja duša ozdravie.“ 

Čo len znamená toto „slovo“? Ten, v ktorom nájdeme vysvetlenie jednoznačne hovorí, že lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí; a že On prišiel práve k hriešnikom. (Mk 2, 17). Pozri sa teda môj milý veriaci, toto je pre nás!

Nie je to cena, ale náprava

Prijímanie nie je odmenou za príkladné správanie, ale nápravou pre slabých. Žiadna čakaná svätosť nie je cestou k sviatostiam, ale sviatosti sú cestou k svätosti. Môžeme pristúpiť k Eucharistii aj keď máme všedné, každodenné hriechy tzv. „ľahké“ hriechy. Toto však nie je všetko! Eucharistia, v ktorej sa plne zúčastňujeme na prijímaní Svätého prijímania, odstraňuje tieto hriechy.

A to nie je žiadny voľnomyšlienkársky postoj liberálneho kňaza, ale učenie Cirkvi napísané v Katechizme: Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku, (1863) ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku (1436) a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom. (KKC 1394.)

Je jasné, že je potrebné aj pokánie a vyznanie sa z hriechov aj v sviatosti zmierenia, ale v skutočnosti zažívame odpustenie už v Eucharistii, ak skutočne oživuje našu lásku k Bohu a ľuďom.

 

Zdroj: Katechizmus katolíckej cirkvi, kňaz Michal Lubowicki, Obrázok: Aleteia.pl

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *