Zázračná medaila: musí sa šíriť

Medzi najslávnejšie a najznámejšie zo všetkých medailí, ktoré sa dali raziť na podnet samotnej Panny Márie je práve tá, ktorú poznáme pod označením Zázračná medaila. Medaila nám bola daná Božou matkou prostredníctvom sv. Kataríny Labouré. (vlastným menom Zoe Labouré)

Čo vieme o tejto skromnej rehoľnej sestre?

Katarína sa narodila 2. mája 1806 v regióne Burgundsko vo Francúzsku. Jej rodičia Pierre a Madeleine Labouré boli roľníci a Katarína bola ich deviatym dieťaťom z jedenástich. V roku 1815, keď mala Katarína deväť rokov, jej matka zomrela. Po pohrebe, keď sa vrátila Katarína domov, zdvihla sochu Panny Márie a povedala jej: „Teraz si Ty mojou matkou.“ Katarínin otec do jedného roka zveril svojej dcére zodpovednosť a starostlivosť o domácnosť. Napriek tomu, že mala iba 10 rokov, Katarína viedla domácnosť s veľkým pokojom, láskavým a milujúcim prístupom ku každému, že ju ľudia nenazývali inak než zázračné dieťa. Krátko potom Katarína mala sen, v ktorom ju starý kňaz dal do miestnosti plnenej chorých ľudí. Povedal jej: „Je dobré starať sa o chorých. Boh má pre teba plán. Nezabudni na to.“ O niekoľko rokov neskôr, keď navštívila nemocnicu sestier Vincentiek – Dcér kresťanskej lásky, uvidela obraz toho istého kňaza z jej sna na stene. Spýtala sa, kto to môže byť a bolo jej povedané, že to bol ich zakladateľ sv. Vincent de Paul. Okamžite vedela, že sa musí stať členkou poriadku sv. Vincenta.

Katarína vstúpila do noviciátu Vincentiek 21. apríla 1830. S rehoľným rúchom prijala rehoľné meno Katarína. Práve v tom čase sa mohla zúčastniť na slávnostnom prenesení ostatkov sv. Vincenta de Paul z chrámu Notre Dame  do kaplnky lazaristov (ktorých založil sv. Vincent) na ulici rue de Sevres. Už v tomto čase sa začali prejavovať mimoriadne omilostenia mladej rehoľníčky v podobe videní. V súvislosti s prenesením ostatkov zakladateľa apoštolských spoločenstiev Lazaristov a Dcér kresťanskej lásky Sestre Kataríne Labouré sa po tri dni zjavovalo srdce sv. Vincenta nad malou schránkou s jeho ostatkami v kaplnke noviciátneho domu sestier na ulici Rue du Bac. Po vypočutí homílie o sv. Vincentovi de Paul sa k nemu vrúcne modlila a prosila Pannu Máriu, aby ju mohla vidieť. V jednu noc ju prebudilo jasné svetlo a hlas dieťaťa jej povedal, aby zišla do kaplnky, kde na ňu čakala Božia matka. Stalo sa to 19. júla 1830. Keď sa Katarína priblížila k dverám kaplnky, otvorila ich a celé vnútro bolo v jasnom svetle. Katarína padla na kolená a potom započula šušťanie hodvábnych šiat. Otočila sa a požehnaná matka sedela na stoličke celebranta. Anjel povedal: „Požehnaná matka chce s tebou hovoriť.“

Katarína sa pomaly priblížila k Najsvätejšej Matke a kľakla si vedľa nej. Zložila si ruky a položila ich do lona Panny Márie. Panna Mária jej povedala, že jej bola daná misia a že bude mať všetky milosti potrebné na jej dokončenie. Panna Mária povedala: „… Budeš mať ochranu Boha a svätého Vincenta. Vždy sa na teba budem pozerať. Budeš veľmi prenasledovaná. S krížom sa bude zaobchádzať s veľkým pohŕdaním. Bude vrhaný na zem a krv bude prúdiť.“Potom Panna Mária zmizla. O štyri mesiace neskôr, 27. novembra 1830 Katarína a ostatné sestry vchádzali do kaplnky na večerné modlitby. Katarína počula nežný zvuk hodvábu a okamžite ho spoznala ako signál od Najsvätejšej Matky.

Sv. Katarína Labouré to opisuje takto: 
Panna Mária sa zjavila vo výške obrazu sv. Jozefa. Stála. Držala zlatú guľu. Na nej bol malý krížik. Guľa predstavovala zemeguľu. Ruky držala voľne vo výške pásu. Oči mala obrátené k nebu. Tvár mala krásnu. Ťažko by som ju vedela opísať. Zrazu som zbadala na rukách prstene. V každom boli primerane veľké drahokamy. Najväčšie drahokamy vrhali najsilnejšie lúče, najmenšie najslabšie. Lúče sa rozširovali tak, že dolu splývali. Nohy som nevidela. Počula som vnútorný hlas: „Táto guľa predstavuje celý svet, hlavne Francúzsko… a každého človeka zvlášť.“ Potom pokračovala: „Krása a jas lúčov, takých nádherných, je symbolom milostí, ktoré rozdávam všetkým, čo o ne prosia.“ Dala mi poznať, že je jej milé, keď ju o ne prosíme. „Drahokamy, ktoré nevysielajú lúče, predstavujú milosti, ktoré si ľudia zabúdajú prosiť.“ Potom sa okolo Panny Márie utvoril oválny obraz. V polkruhu bol nápis: „Ó, bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Napísaný bol zlatými písmenami. Počula som vnútorný hlas: „Daj zhotoviť takúto medailu. Tí, čo ju budú nosiť s dôverou, dostanú mnoho milostí.“ Potom sa obraz otočil. Sv. Katarína o tom hovorí takto: „Na druhej strane medaily som videla písmeno M, nad ním kríž. Opieral sa o krátku priečku. Pod písmenom M boli presväté Srdcia Ježiša a Márie. Rozoznala som ich dobre, lebo na jednom bola tŕňová koruna a druhé bolo prebodnuté mečom.“

Katarína na prosbu Panny Márie, doručila jej pokyny otcovi Jean Marie Aladelovi a povedala jej: „Je to môj sluha.“ Tento kňaz sa stal zároveň Kataríniným spovedníkom. Katarína všetko urobila podľa pokynov a priniesla správu kňazovi. Spočiatku jej neveril. Napokon, po dvoch rokoch a mnohých ťažkostiach  predniesol príbeh arcibiskupovi. Arcibiskup nariadil, aby bolo razených 2 000 medailí v r.1832. Časť z nich bola daná Kataríne, ktorá povedala: „Teraz sa musí šíriť.“   V Paríži v tom čase zúrila cholera. Prvé medaily rozdávali dcéry kresťanskej lásky. Nasledovali mnohé uzdravenia, obrátenia a dôkazy zvláštnej ochrany Panny Márie. Zázraky sa množili. Od februára 1834 ľud volal medailu Zázračnou.

Táto medaila sa rozšírila najmä po podivuhodnom obrátení židovského advokáta a bankára Alfonza Ratisbonna v januári 1842. Alfonz Ratisbonne bol veľkým odporcom kresťanstva, ale po prijatí Zázračnej medaily od priateľa sa pod vplyvom zjavenia Panny Márie stal kresťanom, katolíckym kňazom a spolu s bratom Teodorom založil rehoľné sestry a spoločenstvo kňazov Notre Dame de Sion (Sionskej Panny Márie) na obrátenie Židov. Náhle a nečakané obrátenie Alfonza Ratisbonna vyvolalo veľký ohlas a viedlo k cirkevnému schváleniu Zázračnej medaily.

Sestra Katarína Labouré sa s mimoriadnymi omilosteniami nezdôverila nikomu okrem svojho spovedníka pátra Aladela. Iba po jeho smrti pokladala za potrebné povedať o nich svojej predstavenej. Počas noviciátu na nej nik nezbadal nič mimoriadne. Bola síce nevšedne nábožná, ale pritom jednoduchá a pokojná. Preto pri ukončení noviciátu predstavení zaznačili o nej takýto posudok: „Katarína Labouré, silná, strednej postavy, vie slabšie čítať a písať. Má dobrú povahu a priemerný úsudok. Je nábožná a usiluje sa o čnosť.“ S takýmto hodnotením ju poslali do chudobinca na parížskom predmestí sv. Antona. Katarína Labouré sa počas nasledujúcich 40-tich rokov venovala starostlivosti o starých, invalidných a zdravotne postihnutých ľudí. Vykonávala tie najnáročnejšie práce, ktoré nikto iný nechcel. Preto je známa aj ako patrónka starých ľudí.

Na Silvestra v roku 1876 dostala sestra Katarína svoju nebeskú odmenu. Len málo ľudí vedelo, že bola tou, ktorá prijala zázračnú medailu od Panny Márie. Po tom, ako táto správa vyšla na svetlo božie, rozšírila sa ako požiar.

Telo Kataríny Labouré bolo exhumované v roku 1933. Bolo zázračne rovnako svieže ako v deň, kedy bola pochovaná a radí sa tak medzi svätcov s darom neporušeného tela. Jej ostatky sú uchovávané pod oltárom kde sa jej zjavovala Panna Mária. Svätá Katarína Labouré bola kanonizovaná 27. júla 1947 pápežom Piom XIII. Bola bezpochyby nielen pozoruhodnou a pokornou ženou, ale aj osobným dôverníkom Panny Márie. Jej sviatok slávime je 28. novembra v rehoľnom poriadku Vincentiek a ostatná cirkev 31. decembra.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *