„Dala som ti svojho syna ako kňaza“ ..a odpoveď Pána? „RAJ“
„Maniturgium tradition“
Rovnako ako sv. Monika, niekedy matka budúceho kňaza preleje veľa sĺz, keď jej syn odpovedá na božie volanie, ktoré vo svojom srdci pocíti.
Predtým, než sa svätý Augustín vrátil do praxe viery a prijal kňazskú vysviacku, jeho matka preliala mnoho sĺz príhovoru. Podobne, veľa matiek v dnešnom svete urobí nespočetné množstvo obetí, aby ich syn mohol slobodne reagovať na to, k čomu ho Boh povoláva.
Uznávaním tejto skutočnosti sa v priebehu rokov rozvinula zbožná tradícia, ktorá zohľadňuje nezameniteľnú úlohu matky v živote kňaza.
Keď je kňaz vysvätený, jeho ruky sú od biskupa pomazané olejom. Potom sú jeho ruky očistené/osušené ručníkom zvaným „maniturgium.“ Olej, ktorý sa používa na ruky kňaza, je posvätený, predtým požehnaný biskupom, a tak maniturgium nemôže byť zničené len tak v odpadkoch. Miesto toho, aby sa maniturgium iba tak bez úcty hodilo do koša na bielizeň a opralo, kňazi sa v priebehu rokov rozhodli zachrániť tieto ručníky a darovať ich vlastným matkám na svojej prvej, primičnej sv. omši.
Podľa starodávnej tradície matka uloží ručník na bezpečné miesto, kým nezomrie. Potom, keď je jej telo pripravené na pohreb, maniturgium je dané do rúk matky. Zbožná tradícia potom opisuje to, čo sa stane, keď matka kňaza predstúpi pred nebeské brány.
Keď matka kňaza príde pred nebeské brány, je doprevádzaná priamo k nášmu Pánovi. Náš Pán hovorí žene: „Dal som ti život, čo si mi dala?“ Matka Pánovi odovzdá maniturgium a odpovedá: „Dala som ti svojho syna ako kňaza.“ a odpoveď Pána? „RAJ.“
Je to krásna a utešujúca tradícia, ktorá je dodnes zaužívaným ceremoniálom. Mnoho ďalších sĺz sa vylieva, keď mladý kňaz podáva svojej matke maniturgium, no sú to už slzy radosti namiesto žiaľu.
Neskôr sa rozvinula tradícia, ktorá uznáva úlohu otca kňaza. Ceremoniál pozostáva z odovzdania fialovej štóly otcovi, ktorú novokňaz mal na svojich, už kňazských ramenách, potom ako vypočul svoje prvé spovede. Niekedy novokňaz skutočne vypočuje aj spoveď svojho otca, čo sa ukazuje ako veľmi pokorná skúsenosť pre oboch, otca i syna.
Táto tradícia uznáva skutočnosť, že otcovia sú životne dôležití pre výchovu dobrých a svätých kňazov, pretože synovia neustále hľadajú svojich otcov, aby vedeli, čo to znamená byť človekom.
Oba tieto zvyky oživuje v súčasnosti mnoho mladých novokňazov a predstavujú skvelým spôsobom, ako si ctiť početné obete, ktoré rodičia robia pri výchove detí, ktoré „odvedú“ do zasväteného života. Kňazi sa nenarodia len tak z ničoho a veľmi závisia od formácie a výchovy, ktorú dostávajú doma. Nakoniec jediným istým spôsobom, ako zvýšiť i zachovať povolania kňazstva, je kultivovať, podporovať silné a sväté rodiny.
Zdroj: Aleteia.org