Bl. Pier Giorgo Frassati
4. júla si Cirkev pripomína blahoslaveného Pier Giorgia Frassatiho dominikánskeho terciára. Narodil sa v roku 1901 v Turíne v bohatej buržoáznej rodine. Jeho otec bol Alfredo Frassati, známy novinár a jeho matka bola Adelaide Ametis, uznávaná maliarka. V období, v ktorom v Turíne začal výrazný podnikateľský rozvoj, sa Pier Giorgio dozvedel o ťažkostiach, ktorým čelili robotníci. Prichádza do kontaktu s chudobou a počas strednej školy začína pracovať pre Dielo sv. Vincenta. Priateľ všetkých, vždy vyjadruje neobmedzenú a úplnú dôveru v Boha a Prozreteľnosť a čelí ťažkým situáciám s nasadením, ale s pokojom a radosťou. Svoj voľný čas venuje sociálnej práci pre chudobných a sociálne slabých. Zapísal sa do rôznych katolíckych kongregácií a spolkov, často prijímal sväté prijímanie, zapojil sa do „eucharistickej krížovej výpravy“ a navštevoval mariánsku kongregáciu, ktorá ho zasvätila do kultu Madony. So svojimi najbližšími priateľmi založil veselú spoločnosť mladých ľudí pozorných k vzájomnej pomoci vo svojom vnútornom živote a pomoci tým najchudobnejším. Zomrel na obrnu 4. júla 1925.
Rodinné väzby
Pier Giorgio sa necíti veľmi dobre v spoločenskej triede, ku ktorej patrí, ani v živote, ktorý vedie doma, v ktorom je viera skôr prvkom formálnosti ako zvnútornenia. Svoje detstvo zdieľa so svojou o rok mladšou sestrou Lucianou, ktorá je jeho jedinou dôverníčkou. Čoskoro začnú evidentné konflikty s mamou a otcom. Pier Giorgio nie je skvelý študent, aspoň kým nepríde na Sociálny inštitút jezuitských otcov a potom sa po skončení strednej školy prihlási na strojárstvo so zameraním na baníctvo, aby mal blízko k baníkom, vtedy považovaným za najvyťažovanejšieho z vyťažených. Žiaľ, cieľ zmaturovať nedosiahne počas svojho života, ale až udelením „honoris causa“ v roku 2002. Napriek malej pozornosti venovanej štúdiu, lebo uprednostňuje modlitbu, Eucharistiu a charitu, sa však Pier Giorgio rozhodne zostať vo svojom dome, vedľa svojej rodiny.
Hádky s otcom na seba v skutočnosti nenechajú dlho čakať, ide však o jednosmerné strety, v ktorých je to otec Alfredo, ktorý definuje svojho syna ako „zbytočného človeka“, ktorý odsudzuje jeho „flákanie sa“ po meste medzi ľuďmi, ktorí nie sú na ich úrovni. Pier Giorgio sa vždy usmieva, výčitky prijíma s tými istými pokojnými očami večného dieťaťa, s ktorými sa približuje k blížnemu v núdzi; nie s blahosklonnosťou, ktorá sprevádza niektorých mladých ľudí z jeho triedy, ale so skutočnou láskou a úprimnosťou.
Účasť na ľudskom utrpení
V týchto rokoch sa pripojil prakticky ku všetkým existujúcim katolíckym združeniam, kde to bol potrebný a kde ho mohli poslať slúžiť tým, ktorí nič nemajú. Kamaráti si z neho robia srandu, volajú ho „Frassati Impresa Trasporti“, pretože vždy chodí na „povaly“ chudobných, do domov na periférii Turína, ktorý je mestom veľkých svätcov, intelektuálov ale aj veľa robotníkov, chudobných a osamelých. Pier Giorgio prináša do týchto domov všetko: jedlo, oblečenie, drevo, uhlie, nábytok; na týchto ľudí minie všetky peniaze, ktoré mu rodina dáva a ktorých bude stále menej. Medzitým sa približuje aj k spiritualite dominikánov a stáva sa terciárom; v Berlíne bude mať tiež príležitosť stretnúť sa s otcom Karlom Sonnenscheinom, „nemeckým svätým Františkom“. Toto spojenie ho núti premýšľať o možnosti stať sa kňazom, no Pier Giorgio si uvedomuje, že nemá povolanie. Je šťastný taký aký je, opúšťa svetské príležitosti a radšej chodieva na omšu a uprednostňuje príležitosti byť s chudobnými pred spoločnosťou mladých buržoáznych potomkov, prostredníctvom ktorých pociťuje svoj smäd po konkretizácii evanjelia. Bolo by však chybou myslieť si, že ide o zvláštneho alebo izolovaného chlapíka, práve naopak; plný skutočného života bol okrem iného aj veľkým milovníkom hôr a horolezectva.
Spoznáva lásku, ale hovorí nie
Jedného dňa stretne Lauru Hidalgovú. Okamžite sa do nej zamiluje, ale bude to láska, ktorú si nechá vo svojom srdci len pre seba, aby ju „nezahanbil“ a aby nevzbudzoval ďalší zdroj nespokojnosti svojej rodiny, pretože Laura je výrazne nižšia sociálna vrstva. Ďalšia obeta, ktorej by na Pier Giorgiovom mieste dokázalo čeliť len málo mladých ľudí. Ale nie on. Ku všetkému sa postaví s úsmevom, pretože hlboko v každom vlákne vie, že pravá láska je niečo iné, a to ho čaká v ďalšom živote, v tom, ktorý možno začína vyhliadať, dokonca až tak, že túži po dni narodenia do nebies a neskôr ho nazve tesne pred svojou smrťou „najkrajším dňom zo všetkých“. V tomto poslednom období založil „Society of Shady Guys“, ktorej členovia si dávajú vtipné prezývky (Pier Giorgio je Robespierre), chodia na výlety, ale predovšetkým túžia po najhlbšom priateľstve založenom na posvätnom zväzku modlitby a viery. Skutočné kresťanské priateľstvo v niektorých ohľadoch prorocké pre veľkú časť budúcich svetských združení Cirkvi.
Nečakaná smrť
Je 30. jún 1925. Celá rodina Frassati sa obáva o zdravie starej mamy Lindy, ktorá nasledujúci deň zomrie; takže nikto nevenuje pozornosť Pier Giorgiovi, ktorého veľmi bolí hlava a nechce jesť lebo on je vždy taký krásny a zdravý. Uvedomia si to, keď v deň pohrebu starej mamy nebude môcť ani vstať z postele. Ale to už bude neskoro. Dostal fulminantnú detskú obrnu, ktorá ho vzala do neba 4. júla, len vo veku 24 rokov. Na jeho pohrebe sa zídu tisíce ľudí; väčšinou chudobní z Turína, ktorým pomáhal, alebo dokonca len hladil svojím životom plným Boha. „Nepoznám svojho syna!“, zamrmle otec zaujatý davom, a tak ho to trápi, že sa stáva mučeníkom premýšľania.
Pier Giorgiov „prvý zázrak“
Alfredo Frassati nemôže odpočívať a pochopí, kto jeho syn skutočne je, až keď ho navždy stratil. Jeho srdce je zlomené, Pier Giorgio zanechal príliš veľkú prázdnotu, ohlušujúce ticho. Alfredo sa však nebojí utrpenia; dovoľuje, aby sa utrpenie zarylo hlboko do neho a kúsok po kúsku sa táto prázdnota napĺňa svetlom a Slovom Božím sa približuje k viere na sklonku svojho života. Zomrie v roku 1961 – silné a nádherné obrátenie, ktoré mnohí považujú, možno právom, za Pier Giorgiov „prvý“ zázrak
Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Tamtiež
