Z Umučenia Ježiša Krista, ako ho prežívala bl. Alexandrina da Costa

             Veľkonočná večera

 

Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!” (Lk 22, 8)   

S nastávajúcim večerom nadišla veľká Hostina lásky: Láska, ktorá si prijala toľko nevďačnosti! Vidím ju v duchu, aj starostlivosť, s akou je pripravovaná. Vidím, že to bude večera lásky, zázrakov, ako nikdy inokedy. Počujem, ako Ježiš dáva pokyny, zastavuje sa po každom kroku, díva sa božským pohľadom na nevďačné mesto, na záhradu horkosti, na Kalváriu, ktorá ho očakáva.

 

Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. (Lk 22, 14)

            Vystúpila som s Ježišom a s jeho učeníkmi do veľkej sály veľkonočnej večere. Pri výstupe po schodoch som cítila, že Ježiš vrúcne túži jesť túto večeru so svojimi apoštolmi. Pred začiatkom tohto obradu som videla Maminku v slzách s rozpustenými vlasmi, celú ponorenú v bolesti. Ježiš mi po niekoľkých hodinách vysvetlil, že prišla v tomto stave, aby sa s ním stretla na ceste horkosti. Bolesť Božského Srdca pri pohľade na Matkine slzy bola nesmierna.

            Videla som Ježiša, ako zasadá s apoštolmi. Zatiaľ, čo zaujímal miesto, vnútorne zvolal: „Božský pokrm: Hostina mojej lásky!“ Sála sa rozžiarila a apoštoli boli opojení láskou, ktorá vyžarovala z jeho očí, z celej jeho bytosti. Bol Láska, len Láska. Láska, ktorá sa dáva do boja so zlobou a nevďačnosťou. Judáš už nebol Judášom. Bolo v ňom vidieť skutočného diabla. Pretože mal v sebe diabla, neprijal Ježišovu lásku.           

 

A hľa, ruka môjho zradcu je so mnou na stole.” (Lk 22, 21)

            Videla som Judáša pri stole: sedel trochu bokom, oči vytreštené, vlasy rozstrapatené. Už nevyzeral ani ako človek: bola na ňom viditeľná len pekelná zúfalosť. Bolo veľmi bolestné čítať hroznú faloš a zlé úmysly v Judášovom srdci. Bolo obtiažne zniesť jeho jedovaté pohľady. Díval sa na Ježiša, aby zakryl svoje úmysly, ale díval sa so zlobou. Ježiš sa na neho díval s láskou a s dobrotou, aby ho pritiahol k sebe. Ponúkal mu svoje Srdce a ochotu objať ho. Koľko to bolo výziev plných lásky! Sladké výzvy k srdcu z kameňa, ku skale, s ktorou sa nedá pohnúť. Zradca odporuje. Nedá sa zlomiť. Ale necíti sa vo svojej koži v blízkosti Baránka, nevinnej obeti. Dva tak odlišné obrazy! Zrada, ktorá nemá obdobu, a láska, ktorá nemá obdobu. Vnímala som v duši dva jasné pohľady: Ježišov a Judášov. Aký rozdiel! Ten Ježišov – nežný, šíriaci lásku, a Judášov – vytreštený, vedúci k zúfalstvu. Mala som snáď dve srdcia: ono Ježišovo, plné dobroty a svätej príťažlivosti, a Judášove, plné nevraživosti a nenávisti. Blížila sa zrada: zapredanie toho, ktorý je najkrajší a najnevinnejší. Trpkosť v mojej duši už nemohla byť väčšia.

 

Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy.” (Jn 13, 5)

Videla som Ježiša, ako berie do rúk veľkú misu, dal si okolo krku ručník a začal umývať apoštolom nohy. Ježiš neumýval len nohy, ale jeho Srdce sa skláňalo, aby ich pobozkalo. Prežívala som ducha, s akým to robí. Aká to bola pre mňa lekcia! Akú pokoru Ježiš prejavoval! On, Pán všetkého, sa robí najmenším medzi apoštolmi. Tak veľmi ich miloval. Keby som mohla vyjadriť všetku Ježišovu lásku, všetku dobrotu a nežnosť, koľko dobra by som tým preukázala dušiam! Ale neviem to povedať lepšie. Ježiš je ako slnko, ktoré sa objavuje na obzore, preukazoval každému z učeníkov svoju božskú lásku vo forme lúčov, ktoré vychádzali z jeho Srdca. Všetci ich prijímali a dali sa nimi osvietiť. Len Judáš sa uzavrel a odmietol žiariace svetlo.

 

Vezmite a jedzte: toto je moje telo… Pite z neho všetci: toto je moja krv… “ (Mt 26, 27 – 27)      

Aká je to noc! Aká svätá noc! Najsvätejšia zo všetkých nocí. Noc najväčšieho zázraku, noc najväčsej Ježišovej lásky. Jeho Božské Srdce bolo zviazané s tými, ktorí mu boli tak drahí. Aby mohol odísť, musel s nimi zostať; aby vystúpil do neba, musel zostať na zemi. Zaväzovala ho k tomu jeho božská láska. Milované utrpenie, kto ťa pochopí? Chcela by som, aby všetci spoznali tajomstvo chleba a vína premenených na Pánovo telo a krv. Zázrak všetkých zázrakov! Priepasť lásky, ktorá sa nedá vystihnúť. Akokoľvek som sa cítila ponorená do tohoto tajomstva, nepochopila som ho do tej miery, aby som ho mohla vysvetliť; dokázala som ho len cítiť a pochopím ho až v nebi. Videla som sladkého Ježiša, ako žehná chlieb. Keby som mohla opísať, keby som mohla ukázať tie pohľady, ktoré Ježiš pozdvihol k nebu v okamihu požehnania! S očami uprenými na nebo, plný žiary, dlho prosil večného Otca. Jeho tvár bola taká zanietená, že sa zdalo, akoby už nám ani nebol podobný a bol len životom neba. Nejavil sa už ako človek, ale len ako Boh: Láska, len Láska. Všetkých prenikalo toľko svetla, toľko lásky, všetkých: Ježiša, apoštolov, aj mňa. Aké okúzľujúce! S očami plnými okúzlenia a so sladkým úsmevom žehnal chlieb a kúsok po kúsku podával všetkým. A v tom okamihu lásky a zázraku, ktorý nemá obdoby, som cítila, že sa svet mení: Ježiš podával pokrm ľudstvu. Odchádzal do neba, ale zostal s ním.

 

On vzal smidku a hneď vyšiel von.” (Jn 13, 30)

Aká hrôza! Videla som toľko Judášov, ako jedia a pijú nehodne: toľko nečistých jazykov! A čo horšie: toľko nehodných rúk rozdávalo tento chlieb a toto víno, ruky nehodné, srdcia plné démonov. Aká smrteľná hrôza! Zakúšala som toľko bolesti, že sa zdalo, akoby hrôza trhala moju dušu a akoby moje srdce bolo roztrhané na kusy. Cítila som v sebe Judášov jazyk, jazyk ako plameň, ktorý požil Ježišom požehnaný chlieb a víno. Judáš ihneď vyšiel s mešcom, aby predal Ježiša. Utekal, aby zvrátil ten chlieb, ktorý mu bol daný. Zjedol svoju zradu.

 

Vy ste moji priatelia…, oznámil som vám všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15, 14 – 15)

            Všetci prítomní zostávali v láske a pokoji. Hostina veľkej dôvernosti! Rozhovory, ako sa zdalo, dodávali silu. Reč tak veľkej múdrosti a pokoja! Bola by som rada, keby všetky srdcia počuli, čo je Ježišova láska k srdcu toho, kto ho naozaj miluje. Cítila som lásku, s akou Ján naklonil svoju hlavu na najsvätejšiu hruď, a lásku, akú mu v tej chvíli dal zakúsiť Ježiš. Ako sladko sa spojilo Ježišovo Srdce so srdcom milovaného učeníka! Ježiš hľadal útechu u svojho učeníka a učeník u svojho Majstra. Táto jednota robila príjemnejšou Ježišovu úzkostnú bolesť. Cítila som, že Božská Láska šírila radosť, aj keď pritom horko trpela. Sústredený a v hlbokom mlčaní vyšiel, uvidel záhradu aj Kalváriu. A na nej sa usadilo ako divoký dravec celé ľudstvo.

 

Rozlúčka s Matkou

            Nakoniec nadišla rozlúčka Ježiša s preblahoslavenou Matkou. Bola to najbolestnejšia rozlúčka. Ich najsvätejšie srdcia boli skľúčené bolesťou. Cítila som, ako Matka bozkáva a naposledy objíma svojho Syna. Ako spolu inokedy tieto srdcia rozprávali! Koľkokrát sa spojili tieto sväté tváre! Ich lásky sa spojili, aby sa už nerozdelili. Ich duše plakali. Ježiš ju na rozlúčku pobozkal. Zanechal v Matkinom srdci lúče ohňa: putá lásky, ktorá ich spájala navždy. Ježiš išiel do záhrady a zostal s Maminkou. Maminka zostala a odišla s Ježišom.

Moja duša videla Ježiša, ako zostupuje po schodoch a kráča k záhrade. Na odpočívadle schodov stála Maminka, zahalená do plášťa, s očami plnými sĺz. Pozerala sa za Ježišom, ktorý sa vzďaľoval. Smutné odlúčenie! Ježiš dobre vedel, že za niekoľko hodín ho bude chcieť vziať do náručia a liečiť jeho rany. Ale nebude schopná ho ani potešiť niekoľkými málo sladkými materinskými slovami. Keď už bol dosť ďaleko, Ježiš sa ešte otočil, aby sa za ňou opäť pozrel, akoby sa naposledy lúčil. Dívala sa za Ježišom z výšky schodiska. Ježiš zmizol, ale zostali spojení. Videla som smutný pohľad Maminky, ktorá už Ježiša nevidela. Videla som, ako ho jej srdce stále sleduje a tuší utrpenie, ktorému ide v ústrety. Aké spojenie bolesti a lásky panuje v týchto dvoch srdciach!

V prežívaní Ježišovho stavu cítim, ako všetko predo mnou uteká. Zostanem úplne sama v záhrade pri najväčšej agónii. Utekám do samoty, aby som mohla v skrytosti plakať. Pri každom kroku na mňa padajú hory. Každý krok cítim, ako rada by som sa zastavila, aby som si oddýchla: duša je unavená. Celá cesta je tŕnistá: hrubé vetvy a tŕne ma zraňujú. Úzkosť a smäd po láske sa šíri na celý svet. Odpoveďou na túto lásku je tŕnie také živé a prenikajúce, že obopína srdce v skľučujúcej bolesti. Kráčala som ďalej posilňovaná vnútornými podnetmi duše. Srdce zvierala náruč bolesti.

 

Alexandrina prežíva s Ježišom bolesti svätej Panny

            Ježišovo Božské Srdce cítilo, ako po ňom ľudstvo šliape. Blízko jeho Srdca bolo srdce Maminky, zachvátené rovnakým utrpením. Cítila som, akoby jej srdce letelo k Ježišovi a násilie bolesti prebodávalo spolu so Srdcom aj všetky žilky tela. Maminkine slzy a vzdychy prenikali do môjho srdca. Videla som nie telesnými očami, ale zrakom duše, videla som ju pri vchode do Večeradla s najsvätejšou tvárou ponorenou v dlaniach. Videla som, ako plače od bolesti. Cítila som, akoby som bolestnú Matku uvádzala do svojho srdca. Ako dlho nosila Ježiša vo svojom najčistejšom lone! Moje srdce bolo ako svätostánok, ktorý prijal všetky jej bolesti, tak ako ona bola svätostánok, ktorý prijal Ježiša s celým jeho božským i ľudským životom. S akou sústredenosťou som ju niesla! Ježiš práve prichádzal do záhrady a Maminka ešte plakala. Ježiš to dobre videl a cítil slzy preblahoslavenej Matky.

Noc temná aj jasná – na olivách sa nepohol ani lístoček, pokiaľ sa všetko netriaslo bolesťou – pozývala k samote a zo všetkého najviac dávala pocítiť opustenosť, aj opustenosť od večného Otca. Pokým apoštoli spali, Ježiš zostal nejaký čas blízko nich. V okamihu, keď tak veľmi potreboval svojich priateľov a druhov z obdobia posledných troch rokov, oni sa o neho nezaujímali, pokojne spali. Ježiš veľmi trpel kvôli tejto ich neprítomnosti. S očami upretými na nebo hovoril ku svojmu nebeskému Otcovi. Žiariace hviezdy boli ako lampy, ktoré cez olivy osvetľovali temnú záhradu. Ale pre Ježiša nežiarili, ani Otec mu neodpovedal. Preto sa jeho duša ustavične modlila a jeho Srdce nekonečne milovalo. Moja bolesť sa dostala až k Otcovi. Ježišova opustenosť sa zlievala s opustenosťou ľudstva. Opustenosť od neba je strašná, zdá sa mi, že už nemám nikoho ani na zemi.

Cítila som, akoby som stála. Držala som v trasúcich sa rukách kalich, ktorý ustavične pretekal. Bez prestania do neho vtekalo utrpenie. Tento kalich bol ako čaša, ktorá prijíma vodu z prameňa, ktorý nikdy nevyschne. Za mnou Ježiš držal kalich horkosti, ktorý niekoľkokrát obetoval večnému Otcovi. Ja som bola Ježišom a Ježiš bol mnou: boli sme rovnakou obetou nebu. V srdci som cítila, ako Ježiš opakuje: „Otče, Otče, Otče, ak je to možné, odním odo mňa tento kalich. Ale nech sa stane tvoja vôľa: chcem zomrieť, aby som daroval život.“ V rovnakom okamihu, keď žiadal Otca, aby odňal utrpenie, v rovnakom okamihu chcel len jeho vôľu. Jeho tvár bola bledá, oči upreté k nebu… Cítila som vo svojej duši žiariť niečo ako dve slnká. V tejto bolestnej agónii som hovorila svojím srdcom: „Ježiš, ak je to možné, odním odo mňa toto utrpenie.“ Ale ihneď som sa k nemu vrhla s otvorenou náručou, akoby ma pálili plamene, aby ich uhasil v mori chládku a vľúdnosti: „Nech sa nestane moja, ale tvoja vôľa. Môj Bože, môj Pane, chcem ťa tešiť a dať ti duše.“

 

Modlí sa na skale, ležiac tvárou na zemi a so vzpaženými rukami

Videla som nekonečnú cestu pokrytú silnými prepletenými tŕňmi. Všetky tie tŕnie ma mali zraňovať. Dobrý Ježiš mi objasnil a ukázal mi v duši vo veľmi jasnom svetle, že tieto tŕne zraňovali a budú zraňovať, pokým existuje čas, a to nie moje, ale jeho Božské Srdce. Chcela by som vedieť vyjadriť nesmiernosť tejto tŕňovej cesty a spôsob, akým zraňuje Ježiša. Ale neviem to. Som schopná len vidieť a pochopiť. A zostala som v tejto bolesti, v tejto desivej úzkosti. Videla som Maminku, ako ju zaplavuje horkosť a úzkosť. Kde je jej Ježiš? Čím trpí v tejto hodine? On sa modlil ležiac tvárou na tvrdej skale a bol obklopený chumáčmi tŕňov, ktoré ho bodali jeden po druhom. Táto bolesť vyvolávala úžas a obdiv anjelov, ktorí boli ako hviezdy na nebi a rozjímali o ňom. Len nebo rozumelo Ježišovej bolesti. A po nebi to bola jeho Matka, ktorá ho chápala a žila s Ním. Ako veľmi sa milovali Ježiš a Mária a ako sa videli jeden cez druhého! Celá zem, vrátane učeníkov, ignorovala bolesť týchto tak milujúcich sŕdc.

 

            pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.” (Lk 22, 44)

            Pretože sa agónia stupňovala, vrhla som sa tvárou na zem. Bola to tvrdá zem v desivej temnote, silné chvenie lomcovalo mojím telom. Ľahla som si na zem na niekoľkých miestach, na jednom odľahlejšom, kde som sa išla znovu sama modliť. Potom som sa vrátila, aby som hľadala spoločnosť tých, ktorých som milovala. V mlčanlivej noci som obetovala svoj horký kalich večnému Otcovi, pokým tí, ktorých milovalo moje srdce, nedbalo spali! Na tejto holej a tvrdej zemi som sa chvela hrôzou. Zdalo sa mi, že moje utrpenie sa premenilo na plameň, rozhorelo sa na požiar a uviedlo do varu moju krv. Srdce divoko bilo a nútilo telo zvíjať sa na zemi a potiť krv. Cítila som, že moje žily sa preplietali ako vlákna v klbku. S veľkou bolesťou sa otvárali a krv kvapkala na zem. Cítila som, akoby som mala celý odev nasiaknutý krvou a prilepený k telu. Ó, utrpenie Ježišovej lásky, aké si nepoznané!

           

Rozkvitá strom kríža

Videla som, ako sa svet obmýva krvou. Na mojej strane rozkvitol strom kríža. Ale ihneď prišla porážka, porážka spôsobená zlom, ktoré ničí všetko až ku kmeňu. Moje žily boli ako korene tohoto kmeňa, a pretože som neumierala, ale dávala život, mala som ďalej trpieť a vydávať krv: Porážka a zničenie, ktoré moja duša videla, ma uvrhli do agónie. Intenzívne som opakovala: „Smutná je moja duša až na smrť.“ V niektorých okamihoch som cítila, akoby som vychádzala z hrobu: kameň, ktorý ho prikrýval, bol na boku otvorený. Vyšla som slávna a triumfujúca nad utrpením. Ale táto anticipovaná vízia slávy mi neposkytla žiadnu úľavu. Prišli nové chumáče tŕňov, aby plnili kalich. Tieto tŕne vydávali svetlo, ktoré ho osvecovalo. Ale svetlo a žiar stúpali k nebu. Duša zostávala smutná v temnej, mĺkvej noci.

 

Tu sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho.“ (Lk 22, 43)

Ležala som na zemi v odľahlom kúte. Tu prišla posila z neba. Nikoho som nevidela, ale počula som niekoho zostupovať z neba, aby posilňoval moju dušu, zdvihol ma zo zeme, zmiernil moju agóniu. Ale tá mala hneď zasa začať. Cítila som, že večný Otec poslal anjela, aby priniesol útechu mojej duši, ale on sám ma naďalej opúšťal. Kalvária s krížom nezmizla. Svet mi svojou zlobou naďalej sťažoval utrpenie. Cítila som sa však silnejšia na stretnutie s tým, čo ma čakalo. Pokým moja duša s hrôzou bojovala s týmto mučeníctvom, cítila som, akoby z neba zostupoval prúd a priťahoval ma k sebe. Ten prúd mal božský život. A všetok môj pozemský život, celá moja bytosť plná biedy, bola ním preniknutá, akoby ju prenikali lúče žiariaceho slnka. Aká posila! Zem spojená s nebom! Keby som dokázala vyjadriť, ako som sa cítila, prežila by som celý život len rozprávaním o tom, ustavične a bez konca.

 

Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca je blízko.“ (Mk 14, 42)

            Tam v záhrade, s Ježišom v smrteľnom zápase, som videla apoštolov, ako spolu bez záujmu spali. Judáš sa blížil. Ježiš plný sladkosti a miernosti volá apoštolov k veľkej udalosti, k zajatiu. Počula som ho, ako volá: „Vstaňte, poďme! Prišla hodina.“ Prekvapení Ježišovým hlasom sa prebudili. Bolo nutné, aby prišli a videli veľkú lásku a veľkú nevďačnosť, ako stoja proti sebe tvárou v tvár.

 

A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: „Buď pozdravený, Rabbi!“ A pobozkal ho.“ (Mt 26, 49)

Počujem hluk davu, lomoz zbraní. Vidím početný zástup vojakov a s nimi veľký počet ľudí, ktorí sa blížia k Ježišovi s palicami v pozdvihnutých rukách. Prinášajú zlobu pekla. Vyčerpaný, v šatách pokvapkaných krvou a v hlbokom smútku, akoby bez života, Ježiš čaká. Vidí, ako sa blíži vojenská zberba a zradca. Počujem hlas, ktorý so všetkou sladkosťou hovorí tomu, ktorý sa blíži: „Priateľu, prečo si prišiel? Bozkom zrádzaš svojho Pána? Čo zlého som ti urobil okrem toho, že som ťa miloval? A takto mi odpovedáš?“ A Judáš ihneď pristupuje a pobozká Ježiša. Prijímam na tvár ten bozk. Bozk, taký krutý! A predsa dostáva z Ježišových láskou pretekajúcich úst sladké slovo: „priateľu“. Ó, sladkosť, ó, láska Božského Srdca! V rovnakom okamihu vidím, ako ostrý hrot bodá Božské Srdce Ježišovo. Bodnutý touto dýkou ide v ústrety zajatiu a trýzneniu. Nebude od neho odňaté. Z tejto rany vychádzajú svetlé lúče a šíria lásku. Videla som a cítila som dlhý čas, že ten bozk, tá nevďačnosť, táto zrada, sa budú opakovať po všetky časy.

 

Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!“ (Jn 18, 8)

            Koho hľadáte? Ja som to.“ Vidím, ako vojaci padajú na zem, a počujem Ježišov hlas: Povedal som vám, ja som to. Ak mňa hľadáte, tu som.“ Vojaci sa približujú, aby ho zajali. Peter tasí meč a jednému odtne ucho. Aký by to bol súboj, keby Ježiš svojím božským pohľadom a zdvihnutou rukou všetko neutíšil! Vidím, ako Ježiš uzdravuje ucho. Robí zázrak, po rane nezostane ani stopa. S akou delikátnosťou Pán koná! Ježiš s veľkou nežnosťou napravil zlo, ktoré spôsobil Peter. S rovnakou sladkosťou sa odovzdáva nepriateľom a dáva sa spútať. Keby som len mohla ukázať nežnosť a miernosť Ježišovej lásky ku všetkým tým, ktorí ho urážajú! Neexistuje na zemi taká, ktorá by sa mu vyrovnala.

Zdroj: Lumen de lumine

 Alexandrina_Maria_da_Costa

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *