Rainer Maria Rilke ČO UROBÍŠ?

Čo urobíš, až umriem, Pane?
Ja, džbán Tvoj (keď sa črepom stane?),
Ja, nápoj Tvoj (keď jed doň skanie?),
Ja, odev Tvoj, dielo milované,
Bezo mňa o svoj zmysel prídeš.

Po mne už dom mať nebudeš,
kde vítajú ťa teplé slová.
Z nôh Ti skĺzne zamatová
sandála, veď ja som Ti ňou tiež.

Skĺzne plášť, čo Ťa objímal.
Tvoj pohľad, ktorý moju tvár mení
pre Teba na vankúš presvetlený,
ma bude hľadať v sústredení –
a svet večerným slnkom zafarbený,
spočinie v lone cudzích skál.

Poradíš si, Bože? Úzko je mi.

Počas dňa si rečou, ktorá plynie
šepotom vôkol nejedného z nás.
keď sa odbíjanie hodín minie,
si tichom, čo sa zavrie zas.

Čím viac sa deň skláňa do noci
a tvar mizne, môj Bože, tým
viac Si. A zo striech akao dym
vzlieta svet Tvojej moci.

Zhasni mi oči, aj tak na Teba pozerám,
vezmi sluch, aj tak počujem Tvoje slová,
hoci bez nôh, aj tak k Tebe utekám,
hoci bez úst, prisahám Ti znova.
Odtni mi ruky, aj tak sa Ťa uchopí
moje srdce, akoby som ruky mal,
zastav srdce, mozog búchať bude,
a aj keby si ho spaľoval,
objíme Ťa do horúcej krve.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *