Eucharistia ako slnko

Na opálenie stačí stáť na slnku. Ostatné je len otázkou času, ktorý slnečné lúče potrebujú na svoju prácu. Ale aj duša sa vie opáliť! Stačí byť v lúčoch Eucharistie. V kresťanskej spiritualite nachádzame veľmi krásnu a zároveň teologicky hlbokú tému Eucharistie ako slnka.

Sám Večný Otec používa toto prirovnanie, keď oslovuje sv. Katarínu Sienskú: „Eucharistické Telo môjho Syna je slnko, pretože je jedno so Mnou – pravé Slnko. Tak ako na slnku nie je možné oddeliť teplo od svetla, tak nemožno oddeliť ani moju dokonalú jednotu s eucharistickým telom Syna. Toto pravé a nedeliteľné Slnko osvetľuje svet a zohrieva všetkých, ktorí sa chcú zohriať v jeho lúčoch (…). Hovorím Vám, že toto Telo je nedeliteľné slnko. Preto nemôžete prijať Telo Syna Božieho bez toho, aby ste súčasne neprijali Jeho Krv, ani Telo a Krv bez Duše Slova, ani Telo bez môjho večného Božstva, pretože jedno je neoddeliteľné od druhého (…). Takže v tejto sladkej sviatosti, pod podobou bieleho chleba.

V priebehu storočí došlo k mnohým zázrakom, ktoré zahŕňali premenu Hostie na solárnu guľu. Napríklad v roku 878 v rukách patriarchu sv. Ignáca Konštantínopolského Hostia „žiari ako blesk“. Niečo podobné sa stalo počas eucharistickej slávnosti v jedenástom storočí. O šesť storočí neskôr, keď sv. Michal (svätý z 8. storočia) zdvihol biely chlieb vo chvíli konsekrácie, veriaci uvideli „korunu nádherných lúčov, ktoré vychádzali z hostie a žiarili ako slnko. Toto svetlo sa rozlialo po kňazovi a oltári a zostalo tak až do prijímania.

Sestra Yvonne Aimée, francúzska rehoľná sestra a kandidátka na povýšenie na oltár, mala neraz nevšedné zážitky tohto typu. Len pred pár týždňami jej spovedník zomrel vo veku deväťdesiatšesť rokov. Bol očitým svedkom záhadného pátrania sestričky po sprofanovaných hostiách. Kňaz mal od zlodejov prepichnutý obrázok malej, svietiacej Hostie.

Prirovnanie Eucharistie k slnku má korene v Biblii. V Zachariášovom chválospeve je Ježiš nazvaný „slnkom, ktoré vychádza z výsosti, aby dávalo svetlo tým, čo žijú v tme a tieni smrti“ (Lk 1,78-79).

Šavol, ktorý išiel do Damasku s úmyslom prenasledovať tamojších kresťanov, videl z neba svetlo jasnejšie ako slnko. Predstavuje sa mu toto tajomné svetlo: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ“ (Sk 26,15).

V Apokalypse sv. Ján opisuje Nebeský Jeruzalem, kde nie je potrebné, aby naň svietilo slnko a mesiac, pretože ho osvetľuje Božia sláva a jeho lampou je Baránok.

Obraz slnka dokonale zapadá do Eucharistie, pretože Hostiou je Ježiš, Baránok Boží a vychádzajúce slnko. Toto porovnanie uľahčuje skutočnosť, že po mnoho storočí bola Hostia tvarovaná ako biely slnečný štít. Je známe, aké dôležité je slnko v prírode. Eucharistické slnko má nezastupiteľnú úlohu aj pre duchovný život: rozžiari dušu, osvecuje svedomie, zohrieva srdce, umožňuje celému človeku rásť k Bohu.

Kniha Malachiáša spomína ešte jednu dôležitú funkciu: „A Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie.“ (Malachiáš 3,20).

Lúče „Slnka spravodlivosti“ teda prinášajú so sebou predovšetkým uzdravenie: duše, tela, srdca.

Ježiš to dáva jasne najavo sv. Gertrúde: „Tu, v Eucharistii, vo veľkorysej dobrote svojho Srdca liečim rany každého človeka: pozdvihujem ducha hriešnika, obohacujem duchovnú chudobu darom cností a utešujem každého v jeho súžení.“

Z hĺbky svojej viery v uzdravujúcu silu Eucharistie sv. Ján Zlatoústy sa prihovoril veriacim takto: „Keď pristupujeme k Eucharistii, každý nech pristupuje k svojej chorobe, lebo tu môžeme prijať aj uzdravenie tela.“

Existuje toľko svedectiev o zázračných uzdraveniach v lúčoch Eucharistie, že každý ďalší zázrak na nás skutočne nezanechá hlbší dojem. Niekedy sú viac prekvapení ľudia ďaleko od Cirkvi, ako napríklad Voltaire, ktorý vložil všetku svoju inteligenciu do boja proti kresťanstvu počas francúzskeho osvietenstva. V liste jednej pani sa – nie bez dojatia – vyznáva, že bol očitým svedkom zázraku, ktorý sa stal 31. mája 1725 vo farnosti sv. Margaret. Obyvateľka Paríža Anna Lafosseová trpela stratou krvi už dvadsať rokov. Pre vyčerpanie takmer nevychádzala z postele. Na slávnosť Božieho tela sa rozhodla prosiť o uzdravenie, no keď sa sprievod s Najsvätejšou sviatosťou priblížil k jej ulici, premohli ju pochybnosti a strach. Práve v tej chvíli sa u nej objavil priateľka, ktorá bola protestantka a neverila v skutočnú prítomnosť Krista v Hostii. Keď videla utrpenie a strach chorej ženy, začala ju povzbudzovať, aby úplne dôverovala Zmŕtvychvstalému, ktorého moc v nebi nie je menšia ako tá, ktorou uzdravoval na zemi. V tomto povzbudení Anna prečítala vytúžené znamenie z neba. Prikázala teda, aby ju v kresle odniesli na ulicu, kadiaľ mal prechádzať sprievod. Keď bola monštrancia najbližšie, vrhla sa na kolená a začala kričať: „Pane, ak chceš, môžeš ma uzdraviť; Verím, že v Hostii si ten istý, ktorý si vošiel do Jeruzalema: odpusť mi moje hriechy a budem uzdravená!

Ľudia sa ju snažili dostať z cesty, pretože si mysleli, že je psychicky labilná. Ale išla za monštranciou, najprv na kolenách a potom kráčala. Naberala čoraz viac sily, hoci cestou stratila veľa krvi. Po sprievode nasledovala bohoslužba, počas ktorej bola žena úplne uzdravená. Keď biskup rozpoznal nadprirodzenú povahu zázraku, nariadil, aby bol príbeh spísaný a umiestnený v kostole. Podľa archívnych záznamov sa v rokoch 1725 až 1789 počas procesie Božieho tela udialo vyše sedemdesiat zázračných uzdravení.

A čo Voltaire? A čo jeho viera? Možno nie niečím zázračným, ale záhadným v kontexte jeho ateistického písania je vyznanie: „Táto udalosť mi dala tenké pozlátko zbožnosti, mne, ktorý slúžim Bohu rovnako ako diablovi.“

Je úžasné, koľko zázračných uzdravení na Slnku Eucharistie sa v dnešnej dobe deje v rámci charizmatickej obnovy Cirkvi a vo všetkých druhoch oáz eucharistickej bohoslužby. Sestra Briege McKenna, írska sestra, ktorá slúži kňazom po celom svete už viac ako dvadsaťpäť rokov, napísala knihu, ktorá poskytuje konkrétne príklady uzdravujúcej moci Krista v Eucharistii.

„Raz – píše sestra – po liturgii som sa modlila s o. Kevinovi za uzdravenie. Medzi zhromaždenými bolo aj dieťa s rodičmi, ktoré trpelo ťažkým ochorením mozgu. Počas pozdvihovania Najsvätejšej sviatosti dieťa zdvihlo hlavu a natiahlo ruky k hostii. Nasledujúci deň choroba úplne zmizla. Na tej istej bohoslužbe bolo dievča, ktoré bolo mormonkou. Hovorila som o skutočnej prítomnosti Zmŕtvychvstalého v Eucharistii a silne som povzbudzovala ľudí, aby na Neho hľadeli v hostii. Toto dievča bolo privedené, aby sa s ňou modlilo. Mala ochrnuté ruky. Keď Hostiu zdvihli, dievča natiahlo zdeformované ruky, uvedomujúc si, že sa s ňou deje niečo výnimočné. V skutočnosti sa jej ruky stali úplne normálnymi.

To však neznamená, že sa v nás nič nedeje, keď nedochádza k takým veľkolepým uzdraveniam. Lúče Slnka-Eucharistie vždy pohltia dušu svojou žiarou a teplom lásky, hoci myseľ si túto činnosť často neuvedomuje. Prebieha v nás premena, ktorá sa neprejaví hneď. Tak ako plody, ktoré dozrievajú v slnečných lúčoch nie hneď, ale postupne, aj naše dozrievanie do večnosti v žiare Eucharistie prebieha pomaly a hlboko. Uvedomenie si tejto pravdy diktuje predovšetkým trpezlivosť a vytrvalosť v adorácii. Belgický kráľ Baudouin sa rozhodol radšej abdikovať ako podpísať zákon umožňujúci potraty. Pred Najsvätejšou sviatosťou strávil mnoho hodín.

Takto hovorí o svojej skúsenosti s modlitbou: „Skoro vždy bolo pre mňa ťažké zostať v pokoji a kontemplovať Boha v tichu a suchu viery. Napriek tomu viem, že treba vystaviť svoju dušu slnku a nebáť sa „strácať“ čas v kaplnke, keď človek ani nič necíti. Musíte dať slnku čas na opálenie; chce to trochu trpezlivosti.“

Počas trpezlivého klaňania sa Bohu v hostii nás premieňajú lúče, ktoré zostávajú očiam neviditeľné. Ak Pán dovolí niektorým ľuďom vidieť túto duchovnú realitu, je to preto, aby nás ich svedectvo ešte viac upevnilo v pevnej viere.

V tomto duchu sa s. Faustyna delí o túto skúsenosť: „Keď som bola v kostole a čakala na spoveď, videla som, ako z monštrancie vychádzajú lúče a šíria sa po kostole. Toto pokračovalo počas celej služby. Po požehnaní (tieto lúče sa rozišli) na obe strany – a vrátili sa do monštrancie. Ich pohľad bol jasný a priehľadný ako krištáľ. Požiadal som Ježiša, aby zapálil oheň svojej lásky vo všetkých vlažných dušiach. Pod týmito lúčmi sa srdce zahreje, aj keď je studené ako blok ľadu, aj keď je tvrdé ako skala“ (Denníček 370).

Sestra Maria-Teresa Dubouché, zakladateľka Inštitútu reparačnej adorácie, s potešením zvolala: „Ktorý tvor, keby bol vystavený iba pôsobeniu tohto Slnka, by nezažil jeho zahrievacie a povzbudzujúce pôsobenie? Ktorá duša by sa pod pohľadom Ježiša-Eucharistie mohla vymaniť z Jeho ochrany? Nechať sa v tichu opaľovať a nechať sa pohltiť priepasťou Ježišovej lásky: to je tajomstvo adorácie v duchu a pravde, ktorá spočíva v slobodnom vstupe do adorácie samotného Ježiša pred Otcom.

Eucharistia žiari zvláštnou nádherou v hodinách temnoty, keď všetky ostatné svetlá ľudskej nádeje a sily zhasnú.

V Denníku sestry Faustíny nachádzame úžasnú poznámku: „Dnes som videla, ako sa sväté tajomstvá vykonávajú bez liturgických rúch a v súkromných domoch, pre chvíľkovú búrku, a videla som slnko, ktoré vychádzalo z Najsvätejšej sviatosti a iné svetlá zhasli. To znamená, že boli zatemnené a všetci mali oči obrátené smerom k tomuto svetlu, ale momentálne tomu nerozumiem“ (Denník 991).

Sestra Faustína túto víziu nechápala, pretože sa týkala vojny, ktorej sa už nedožila. Jej proroctvo sa však naplnilo: žiara zločineckých ideológií konečne pohasla a vyšlo „Slnko spravodlivosti“.

 Eucharistia neprestajne žiari na nebi mučeníkov Cirkvi. O spojitosti slávenia Eucharistie a umučenia za vieru svedčia početné dokumenty z čias raného kresťanstva. To posledné vyplýva z prvého: kresťanská obeta čerpá svoju silu z Kristovej obety; vernosť v láske až do konca je živená láskou Toho, ktorý nás prvý miloval vo svojej Eucharistii. Tak to bolo na začiatku kresťanstva, tak to bolo včera a je to aj dnes: v Číne, Afganistane, Libanone, na Východe aj na Západe… Počas poslednej polnočnej omše boli zmasakrované desiatky katolíkov v Jakarte (Indonézia).

 V lúčoch eucharistického slnka nachádzajú svoju silu kresťania, ktorí odolávajú totalitnej výstavbe „modernej Európy“ zbavenej Pravdy. Žiadna pastoračná myšlienka nemôže oživiť Cirkev tak plodne ako Eucharistia. Po období „revolučných“ zmien vo francúzskej cirkvi zostalo mnoho kostolov prázdnych.

Kde ľudia hľadajú Boha? Tam, kde sa skutočne nechá nájsť, kde sa stane Potravou a Svetlom. Kostol mníšskej komunity v Jeruzaleme, ktorý sa nachádza v srdci Paríža, ponúka počas eucharistickej liturgie úchvatný pohľad: koľko ľudí sa tam prichádza modliť! Tu je jedna z mála oblastí pravej kresťanskej obnovy v Paríži, jedna z mnohých vo Francúzsku a na Západe – jedna z mnohých.

Tajomstvo príťažlivej sily týchto duchovných oáz spočíva v neustálej adorácii, vo vernom a odvážnom otváraní srdca „Svetlu sveta“ – Kristovi, ktorý napĺňa raz dané slovo: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12).

Zdroj: Trwajcievmilosci, Obrázok: Tamtiež