Padni na kolená, Ježiš Kristus prichádza k ľuďom

Bola som malá, ešte som nechodila do školy, keď ochorel náš správca, starý pán Michal. Bol ozrutný, veľký, s veľkými červenými fúzmi. Deti v škôlke sa ho báli – ja nie. Michal bol môj priateľ a páčilo sa mi, ako používal železnú tyč na vyklepávanie ľadu z odkvapu. Ľad striekal na všetky strany. Raz som si priala, aby mi to tiež dovolil; zasmial sa, podal mi žrď, ktorou som samozrejme nemohla ani pohnúť.

Vždy bol taký silný, že mi pripadal stelesnením sily. A teraz ležal v posteli a nemohol vstať. Bola zima, alebo možno skorá jar, lebo sneh sa miešal s blatom, taký sliz. Deti z dvora vedeli, že starý Michal umiera a preto k nemu príde Pán Ježiš. Trochu ma prekvapilo, prečo až teraz, keď už nemôže vstať, a nie skôr.

Ale všetci sme čakali pri bráne z ulice. Za rohom, alebo skôr zo zákruty, zazvonil zvonček, zvonček v bielom vrecúšku a všetci sa hneď pozreli – kňaz išiel za ním. Zbyszek, veľký chlapec z dvora, povedal: „Nesú Pána Ježiša“ – nebolo ešte vidieť, ako sa nesie, ale všetci si hneď kľakli.

Nejaký pán v kabáte, dáma v kožušine a muž v červenej čiapke, ktorý nosil listy mojej staršej sestre. A sedliak zostúpil z vozíka, zastavil kone a kľakol si. Všetko bez rozmýšľania do tohto blata a topiaceho sa snehu. Aj ja – všetky deti z dvora tiež. Na chvíľu mi prebleskla myšlienka: „Mám biele ponožky, čo povie moja mama!?“ Ale moja mama práve vystúpila pred dvere domu a tiež si kľakla.

Kňaz, pred ním chlapec, vošiel do siene napravo, do izbičky, kde býval starý Michal. A potom si ešte pamätám samotnú rakvu. Dali ju bokom, lebo sa nechcela zmestiť, na cintorín ma nezobrali. Pred toľkými rokmi takýto zážitok a túto scénu si pamätám takmer každý deň. Kľačiaci ľudia, pretože Ježiš ide okolo.

Spomínam si na to pri každej svätej omši, keď vidím, ako služobníci oltára pevne sedia na laviciach vedľa oltára a kňaz vedľa nich rozdáva sväté prijímanie. Vidím to na svätej omši, kde počas pozdvihovania ľudia stoja – kľačí pár starých žien. A vidím to v pápežskej kaplnke, kde všetci sedia a jeden muž v bielej sutane a s bielymi vlasmi kľačí. Je to Ján Pavol II. Keď ho nenašli v Kúrii v Krakove, stačilo prejsť pár ulíc ďalej, kde majú sestry večnú adoráciu. Kľačal tam celé hodiny.

Mladí, zdraví – prečo si nepokľaknú? Pretože je to neaktuálne? Nie, to by nestačilo, toto je hlbšie znamenie – „kľaknite na kolená, vážení ľudia“, no, musíte byť úctiví, aby ste padli na kolená. Musíte vedieť kto a prečo. Môžete vstať na znak úcty. Študenti vstanú, keď profesor vstúpi, ľudia sa postavia do pozoru, keď hrajú štátnu hymnu. Ale je to, najmä dnes, nejednoznačné gesto. Stojíte v rade v obchode (niekedy bol rad v likérke dlhší ako na chlieb), stojíte v preplnenej električke, stojíte na autobusovej zastávke. Samo vstávanie nie je jednoznačné a je to gesto pre ľudskú potrebu.

Ak človek čo i len trochu rozumie, kým je Boh, tak po stáročia hľadá spôsob, ako vyjadriť úctu, ktorú by stvorenie malo prejavovať Stvoriteľovi; človek sa snažil nájsť zvláštne gesto určené len Bohu; ľudia pokľakli, zdvihli ruky k nebu. Áno, boli tam aj Jeho zástupcovia – ľudia kľačali pred Petrom pri Svätej stolici. Kedysi dávno – dnes už ani nie – Prečo? Boh sa v ľudských očiach zmenšil, zredukoval na našu úbohú dimenziu – pojem posvätného (čo je sväté) sa vytráca. V tomto svete 21. storočia kráčajú niektorí Boží šialenci a snažia sa znovu objaviť kult Bieleho kruhu v zlatej monštrancii.

Chodia z farnosti do farnosti a nabádajú k ustavičnej adorácii. A hovoria veci, ktoré sú takmer zázračné, že odkedy je v tejto farnosti nepretržitá adorácia Najsvätejšej sviatosti, keď ľudia kľačia pred Sanctissimom, klesá počet zločinov, mení sa atmosféra farnosti. A ďalšie? Niektorí ľudia pokrčia plecami: ach, to je len symbol; ostatní sa obzerajú: všetci stoja, ako sa tu môžeš pokloniť úplne sám?

Prvýkrát som videla muža stáť v kostole v Lubline počas pozdvihovania, na samom začiatku okupácie: esesák v uniforme (a aký katolík – na opasku mal vyrazené Gott mit uns). Stál strnulo na rozkročených nohách a celý kostol bol na kolenách. Potom náš priateľ po vojne zomrel – všetci si ho uctili na zádušnej svätej omši, moji kolegovia, páni lekári, strnulo stáli. Verne prichádzali na omšu, ale nemohli sa vystaviť kľačaniu. A bolo to ako znamenie – veriaci vedia, čo sa deje, kľaknú si na kolená. Neveriaci zdvorilo stoja ako na ľudskej oslave, nič viac nechápu.

A teraz? V kaplnke u sestier počas svätej omše všetci stoja, nie, nie všetci: dve staré ženy kľačia a ja – pýtam sa svojho predstaveného, ​​čo to je, nerozumejú? Sú všetci chorí? Predstavený trochu zahanbene hovorí: „Prišlo to zo Západu, Kapitula odhlasovala zmenu šiat a zmenu zvykov.“ Magické slová, ako kúzlo: zo Západu. Zaplavuje nás vlna špinavej vody zo Západu, nosia k nám odpadky a v Poľsku berú všetko, lebo… lebo je to jednoducho snobské.

Snobizmus zo Západu – do „moderny“! „Nezáleží na tom, ako sa modlím,“ povedal mi niekto; 

Možno, ale … ako deti rozlíšia dôležitosť toho, čo sa deje počas omše? V minulosti veriaci pozorne počúvali inšpirované slová, ale keď sám Boh zostúpil na zem – padli na kolená, dieťa videlo: Boh je tu a teraz! Tak ako my deti z dvora sme s istotou vedeli, že príde niekto najdôležitejší – sám Pán Ježiš, pretože všetci dospelí padli na kolená.

Čo vedia dnešné deti? Čo sa naučia pohľadom na dospelých? V kostole – kde dnes nájdete svätostánok vyhodený z hlavného oltára niekde do kúta? Kde len Boh čaká na človeka s nepochopiteľnou trpezlivosťou…

Spomienky: Dr. Wanda Półtawska, priateľka Karola Wojtylu z tínedžerských čias

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *