Nevšedný zážitok obrátil môj život

Pred nehodou som bola veriaca, ale pomaly som sa začala vzďaľovať od Boha. Raz som prestala chodiť do kostola a modliť sa. Dostala som sa do zlej spoločnosti; Začala som brať drogy, piť alkohol a chodiť na párty. Nechýbal ani sex. Bola som nejaký čas vážne chorá. Už som sa o seba nestarala. Robila som všetko preto, aby som sa zničila… Takto som prehlušila svoju vnútornú bolesť. V tom čase som sa začala zaujímať aj o čiernu mágiu, vyvolávala som duchov a chodila som k vešticiam To všetko otvorilo dvere zlému duchu… Uviazla som v hriechoch a mala som myšlienky na samovraždu. Dva týždne pred nehodou som sa chcela zabiť. Tiež som mala pocit, že táto osudová udalosť sa stane …

7. novembra 2015 som sa chystala na koncert, ktorý – to som nevedela – mala dirigovať satanská sekta. Cestou som sa čelne zrazila s autom idúcim z protismeru. Narazila som do auta a nahlas som zavolala k Bohu: „Pane Bože – ak ma počuješ – nenechaj ma zomrieť, nechaj ma žiť!“

Boh ma vypočul. Viem, že vtedy bol so mnou aj môj anjel strážny, ktorý mi povedal: „Neboj sa – všetko bude dobré.“

Klinická smrť

Nastala resuscitácia. Vo vážnom stave ma previezli do nemocnice. Ležala som tam v kóme na jednotke intenzívnej starostlivosti. Mala som poranenie viacerých orgánov, akútne respiračné zlyhanie a mnoho komplikovaných zlomenín. Všetky moje životné funkcie boli vypnuté. Nedokázala som sama dýchať a moje telo nedokázalo samé pumpovať krv. Tieto funkcie boli podporované špeciálnym zariadením.

Videla som však všetko, čo sa okolo mňa dialo. Nemohla som sa hýbať, no zažila som niečo, čo je typické pre tých, ktorí prežili klinickú smrť: vystúpila som zo svojho tela a zhora som sledovala, ako ma lekári operujú.

Povedal som Bohu: „Bože, ako je možné, že vidím seba a lekárov?“

Zrazu som bola na mieste, kde bolo šedo a chladno. Cítila som bolesť a utrpenie, ktoré ma sprevádzalo celý čas. Bola som osamelá, ale cítila som prítomnosť zlých duchov. Prišli v hojnom počte, bili ma a trápili. Ťahali ma a chceli ma vziať so sebou. Ale povedala som im, že sa im nedám a že patrím Bohu.

A oni mi odpovedali: „Si hriešna, Pán Boh ťa nechce!“

Démoni vedeli, že som zraniteľná. Potom som od nich zažila veľa utrpenia. Stále som im však hovorila, že moja duša patrí Bohu a že im ju nikdy – aj keby ma naďalej bili a trhali – nikdy nedám.

Keď na mňa zaútočili démoni, začala som sa modliť Pod tvoju ochranou . Potom ku mne prišla Matka Božia. Mária mala na sebe biele a modré rúcho. Jej tvár bola krásna.

V jej osobe bolo toľko lásky, ako v nikom inom. Nikdy predtým som nezažila takú veľkú dávku lásky, pokoja a vnútornej radosti. Matka Božia jediným gestom ruky zahnala všetkých démonov, ktorí sa desivo rúhali a hneď utiekli. V tej chvíli som zažila veľký pokoj.

Keďže som bola klinicky mŕtva, nemala som ani pojem o čase. Po útokoch démonov a obrane Matky Božej som sa ocitla v úplnej tme. Zrazu sa však v úplnej tme objavilo tajomné svetlo. Nebolo to do očí bijúce a oslepujúce, no prinieslo to lásku. Bola to taká veľká láska, že nič, čo som predtým zažila, sa jej nevyrovnalo. V tomto tuneli svetla som videla, ako sa ku mne blíži postava. Nehýbalo sa, ale zdalo sa, že tečie. Pozrela som sa a neveriacky som uvidela človeka oblečeného v róbe a v sandáloch. Pomyslela som si: „To je Pán Ježiš!“

Najprv som tomu neverila. Ale usmial sa na mňa. Spomínam si na Jeho veľkú dobrotu a radosť – takú veľkú, že ma to dokonca premohlo. Ježiš prišiel ku mne a povedal: „Dôveruj mi!“ Odpovedal som mu: Pane Ježišu, nie som hodna pozerať sa na teba. Odpovedal: „Pozri sa na mňa! Irmina – si dobrý človek. Každý sa nejako stratil, ale viem, že si dobrá. Vždy si sa modlila svojimi slovami, počul som ťa . Potom som plakala a On mi povedal: „Podaj mi ruku! Ver mi – všetko bude v poriadku!“ Ponúkla som teda Ježišovi ruku a v tom istom momente ma vzal so sebou.

Spoločne sme prechádzali nejakým tmavým tunelom. Zrazu som uvidela desivú realitu pekla. Vyzeralo to ako kruhový kráter sopky, z ktorého vychádzala láva, teplo a strašné výkriky, stonanie a nenávisť. Démoni sa ma tam snažili dostať. Sami však upadli do pekla a Ježiš a ja sme bezpečne prešli na druhú stranu.

Potom som uvidela krajinu, ktorá bola očarujúca svojou krásou. Niečo také som ešte v živote nevidela! Nemám slov, aby som vyjadrila, aké je to tam krásne a úžasné! V nebi je šťastie, sloboda a láska. Vravela som si: „Zostanem tu. Je to tu také úžasné!“ Pán Ježiš mi umožnil uvedomiť si, že existuje nebo a očistec, kde ľudia trpia následkami svojich hriechov a vyrastajú do neba, a že existuje desivá realita večného pekla. Keď som bola v kóme, lekári zavolali mojej rodine a povedali im, že som v kritickom stave a že sa so mnou majú rozlúčiť, pretože umieram a neprežijem do rána…

Späť na Zem

Aj keď som bola v nemocnici vo Vroclavi a počula som o mojom stave, z Poznane za mnou prišiel môj bývalý priateľ, ktorého som opustila.

Modlil sa za mňa a celý deň na mňa dohliadal. Jeho rodičia zomreli na rakovinu. Chlapec ma s plačom prosil, aby som tiež nezomrela. Rozhodol sa, že sa pôjde pomodliť do kostola, no chrám bol už pre nočný čas zatvorený. Postavil sa teda k soche Márie a začal volať k Bohu a Matke Božej, aby mi povedali, že sa mám k nemu vrátiť, pretože ma potrebuje… Začal tiež prosiť svojich zosnulých rodičov, aby mi povedali, že by som sa mala vrátiť sa k nemu.

V klinickej smrti som videla jeho plač. Mamu tohto chlapca som si pamätala veľmi dobre. Bola som tam, keď zomrela. Na jej žiadosť som sľúbila, že po jej smrti sa budem starať o jej syna a že ho nikdy neopustím. Svoj sľub som však nedodržala.

A zrazu, v stave klinickej smrti, som ďaleko videla rodičov môjho bývalého priateľa! Prišli ku mne a objali ma. Mama tohto chlapca mi povedala: „Irmino, pamätáš si, čo si mi sľúbila? Nechceš sa teraz vrátiť na zem?“ Odpovedal som však, že nie. Ale oni naliehali: „Žiadame ťa – vráť sa!“ Nakoniec som s plačom súhlasila so svojím návratom na zem. Na rozlúčku so mnou rodičia môjho bývalého miláčika povedali: „Pamätajte – keď sa budeš rozprávať s naším synom, povedz mu, že hoci už s ním nežijeme, stále sme s ním a máme ho veľmi radi.“

A tak som sa v slzách obrátila na Ježiša s otázkou: „Môžem sa vrátiť na zem?“ Pán Ježiš mi odpovedal: „Dobre. Ale vedz, že po návrate na zem budeš veľmi trpieť. Čaká ťa veľa operácií. Uvidíš,  akí sú ľudia okolo teba. Uvidíš, na koho sa môžeš spoľahnúť. Si na to pripravená?“ Odpovedala som: „Áno – som na to pripravená.“ Ježiš potom povedal: „Dobre. Sľúb mi teda, že budeš hlásať, že som skutočný, že nebo je skutočné, že existuje očistec a že existuje aj peklo, hoci si to mnohí ľudia neuvedomujú. Pokračuj v modlitbe ku Mne svojimi slovami – ako si to robila doteraz. Sľúbila som mu, že to urobím.

Potom mi Pán Ježiš trikrát položil otázku: „Si si istá, že sa chceš vrátiť?“ Len čo som tretíkrát odpovedala áno, hneď mi prišlo zle. V momente, keď sa so mnou rodina rozlúčila, som začala krútiť prstami, keď som ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Zdravotnícke zariadenia začali vysielať signály, že moje životné funkcie sa vracajú. Kňaz, ktorý mi dal pomazanie chorých deň po mojom prebudení, povedal, že na túto chvíľu nikdy nezabudne. Keď ma uvidel, hneď vedel, že sa niečo stalo. Moja rozžiarená tvár a nezvyčajný úsmev, keď som hovorila o Pánu Ježišovi, urobili na tohto kňaza veľký dojem.

Keď som sa prebudila z kómy, začala som rodine rozprávať o svojom stretnutí s Ježišom a o všetkom, čo som zažila. Počas kómy som bola zaintubovaná. Po prebudení boli lekári opatrní – nevedeli, či moje telo samo prevezme všetky životné funkcie, preto mi najskôr odpojili prístroj a potom ma extubovali. Vtedy sa ukázalo, že dokážem fungovať úplne sama! Lekári sa nevedeli vynačudovať. Bol to skutočný zázrak!

Prvé dva týždne som nič nevidela. Potom sa mi vrátil zrak, no oko sa mi zväčšilo. Ukázalo sa, že som utrpela ischemickú cerebelárnu mozgovú príhodu. Mal som CT vyšetrenie hlavy, ale bez kontrastu. Môj bývalý priateľ však videl, že niečo nie je v poriadku a moje oko vyzerá zvláštne. Zdravotnícky personál usúdil, že sa nesprávam normálne a neveril mojim „čudným“ príbehom, že som stretla Máriu a Ježiša a videla som nebo, očistec a peklo. Mysleli si, že som stratila rozum. Takže som bola pripútaná na posteľ!

Mŕtvica však u mňa pokročila. Môj bývalý priateľ potom išiel k neurológovi a povedal, že so mnou niečo nie je v poriadku. Tak sa zopakovala tomografia mojej hlavy, tentoraz s kontrastom. Po tomto úkone sa ukázalo, že som bola doslova pár milimetrov, aby mi zlomili krčné stavce. Každú chvíľu môžem zomrieť…

Všetci sa teda začali za mňa modliť. Mala som však nádej. Prišla som na to, že keď ma už Boh raz zachránil pred smrťou, celý čas na mňa dohliada a ani teraz ma nenechá zomrieť. Podané lieky mi však nepomohli. Moje bunky boli vážne poškodené. Medzitým mi mŕtvica úplne ustúpila! Moje oko opäť vyzeralo prirodzene, opäť som mohla normálne rozprávať a hýbať rukou. Všetko sa vrátilo do normálu. Keď máte cerebrálnu mŕtvicu, váš zmysel pre rovnováhu je narušený a nemôžete stáť. Ja tento problém nemám!

Vedela som, že Boh ma zo všetkého uzdraví. Je tomu tak dodnes. Za štyri a pol roka po úraze som absolvovala 32 operácií a dlhú rehabilitáciu. Verila som však, že sa konečne postavím na nohy. Vedela som, že Boh to chce a po deviatich mesiacoch tvrdej rehabilitácie sa to jednoducho stalo. Pomerne rýchlo som sa aj osamostatnila.

Za každú, aj tú najmenšiu činnosť, ktorú teraz môžem robiť sama, som sa naučila ďakovať Bohu. Od nehody som však nemohla normálne chodiť, nieto ešte kľačať. Keďže som však chcela splniť sľub daný Panne Márii, ktorý som dala pred ňou v nebi, išla som do kláštora Jasná Góra vrúcne poďakovať za jej príhovor pred zázračným obrazom Márie. Keď som prechádzala okolo oltára zázračného obrazu o barlách, zrazu som cítila, že tieto podpery už nepotrebujem. Na tohtoročný sviatok vzkriesenia ma Boh uzdravil a môžem normálne chodiť a kľačať!

Znamenie pre neveriacich!

Niektorí ľudia neverili môjmu svedectvu. Všetko, čo sa okolo mňa dialo, som však v čase klinickej smrti videla z neba. Istý lekár bol ku mne veľmi hrubý. Keď som bola v kóme, videla som jeho a sestričky mať v sobotu na izbe alkohol. Presne som videla, čo pili.

Keď za mnou ten doktor po prebudení prišiel, začal na mňa útočiť a hovoril: „Klameš! Prestaň hovoriť o Pánovi Ježišovi. Si šialená! „. Potom som sa ho spýtala: „Prosím, tak mi dajte dolu tieto prístroje. Naozaj som videla Pána Ježiša!“

Doktor však pokračoval v urážlivých poznámkach o mne a bol ku mne taký hrubý, že som mu nakoniec povedala pravdu o tom, čo som videla, keď som ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Povedala som mu: „Pán doktor, viem, čo ste robili v sobotu večer. Pamätáte si, keď ste sa vy a sestričky opili? O chvíľu bude vizita. Ak ma neodpojíte od týchto pásov a budete sa naďalej rúhať Pánu Ježišovi, tak keď príde primár, prezradím mu, čo ste robili v sobotu… “.

Lekár potom zbledol. Rýchlo odpovedal: „Prosím, nikomu o mne nehovorte. Už verím!  Už nikdy nepoviem nič zlé o Ježišovi! Čoskoro prišiel hlavný lekár a prekvapene sa spýtal: „Prečo ste odopli Irminu z prírstrojov?“ A lekár odpovedal: Všetko je s ňou v poriadku!“ Od toho momentu sa lekár úplne zmenil. Uveril v Pána Ježiša. Potom za mnou prišiel a ochotne sa so mnou rozprával a pýtal sa ma veľa otázok.

Nový život a ohlasovanie Božieho slova

Odkedy som sa vrátila do života na zemi, snažím sa splniť svoj sľub Bohu. Hovorím o Ňom veľa, aj keď sa na mňa ľudia zle pozerajú alebo si zo mňa robia srandu. Nikdy nestrácam svoju vieru; Modlím sa za týchto ľudí. Vždy budem hlásať, že Pán Ježiš je stále s nami, prítomný vo sviatostiach pokánia a Eucharistie, a že chce pôsobiť v našich životoch tak, ako zázračne pôsobil v mojom živote.

Po tejto skúsenosti som sa úplne rozišla so zlou spoločnosťou a začala som kázať Božie slovo – najskôr v nemocniciach, kde som po nehode strávila veľa mesiacov. Stretla som tam veľa ľudí, ktorí boli buď neveriaci, alebo zlomení. Boh ma k nim poslal, aby som im zdvihla náladu. Dobre som im rozumela: z vyšportovaného dievčaťa som sa stala invalidom. Mnoho ľudí sa obrátilo v dôsledku môjho svedectva. Poznám prípady, keď ľudia po 30 rokoch išli na spoveď a sväté prijímanie!

Modlím sa, aby všetci ľudia túžili po Pánu Ježišovi. Aby však mohol prísť k nám, musíme ho najprv pozvať do nášho života. Máme slobodnú vôľu. Pán Ježiš sa na nás pozerá a plače, keď upadneme do hriechu, ale nemôže nič urobiť, kým sa k Nemu neobrátime. Kým ho nezavoláme, nepríde k nám.

Volal som v čase nehody a on ma počúval. Prosím všetkých ľudí, ktorí strácajú nádej a neveria, aby uverili, že Pán Ježiš naozaj žije a že nás tak veľmi chce a miluje – všetkých rovnako, bez ohľadu na naše spoločenské postavenie. Prosím, aby sme Ho pozývali do nášho života, aby sme svojimi hriechmi neotvárali Zlému dvere, aby sme z každého ťažkého hriechu vstali pristúpením k sviatosti pokánia, aby sme sa snažili mať účasť na každodennej Eucharistii, aby sme si našli čas na adoráciu Najsvätejšej sviatosti a modlitbu ruženca – aby sme sa v modlitbe rozprávali s Bohom ako s najlepším priateľom, ktorý nás vždy vypočuje.

Keď sa obzriem späť, jasne vidím, že Boh pre mňa všetko naplánoval. Najprv trpezlivo čakal na moje obrátenie, potom dovolil túto autonehodu. Keby nebolo tejto pre mňa ťažkej udalosti, neviem, ako by šiel môj život. Určite by som nasledovala „svetský“ život. Je možné, že by som skončila tragicky.

Nehoda sa pre mňa stala požehnaním. Vďaka nej som zažila hlboké obrátenie. Na „druhej strane“ som stretla Ježiša a Máriu, ale aj desivú realitu pekla a zlých duchov. Viem, že nebo, očistec a peklo existujú!

Zdroj: Irmina

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.