Catalina Rivas: Božia prozreteľnosť. Vízia o smrti, ako ju nepoznáme

Catalina Rivas: Božia prozreteľnosť 

(Vízia (o) smrti, ako ju nepoznáme)

 

Prvá časť – Smrť, bolesť a nádej

„Ale Boh mu povedal: ´Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?´ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ (Lukáš 12, 20 – 21)

 1. kapitola

Láska klope na dvere

Aby som si splnila svoju povinnosť, odcestovala som koncom mája do Orange County (Kalifornia) v USA. Cestovala som v sprievode svojho duchovného vodcu a jedného páru, ktorí boli moji blízki priatelia. V tomto období bola moja mama veľmi chorá a Pán ma požiadal, aby som začala pripravovať rodinu na smútok. Zatelefonovala som domov a spýtala sa na stav svojej mamy. Povedali mi, že jej stav je stabilizovaný a príde aj môj brat Carlos, aby bol v týchto pre nás ťažkých dňoch s nami.

 Aj keď som vedela, že nie je najdôležitejšie to, že musím zohnať smútočné oblečenie pre rodinu, bola to výnimočná skúsenosť, lebo sa spájala so smrťou niekoho, koho som milovala a myslela som tým svoju matku. Spôsob, akým ma viedol Pán Ježiš, mi navrával, aby som pomaly pripravovala svoju dušu a myseľ a aj mojej rodiny na blížiace sa úmrtie v rodine.

Niekoľko dní predtým požiadal Pán Ježiš môjho duchovného vodcu a mňa, aby sme jednu hodinu počas jedného mesiaca robili nočnú adoráciu na odčinenie našich hriechov, hriechov našich príbuzných a celého sveta.

  1. júna, dva dni pred sviatkom Turíc, mi Pán nadiktoval tak, ako to zvyčajne robí, niekoľko citátov z Biblie, aby sme nad nimi rozjímali. Potom dodal: „Na sobotu popros niekoho o pomoc pri prácach v domácnosti, lebo ťa potrebujem pri sebe počas prijímania takmer úplne odovzdanú.“

 Pochopila som, že Pán Ježiš nechce, aby som sa rozptyľovala inými vecami a že by som sa mala modliť a byť pripravená, keď ku mne prehovorí. Dozvedela som sa, že môj brat Carlos asi nepríde, lebo má problémy s obličkami.

  1. júna v sobotu ráno, po modlitbe chvál, ku mne prehovoril Pán: „Chcem, aby ste mi boli odovzdaní, nemyslite na iné veci, počítam s vami, nechaj, nech ostatní robia to, čo si zaumienili. Je potrebné, aby si vedela konať s pokojom a rázne. Dôležité je, aby všetko, čo robíš, bolo robené s láskou…“

Kým som sa s mojím duchovným vodcom modlila ranné chvály, pridala sa k nám jedna osoba. Neskôr prišiel môj syn a oznámil nám hroznú a neočakávanú správu, že môj brat Carlos zomrel doma v Bolívii.

Utiekla som od Najsvätejšej sviatosti a plakala som pýtajúc sa Boha, prečo si ho povolal vo chvíli, keď ešte nebol pripravený. Aspoň som si to myslela. Robila som si starosti, lebo môj brat bol rozvedený a druhýkrát ženatý a nemohol pristupovať k Oltárnej sviatosti. Veľa kvôli tomu trpel, pretože vstúpil do nášho apoštolátu a intenzívne sa modlil.

Mame sme to nemohli povedať, lebo prechádzala záverečnou fázou svojej choroby. Rozhodli sme sa aj so synom, že na druhý deň odcestujeme do Bolívie. Vrátila som sa do izby pomodliť sa za jeho dušu a prosila som o milosrdenstvo pre svojho brata, aby jeho duša nebola zatratená a aby moje modlitby, ktorými som sa prihovárala na jeho záchranu, boli včas vyslyšané.

 

Ježišova útecha

Bolo to nevysvetliteľné, ale začala som cítiť hlboký pokoj a obrovskú vnútornú radosť, až som sa mala chuť smiať. Zľakla som sa svojej reakcie a prosila som Pána Ježiša, aby mi vysvetlil, čo sa to so mnou deje.

A On mi povedal: „Pozri sa na mňa!“

Pozerala som sa na kríž vedľa mojej postele a ten sa rozžiaril svetlom. Potom Pán Ježiš pokračoval: „Znovu ti hovorím: Nevidíš ma s otvorenou náručou na kríži pred sebou?… Tvoj otec a brat sú už so mnou, tvoj brat je už v bezpečí.“

Neskôr pri večeri sme spomínali smrť môjho brata a Pán nám predniesol jednu citáciu z Biblie, zo Skutkov 7, 55 56, ktorý znie: ´Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ ´

 Keď som si prečítala tento citát, zostala som ešte viac posilnená. Môj duchovný vodca odslúžil za neho omšu a ja som požiadala Pána Ježiša, aby mi dovolil pocítiť, ako sa cíti môj brat Carlos a Pán mi vo svojom nekonečnom milosrdenstve umožnil vnútorne vypočuť Carlosov hlas, ktorý mi hovoril, že je veľmi šťastný. Pocítila som nesmiernu radosť a nadšenie.

Na druhý deň v nedeľu 8. júna som sa pripravovala na cestu na jeho pohreb. Keď som si chystala batožinu, začala ma bolieť ľavá ruka a hruď. Zavolala som svojej rodine v Bolívii a oni ma odhovorili, aby som necestovala, lebo stav, v akom som sa nachádzala, by to mohol ešte zhoršiť. No aj napriek tomu som mala silný pocit, že chcem byť s ním. Bol mi ako môj syn a hoci bol iba o šesť rokov mladší, volal ma „mamička“.

Ako zvyčajne, rozhodla som sa zveriť všetko do rúk Pána, nech mi On ukáže, čo mám urobiť. Vošla som do maminej izby, aby mi dala požehnanie na cestu a povedala som jej, že musím odcestovať a ona sa rozplakala ako nikdy. Prosila ma, aby som nikam necestovala, vraj ma veľmi ľúbi a potrebuje. Vtedy som pochopila, že toto je Božia vôľa a že mám zostať tu. Poslala som teda svojho syna, moja dcéra a muž už pripravovali potrebné veci na kar. Prišlo mi to ľúto, ale rozhodla som sa zostať pri mame a stráviť s ňou jej posledné dni.

2. kapitola

Premena, sladký dar od Boha

Neskôr sme sa dozvedeli, že potom, ako nás Carlos v januári navštívil, vyhľadal doma v Bolívii kňaza, aby ho vyspovedal. Povedal mu, že rozumie, že nemôže prijať rozhrešenie, ale aj napriek tomu robí pokánie za svoje hriechy a vie, že sa spovedá pred Bohom prostredníctvom kňaza a zveruje sa do jeho nekonečného milosrdenstva.

Požiadal kňaza, nech sa zaňho pomodlí, lebo už čoskoro mali ukončiť súdne konanie a anulovať jeho manželstvo. Túžil oficiálne pristupovať k spovedi, prijať očakávané rozhrešenie a sväté prijímanie, aby sa pripojil k nám, čo žijeme duchovným životom. Týmto postojom a premenou začal napravovať chyby zo starého života.

Potom sme sa dozvedeli, že každý deň sa s rodinou modlil ruženec. Kvôli chorému srdcu cvičil a pri prechádzkach sa modlil všetky tajomstvá svätého ruženca. Každú nedeľu navštevoval aj s rodinou mariánsky kostol, kde sa zúčastňoval na svätej omši a po nej ešte polhodinu zotrvával v adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou.

Bohužiaľ, jeho smrť prišla náhle, síce po krátkej, ale smrteľnej chorobe. Zástava srdca ukončila jeho život. Nikto predtým netušil závažnosť jeho stavu, a preto viac času sa sústredilo na lekársku starostlivosť, než na vyhľadanie duchovnej pomoci. A na tú už bolo neskoro. V jeho posledných momentoch ho manželka požiadala, aby sa modlil a so slzou na krajíčku zomrel.

 

Nikdy nie si sama

Bolo 11. júna a ja som bola veľmi smutná. Musela som zadržiavať slzy, aby si to mama nevšimla. Bolo pre mňa ťažké zmieriť sa so smrťou mladšieho brata a cítila som sa opustená. Videla som, že aj môj druhý brat trpí, ale ja som musela byť silná…

 Zrazu sa niečo stalo. Musela som potlačiť bolesť, akoby som odložila bokom smrť môjho brata a začala sa pripravovať na nastávajúcu smrť svojej mamy. Vedela som, že prežíva svoje posledné dni.

Dva mesiace predtým, počas inej cesty, ma prekvapilo, ako uisťujem svojich blízkych priateľov o tom, že Pán si mamu povolá na deň Najsvätejšieho srdca. Bol to môj vnútorný pocit, akoby som ho mala vpísaný v srdci.

V tú noc, 11. júna po modlitbe, mi Pán Ježiš povedal: „Dcéra moja, ani na chvíľu som ťa neopustil. Chcem, aby si intenzívne myslela na tie noci, kedy som ti dovolil zakúsiť trochu nebeského raja. Mysli na sväté prijímanie. Tak zistíš, že iba zdanlivá rozlúčka s tvojím bratom sa premení na radosť celej rodiny, radosť, ktorá jej prinesie útechu.

 Pamätaj, že blahoslavení svätí vrhajú na vás všetkých blažené svetlo a buď si istá, že vďaka tomuto duchovnému prijímaniu tí, ktorí odišli z tohto sveta naplnení láskou, pomáhajú svojimi modlitbami a sú pri vás, aby utíšili váš žiaľ, aby vás posilnili pri vašich skúškach, odstránili prekážky, s ktorými sa na ceste stretávate a pomohli prekonávať nástrahy, ktoré vám náš spoločný nepriateľ pripravuje.

 Pripravil som ťa a viedol, aby si sprevádzala svoju rodinu v tomto smutnom období. Bola by si prijala s rovnakou poddajnosťou, keby som ti povedal, že ten smútok bude za tvojho mladšieho brata? Ty úbohé stvorenie, čo by si urobila pred Božou vôľou?“

 

Pomoc našej Matky Márie

Pán Ježiš ďalej pokračoval:

„Bolo to dielo mojej Matky pripraviť jeho dušu, aby mohol prijať moje milosrdenstvo. Nech tento odchod, ľudskou rečou nazývaný „predčasný“, vám ukáže, ako žiť so zasvietenou lampou, ktorou budete hľadať svätosť, a nie s takou lampou, ktorá je pre človeka viditeľná, lebo taká nemá pred Božou tvárou hodnotu a taká ma iba viac zarmucuje.

 Zarmucuje ma prizerať sa, ako mnohí predstierajú vieru, ale majú ďaleko od pravého žitia viery a tú, ktorú majú, im slúži len na vlastný úžitok… Klamú ľudí, aby získali moc, a tým sa zviditeľnili a manipulujú ľuďmi, ako sa im zachce. A čo si myslí Ježiš? To by sa mali spýtať, keď pýcha, duch falošnej kritiky, robí väzňa z ich duše.

 Moja malá ničota, ponúkni mi všetko bremeno, čo sa ti zdá, že neunesieš. Treba zachrániť toľko duší. Celý tento týždeň, od štvrtku do ďalšieho štvrtku, robte s kňazom nočnú adoráciu, na pamiatku môjho večného kňazstva. Na nej sa budete modliť ruženec a modlitbou za odčinenie vašich hriechov ma budete utešovať za tých, ktorí odmietajú moje eucharistické srdce.

 

(…) Posilňujte sa modlitbou, lebo v hodine posledného súdu budete sami a nahí … s plnými alebo prázdnymi rukami. Nebuďte sebeckí a pomstychtiví. Odovzdávajte sa celým srdcom. Očistite sa a buďte vďační. Je to rozhodnutie každého z vás, či sa pridáte ku mne alebo sa budete navždy trápiť, lebo ste ma nepočúvli v takej dôležitej veci.

 

Je smutné, že každú chvíľu vidím, ako lásku k blížnemu ničí sebeckosť, závisť a nenávisť a týmto spôsobom je dôstojnosť Božích stvorení pošliapaná jarmom otroctva, ktoré ich robí obeťami nespútaných vášní (…) Vezmi moju Matku pevne za ruku a zver jej svoje starosti. Buď si istá, že môj Duch ťa povedie, posilní a povzbudí.

 

Neveríš, že moja láska je nekonečná a môže prekonať všetko? Usmej sa a spočiň v mojom srdci…“

 

3. kapitola

Choroba, utrpenie a úľava

V noci 21. júna začala mať mama veľmi silné bolesti. Spolu so zdravotnou sestrou sme strávili pri nej noc bez akéhokoľvek oddychu. Prežívala som veľmi zle, keď som videla, ako trpí. Prosila som Pána Ježiša, aby nechal trpieť radšej mňa, len nech sa jej uľaví, ale pochopila som, že tým musí prejsť ona sama, aby sa očistila. Jediné, čo opakovala popri sťažovaní sa na bolesť, bolo: „Matka moja, Matka moja!“

Na druhý deň, v nedeľu, veľa trpela a neprestajne sa sťažovala na bolesť. Keďže ja som v tom čase bola v kostole, zašla som ku krížu a modlila som sa k Pánovi hovoriac: „Pane, ty si sa na kríži zľutoval nad bolesťou svojej Matky, ale nevidel si ju trpieť, ako ja vidím trpieť svoju matku. Prosím Ťa, Pane Ježišu, nech sa stane tvoja vôľa a nech žije tak dlho, ako si to ty želáš, ale nech nemá také bolesti. Zľutuj sa nad jej utrpením, lebo každá jej bolesť je pre mňa ako meč, čo mi prebodáva srdce.“ (Plakala som, keď som ho o to prosila).

Lekár predpísal mame kvapky na upokojenie. Keď som sa vrátila domov, dala som jej ich, ale vedela som, že to neboli kvapky, ale Ježiš, ktorý ju zbavil bolesti. Pán vypočul moju modlitbu. Bolesti prešli takmer okamžite a úplne a už sa viac na bolesť nesťažovala. Aj sám lekár bol prekvapený tým, čo sa stalo, lebo vedel, že ten liek nemá taký okamžitý, silný a dlhotrvajúci účinok.

 

Príprava duše

Keď sme sa spolu rozprávali niekoľko dní pred jej smrťou, navrhla som mame, že ju vezmem na pláž, aby si na niekoľko dní oddýchla. V tomto období mi začala rozprávať, že vidí takú a takú osobu (mnohí z nich už dávno zomreli). Keďže kvôli chorobe pečene mala chvíľky, kedy strácala zdravý rozum, nevenovali sme tomu pozornosť, až kým povedala, že videla môjho brata Carlosa, ktorý jej povedal, že more je v nebi oveľa väčšie a krajšie ako na zemi.

Vtedy som sa presvedčila (lebo nikto jej nepovedal, že Carlos zomrel), že vidí osoby, ktoré už nie sú medzi nami. Pomyslela som si, že je dobre, že ju tieto duše prišli pripraviť…

Avšak v posledných dňoch sa mi zmienila, že vidí bytosti, ktoré ju prichádzali urážať, trýzniť a zle s ňou zaobchádzali.

Brat Eduardo jej povedal, že sú to bytosti, ktorým sa nepáči, že prijíma sväté prijímanie a poradil jej, aby ich odohnala slovami, že ona patrí Ježišovi. Neskôr sme zistili, že veľmi málo spáva, akoby s niekým bojovala a budila sa s nočnými morami a hovorila, aby sme si dávali pozor na tie bytosti, ktoré ju prenasledujú.

Preto sme sa rozhodli, že jej celý deň necháme zapnutú televíziu na kanáli Matky nebeskej, aby bola neustále v spojení s Pánom a modlitbou. Cez noc sme sa pri nej s bratom a švagrinou striedali a modlili sme sa s ňou ruženec.

Snažila som sa pochopiť, prečo ju tieto bytosti prenasledujú a zrazu som si spomenula, že raz ju jedna priateľka zaviedla k veštici. Tušila som, že to bolo niečo, z čoho sa pri spovedi nevyspovedala. Poprosila som svojho duchovného špirituála, bol kňazom, aby jej pomohol. A keďže od toho okamihu to prenasledovanie prestalo, predpokladám, že sa z toho hriechu vyspovedala. Dokonca sa jej zmenil aj výraz tváre. Vyžarovala pokoj a nehu a priatelia, ktorí ju prichádzali navštíviť, hovorili, že je to iná osoba.

 

Tu sa musím pozastaviť a požiadať tých, čo budú čítať tieto riadky a boli niekedy zapletení do veštenia, tarotu, mágie a čarovania, dobre sa, vyznajte to v spovedi, lebo nemáme ani potuchy, s čím sme sa zahrávali a aké následky by to mohlo priniesť do nášho života.

 

Ježiš, vždy prítomný

  1. júna, počas modlitieb, Pán Ježiš vedel, že sa cítim opustená a prehovoril ku mne: „Drahá moja, tu som, odpovedám na tvoje volanie. Neopustil som ťa ani na chvíľu. Viem, že sa cítiš sama, ale ja som s tebou. Spomeň si na moju úzkosť v Getsemanskej záhrade, tiež som sa cítil sám.

Máš strach? Aj ja som mal strach.

Potrebuješ sa niekomu vyrozprávať? Mne sa vyrozprávaj.

Potrebuješ ruku, ktorá by ťa pohladila? Tu sú moje.

Potrebuješ hruď, na ktorej sa vyplakať? Vyplač sa na mojej a ja vysuším tvoje slzy svojimi bozkami… Ja nie som ľahostajný k tvojmu utrpeniu.

Potrebuješ spoločenstvo pri modlitbe? Dávam ti svojich svätých a anjelov… Ponúkni mi svoju trpezlivosť v tomto živote a zakaždým, keď ťa vyhľadám, budeš oslobodená od všetkého súženia a budeš sa môcť radovať z nesmierneho vnútorného pokoja…

Zver všetky svoje starosti do mojej vôle a nechaj sa unášať Duchom Svätým a ďakuj mu za jeho štedré dary…“

Ako je mojím zvykom, spýtala som sa Pána Ježiša, či On je vo mne a ja v Ňom. Odpovedal mi: „Áno, ty vo Mne a Ja v tebe. Pamätaj na to v každej chvíli. Teraz sa pomodli Žalm 121…“

 

Najprv Božia Vôľa

O dva dni neskôr som sa cítila veľmi vyčerpaná z duševného utrpenia, ktoré som prežívala a bála som sa, že budem trpieť viac. Vtedy som začula hlas Panny Márie:

„Nebojte sa utrpenia, lebo strach vám bráni konať Božiu vôľu. V prvom rade by ste mali prijať Božiu vôľu, či už prináša radostné udalosti alebo nepríjemné. Mali by ste požiadať o ducha neustálej modlitby, aby ste žili s odvahou a proste o lásku Božiu, aj keď sa vám zdá váš život krutý a plný utrpenia.

Žiaľbohu, veľa mojich detí túži po rôznych veciach, a keď ich dostanú, zistia, že im nepriniesli šťastie, ktoré očakávali…

 Moja srdce prežíva bolesť, keď sa sťažujú na ľudí okolo seba a na miesto, kde bývajú. Tieto deti nech prídu s kýmkoľvek do styku a za akýchkoľvek okolností, vždy sa budú cítiť rovnako, lebo zmena musí vyjsť z ich srdca.

Pamätajte, že len prekonanie chýb a odpútanie sa od vlastného „ja“ vás navedie na cestu k svätosti. Nestotožňujte sa so svojimi chybami, ale práve naopak, bojujte proti nim svojimi čnosťami. Pomáhajte ostatným a nemyslite iba na seba. Zavrhnite hriech, lebo uráža Boha a núti vás zlyhávať.

 Drahá moja, zlož svoje utrpenie na hruď svojej nebeskej Matky. Ja ťa nikdy neopustím a prosím, aby si mala silu. Spomeň si na svätého Jána Krstiteľa, a tak ako on, aj ty žehnaj matkine lono, na ktoré Najvyšší upriamil svoj zrak plný lásky.

 

Pokoj, pokoj, pokoj… Pros Pána, aby ti udelil dar pokoja v každej chvíli.“

 

A tak sa aj stalo. S veľkou láskou som sa priblížila k svojej mame a priložila som svoje ruky na jej lono a povedala: „Mamička, nech je požehnané tvoje lono, lebo naň Boh upriamil svoj zrak plný lásky, aby si nás priviedla na svet.“

Mama ma pobozkala a povedala: „Nech žehná teba, láska z mojej lásky, lebo ty si bola mamou tvojmu otcovi a teraz si mamou svojej matke…“ Myslím, že to najkrajšie, čo som dostala od svojich rodičov, boli tieto slová predtým, než zomreli.

V tú noc, keď som sa modlila a lúčila s Ježišom, povedala som mu: „Pane Ježišu, uzavrieme dohodu, na chvíľu vymením svoje srdce za tvoje… Vieš prečo ťa o to prosím? Lebo, ak mi dáš svoje srdce, ono ma posvätí, a to moje malé a nečisté, ktoré ťa nie je hodné, dostaneš ty, to splynie s tebou, a to zase ty posvätíš. Ty nemáš čo stratiť.“

4. kapitola

Deň Najsvätejšieho Srdca: Čas rozlúčky

  1. júna, v deň Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, asi desať minút po polnoci, som sa začala modliť a Pán Ježiš ku mne prehovoril:

„Miluj ma!“

„Za koho chceš, aby som ťa dnes milovala, Pane?“

„Za tých, ktorí ti ubližujú.“

„Takže budem musieť mnohých milovať.“

„Nie toľkých, ktorí ubližujú mne, a ja ich milujem.“

 

Pocítila som veľkú nehu. Spomenula som si na všetkých tých, ktorí ma v živote zranili a ktorí mi ublížili. Pocítila som iba lásku. Mala som toľko chuti vysloviť to a povedať im to všetkým. Táto nesmierna láska je určite taká, akou Ježiš miluje nás všetkých. Povedala som mu:

„Chcela by som byť prvá, ktorá dnes pobozká tvoje najsvätejšie srdce.“ A Ježiš povedal: „Odbilo presne dvanásť hodín, keď moje srdce pobozkalo tvoje. Pamätaj, že počas tohto dňa ťa budem posilňovať.“

Ráno, počas modlitby, som povedala Pánovi Ježišovi, že keby som si mohla vybrať deň, v ktorý by si povolal moju mamu, bol by to práve deň Najsvätejšieho Srdca. A potom som povedala: „a keby si bol na mojom mieste, aj ty by si bol vybral tento deň na odchod tvojej matky do neba. Dnes ti ju odovzdám z celého svojho srdca.“

Približne o 2.45 h popoludní sa mojej mame pohoršilo. V pažeráku jej praskla žila a tu sa začala jej agónia. Na rozdiel od predchádzajúcich dní, v tento deň sa zobudila a žiarila, akoby chcela povedať všetko, čo mala povedať. Bežali sme k nej, ale ona nás upokojila a požiadala, aby sme sa za ňu pomodlili korunku Božieho milosrdenstva. Hoci mala kŕče, pri ktorých strácala veľa krvi, bola úplne pri vedomí a modlila sa … Tak sa zmiešaval pocit bolesti s radosťou, strach s dôverou, bezmocnosť s nádejou a láskou… pri odovzdanom speve a modlitbe.

Keďže môj duchovný vodca musel odslúžiť svätú omšu v jednej farnosti, požiadala som ho ešte predtým, ako tam odišiel, aby mame udelil pomazanie chorým. Mama prijímala Eucharistiu každý deň a postupne sa pripravovala na túto dôležitú chvíľu. Poprosila ho o požehnanie so slovami: „Otče, spomeňte si na mňa vo svojich modlitbách…“

To, čo sme zažili doma, snáď nikto nezabudne. Boli sme svedkami živej Božej lásky prítomnej u ženy, ktorá bola taká slabá a krehká.

Počas maminej choroby sa staral o ňu lekár, pre ktorého mám len slová vďaky, lebo to nie je len jeden z najlepších odborníkov, čo sme poznali, ale aj žije v katolíckej viere a vydáva cenné svedectvo o živote hneď od začiatku vykonávania svojho povolania. Tento lekár musel odcestovať na nejaký kongres, preto sme zavolali lekárovi, ktorý ho zastupoval, ale ten bohužiaľ nemal rovnaký prístup, tak som sa musela obrátiť na Pána Ježiša, aby mi pomohol.

Považujem za veľmi dôležité zdôrazniť všetkým, aby pri závažných okolnostiach vyhľadávali lekára, ktorý praktizuje katolícku vieru a má súcit s utrpením, ktoré rodina prežíva, keď sprevádza chorého na druhý svet. Lekári by mali chápať, že pacienti sú ľudské bytosti a že nepotrebujú iba lekársky predpis, ale aj pocítiť blízkosť druhého človeka, istotu, úctu a dôveru a napokon lásku, ktorú si tento druh práce vyžaduje.

Keď som si už myslela, že prichádza jej koniec, napadlo mi, že by sme sa s ňou mali rozlúčiť, ako sa lúči s tými, čo žijú a umierajú v Božej milosti. Pustili sme hudbu chvál a modlili sme sa. Mama počúvala nejaké žalmy, náboženské piesne a svätý ruženec. Aj napriek bolesti vyzerala, že sa teší z toho, čo počuje.

Videla som bolesť svojho brata Eduarda a jeho utrpenie ma bolelo ešte viac, lebo Eduardo je veľmi citlivý. Preto som požiadala mamu, aby nám dala požehnanie a ona nás všetkých požehnala.

V istej chvíli, asi tak o pol siedmej večer povedala, že už musí ísť „s nimi“ a naznačila gestom, že sa ide postaviť. Povedala som jej, aby chvíľu počkala, nech sa upokojí. Pozerala na mňa s rozšírenými zreničkami a hovorila mi: „už, už…!“ Najprv som jej nerozumela, ale potom po dvoch alebo troch razoch, čo to povedala, som pochopila, že sa chce modliť Korunku Božieho milosrdenstva a opakovala: „Svätý Bože, Matka moja, Matka moja.“ A tak sme ju vyzvali, aby opakovala: „Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný… maj milosrdenstvo s nami“, “Ježiš, Mária a Jozef, zachráňte duše a zachráňte moju dušu“, „Pane, do tvojich rúk vkladám svoju dušu“, a ona to zopakovala niekoľkokrát.

Zdalo sa, akoby jej duša chcela opustiť telo, ale ona chcela odísť aj s telom a s takým nadšením, že nás to prekvapovalo.

Potom začala znovu krvácať z nosa aj z úst. Uložili sme ju naspäť do postele.

Po chvíli zavolala na dievča, ktoré sa o ňu staralo asi štyri roky a pomáhalo jej v domácnosti: „Doris, staraj sa o moju dcéru a deti.“ Potom sa obrátila ku mne: „Teraz budeš mamou tvojim bratom, tak ako si bola mamou aj mne.“ A s každým z nás sa rozlúčila s nejakými slovami.

 

Musím ísť, nechajte ma odísť!

Naširoko otvárala oči, akoby niečo hľadala a opakovala: „Otče, moja duša…“ a znovu: „áno, áno!“ Pochopili sme, že chce povedať: „Otče, do tvojich rúk zverujem svoju dušu.“ Zopakovala to štyrikrát a povedala: „nebráňte mi, musím ísť, nechajte ma odísť.“

Cítila som, že má veľmi studené ruky a povedala som jej, aby sa nebála vojsť do náruče Ježiša a že dnes je krásny deň, deň Najsvätejšieho Srdca. Všetci sme sa s ňou radostne lúčili… Začala som jej spievať „tam ďaleko za slnkom je môj domovMama sa pridala k môjmu spevu a potom sme spievali uspávanku, kým ostatní sa modlili svätý ruženec.

Po chvíľke povedala: „Nemôžem ešte odísť! Najprv musím vidieť Pannu Máriu…“ Podali sme jej obraz Matky ustavičnej pomoci a povedala som jej, že tu je. Ale ona sa pozrela iným smerom a odpovedala: „Áno, už je tu, akože sa volá?…“ Moja švagriná Anita sa jej spýtala: „Je to Mária ustavičnej pomoci?“ Povedala, že nie. Anita sa jej spýtala, či je to naša Mária Guadalupská. Odpovedala: Áno, to je ona, tak sa volá… Urobte miesto pre moju Matku… Svätý Bože…! Matka moja…! Otče môj, do tvojich rúk…! Zdvihla ruku, akoby chcela chytiť niečiu ruku, ktorú sme my nevideli a upadla do bezvedomia. V tomto stave zotrvala iba chvíľu a vydýchla…

V posledných mesiacoch tak veľmi trpela, že ju to úplne vyčerpalo. Myslím, že sme ani nemohli očakávať pokojnejšiu a svätejšiu smrť. Posledná rozlúčka s ňou bola taká skromná a jednoduchá ako ona. Nechceli sme, aby ju dali do rakvy, uložili sme ju na posteľ, ktorú sme si požičali z nemocnice. To ma priviedlo k tomu, aby som znovu rozjímala nad tým, aké zbytočné je naviazať sa na materiálne veci, lebo človek, ktorý odchádza na druhý svet, si so sebou nič nezoberie.

Obliekli sme jej biele šaty, na ktorých mama nástojila, aby jej pripravili a prišli ľudia z pohrebnej služby odviezť a pripraviť jej telo. Objednala som iba kríž s dvomi vnútornými svetlami a žiadne stuhy, ani ozdoby, lebo sú nápadné a pôsobia príliš rušivo.

Na kare sa zišla iba naša rodina, čo žije v tomto meste, blízki priatelia z nášho Apoštolátu, jedna moja priateľka, Analupe, čo prišla z Mexika odprevadiť do krematória môjho brata a ja.

Popri všetkej tej bolesti sme sa Pánovi poďakovali za všetkých, ktorých mala moja mama veľmi rada, ako napríklad Davidovi Lagovi, ktorý sa o všetko postaral, akoby to bol jej ďalší syn, doktorovi Williamovi Rosadovi, ktorý odložil stranou rodinné záležitosti a vybavil časť lekárskych dokumentov. Miguel, Cecilia, Pepe….a iní. Každý jeden prispel kúskom lásky a solidarity.

Kňaz, ktorý vedie našu skupinu, odslúžil omšu za zosnulých v spálni, kde ležala zdanlivo spiaca moja mama. Avšak Pán, ktorý koná zázraky, nám chcel ešte niečo darovať. Akoby ich poslalo samé nebo, objavili sa v dome sestričky dominikánky, naše milované priateľky, aby na svätej omši zaspievali. Vyzeralo to, akoby sme sa nachádzali na nejakom mieste veľmi vzdialenom od bolesti a od zeme. V jednej chvíli sa mi zdalo, že počujem anjelské zbory.

Boli sme pri nej celú noc a nechali sme jej odkrytú tvár. Prišiel nás pozrieť aj jeden kňaz, ktorého si mama obzvlášť vážila a ktorý ponúkol svoj kostol na odslúženie omše a uloženie popola. Koľko lásky sme dostali od ľudí okolo nás! Hlavne od jednej dievčiny, ktorú mám rada akoby to bola moja dcéra a ktorá pri mne zotrvala nasledovných dvadsaťštyri hodín. Matha, Pán Boh zaplať za tvoju spoločnosť.

Áno, boli aj slzy, ale nebol to zúfalý plač. Modlili sme sa celú noc. Na druhý deň o jednej popoludní ju odviezli do krematória. Ešte predtým som zavolala jednému biskupovi, aby ma informoval o týchto veciach, pretože u nás (v Bolívii – pozn. prekl.) nie je zvykom zosnulých spaľovať, ale jeho odpoveď ma upokojila.

Keď sme odchádzali z domu, zašla som do oratória pomodliť sa ruženec s mojím duchovným vodcom (ten požehnaný muž, ktorého nám Pán poslal, aby nás posilnil a pomohol zachrániť moju milovanú mamu). Vedela som, že len modlitba mi prinesie očakávanú útechu. Členovia Apoštolátu odprevádzali jej telo, a pritom spievali Panne Márii: „Kráčaj s nami, Mária, svätá Panna…“

Svätá omša sa slúžila v atmosfére radosti a pokoja, vo Svätyni Božieho milosrdenstva. Tam v krypte odpočívali pozostatky ženy, ktorá tak veľmi verila v Božie milosrdenstvo.

 

5. kapitola

Jej dedičstvo, láskavosť, pokora, odvaha

Zostala nám po nej len láska, ktorú nám zanechala, hlboká láska k blížnemu a obdivuhodná pokora. Tí, čo ju poznali, videli v nej príklad odvahy a túžby pykať za svoje hriechy, aby vošla čistá do náruče Pána…

Usmievam sa pri pomyslení, aké prekvapenie ju tam čaká, keď uvidí, že jej dve deti sa s ňou lúčia a to najmladšie ju tam čaká… Neprestajne ďakujem Bohu, že bol pri nej v každom okamihu a zázračnému srdcu našej nebeskej Matky, po ktorej voňal celý môj dom kvetmi od chvíle, ako začala mamina agónia.

 

Duša letí k Bohu

Okolo desiatej večer som sa modlila pred obrazom Božského Srdca Ježišovho a zrazu začal obraz žiariť. Srdce z obrazu sa začalo zväčšovať a narastať do takej veľkosti, že predo mnou bolo iba zlaté svetlo a všetko ostatné zmizlo.

Uprostred tohto svetla som videla postavu ženy. Bola otočená chrbtom, oblečená v dlhých bielych šatách, akoby zhotovených zo závoja. Vyzerala, akoby sa vznášala, ale bola vzpriamená a jej nohy sa ani nepohli. Dlhé zvlnené gaštanové vlasy jej siahali do pol chrbta a boli posiate kvetmi. Boli to nádherné biele sirôtky. Po jej bokoch stáli v dvoch zástupoch bytosti oblečené v tunikách pastelových farieb. Boli bledomodré, ružové, zelené… Takmer som si ich nevšimla.

Zrazu mi napadlo, že by tá žena mohla byť moja mama, ale bola mladá a nepamätala som si, že by som ju niekedy videla s takými dlhými vlasmi… Na chvíľu sa otočila, aby sa na mňa pozrela a vtedy som ju spoznala! Mala nádherný mladistvý úsmev a vznášala sa smerom k tomu obrovskému svetlu, kde sa určite nachádza Boží trón.

Táto vízia zmiernila moju bolesť a pocítila som nesmierny pokoj a ticho, aké som raz pocítila, keď jeden kňaz na mňa kládol ruky, a tak som sa dostala do zvláštneho stavu, ktorý sa nazýva „usnutie v Duchu Svätom“.

Musím spomenúť, že počas celebrovania svätej omše za zosnulých za moju mamu, keď sa kňaz modlil: „Nech ťa anjeli vezmú do raja, nech ťa mučeníci privítajú a zavedú do svätého mesta…“, mi Ježiš povedal: „To je to, čo si videla.“

Plakala som od radosti, vďačná Bohu za každý citlivý dotyk vo chvíľach bolesti. Ďakujem ti, Pane, lebo ty sa postaráš o každú maličkosť, aby si mi ukázal svoju nekonečnú lásku!

 

Bolesť a milosrdenstvo

  1. júna mi Pán Ježiš povedal: „Je potrebné prejsť zaťažkávacou skúškou. Všetko, čo prežívate je potrebné pre rast. Veľmi ťa milujem, ver mi a miluj ma viac. Aj keby si si myslela, že už viac sa nedá milovať, skúšaj to ďalej, lebo láska je ako nádoba z gumy. Rozťahuje sa, ale nikdy sa nepretrhne, iba sa z nej stáva hladšia a jemnejšia hmota.“

 

Potom pokračoval: „Veľmi si želám, aby všetky duše boli v momente smrti čisté, aby vošli do môjho kráľovstva, ktoré vám môj otec pripravil. Ale duša sa musí očistiť ešte tu na zemi, aby nebolo potrebné očistiť tam to, čo malo byť očistené na zemi. Preto, keď je niekto pripravený a chce ma poznať, milovať, ohlasovať ma a očistiť sa na zemi, vtedy ja ako hrnčiar pretváram tú hlinu, niekoľkokrát do nej prilievam vodu, aby sa zjemnila hmota, alebo ju stláčam, aby zmäkla a keď už je hotová, vypálim ju v horúcej peci čností, aby to dielo zostalo jemné na dotyk, ligotavé a hodné predložiť ho a ukázať Kráľovi.“

Aj napriek tomu, že som si bola istá, že som videla, ako moja mama vystupuje k Pánovmu trónu, bola som zvedavá, či jej duša bude musieť pobudnúť nejaký čas v očistci, ale Pán Ježiš ma upokojil: „Prečo dovolíš diablovi, aby zasial pochybnosti do tvojej mysle? Dôveruj a modli sa… Nepochopíte to, kým nebudete na tejto strane. Ale aj keď máte istotu (ako som odhalil niektorým dušiam), že vaši zosnulí sa tešia v nebeskom raji, naďalej sa za nich modlite, lebo tak doplníte to, čo im chýba, alebo ešte pridáte k tomu, čo vaši blízki predložili, keď predstúpili pred moju tvár.“

„Keď som povedal: Poďte ku mne všetci, čo ste unavení a vyčerpaní…“, aj tebe som to povedal. Veľa vecí, ktoré dovolím, aby sa stali, alebo ktoré na vás zošlem, sa vám zdajú  hlúpe alebo nespravodlivé. Viera vás musí naučiť, že všetko, čo plánujem, myslím len dobre. Pamätaj, že duša, čo zotrváva vo viere, zachováva pokoj v nešťastí, sa dočká mojej nesmiernej lásky.“

Ako zvláštna pozornosť od Boha – návštevou nás poctil náš medzinárodný cirkevný poradca, priateľ a oddaný kňaz, ktorý spolu s mojím duchovným vodcom celebroval omšu za uzdravenie, na ktorej sme všetci silno pocítili živú prítomnosť Pána Ježiša. Obaja kňazi boli zjednotení v láske a zbožnosti pre týchto trpiacich.

Spolu s mojou rodinou a ešte jedným manželským párom, nám veľmi blízkym a ktorému budeme vždy veľmi vďační, sme sa zúčastnili na tejto svätej omši. Koľko vecí je potrebné liečiť na každej ľudskej duši. S vďačnosťou sme sa o tom mohli presvedčiť.

 

6. kapitola

 Spoveď, smrť a premena

Prešlo 10 dní od smrti mojej drahej mamy, keď v jedno ráno ma pri rannej modlitbe v mojej izbe Pán Ježiš požiadal, aby som ešte chvíľu zostala. Zrazu, ako scéna z filmu, sa mi pred očami premietla smrť mojej mamy.

Je potrebné, aby som sa v rozprávaní vrátila späť a aby som zopakovala niektoré veci, ktoré som už rozprávala, aby ste lepšie porozumeli tomu, čo sa stalo v ten deň. Pán Ježiš mi až teraz dovolil uvidieť, čo sa vlastne vtedy udialo a túto víziu vám idem teraz porozprávať. Vrátim sa teda k dňu, kedy bola mama v stave agónie.

Ležala vo svojej posteli, práve sme ju uložili na pravú stranu a ja som jej zmývala krv, čo jej išla z nosa. Ponad mňa pozrela k oknu, stisla mi ruku a povedala mi: „Chcem byť s tebou.“

„Bojíš sa, mami?“ znepokojene som sa opýtala. „Nie, nebojím sa, ale chcem byť s tebou.“ V tej chvíli som uvidela bytosti, ktoré sa spoza mňa približovali k nej.

Spoznala som svätého Jozefa, svätého Antona Paduánskeho, svätú Ruženu z Limy, svätého Dominika Guzmána a svätého Silvestra. Postavili sa k čelu postele vedľa „Leopolda“. Tak sa volal strážny anjel mojej mamy. Bol to mladý a krásny chlapec, ktorý kľačal pri mame, akoby sa modlil, a pritom ju objímal.

Boli tam aj iní muži a ženy, mladí aj starí, dokopy asi 40 a všetci sa modlili. Jeden mladý chlapec v bielej albe držal v rukách malú zlatú nádobu. Občas do nej vložil ruku a keď ju vytiahol, vychádzal z nej dym, ktorý sa potom vznášal ako z kadidla. Tým sa malo zabrániť, aby sa priblížili tmavé tiene, ktoré bolo vidieť ďalej od spálne a ktoré sa báli pristúpiť bližšie. Ten mladý chlapec otváral pery, akoby sa niečo modlil. Chytil nádobu s kadidlom do druhej ruky a urobil to isté. Prechádzal sa s ňou po celej izbe okolo všetkých, čo stáli pri maminej posteli. Bola som prekvapená, že vidím toľko osôb. Potom mi Pán Ježiš povedal: „To sú jej svätí ochrancovia a duše, ktorým ona pomohla svojimi modlitbami a utrpením a aj keď ich ona nepozná, prišli ju na cestu odprevadiť.“

Keď sme ju položili na druhú stranu postele, aby sme ju prezliekli, mama povedala: „Už musím ísť s nimi“ a pozrela ponad moje plece. Povedali sme jej, aby sa upokojila. Zaspievali sme jej jeden žalm a ona ho zopakovala. Otvorila oči celá udivená, akoby videla niečo, čo sa nedalo vyjadriť slovami a povedala: „Zažnite svetlo!“ Urobili sme tak, ale pochopili sme, že ona už nevidí to pozemské, ale to, čo bolo mimo nás. Stlačila mi ruku a povedala: „Svätý Bože, už! Svätý Bože, … už…“ Akoby ma nabádala, aby som sa aj ja modlila a opakovala: „Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný. Maj milosrdenstvo s nami aj s celým svetom.“ Stále to opakovala a nástojila: „Musím odísť.“ Hýbala nohami, akoby chcela kráčať a hovorila: „Nedržte ma tu…“ A potom znova: „Svätý Bože… svätý Mocný… svätý Nesmrteľný…“

Všetci, čo sme pri nej stáli, sme sa začali modliť Korunku Božieho milosrdenstva a zároveň ona opakovala nejakú svoju modlitbu: „Otče, Duchu Svätý! Už…, už!…“ Ale nepamätala si celú modlitbu. Začali sme sa modliť „Otče, do tvojich rúk vkladáme svoju dušu…“, lebo sme pochopili, že asi to bolo to, čo chcela povedať. Mama súhlasne pritakala a opakovala tieto slová.

V tejto vízii som uvidela, že spoza nás začali prichádzať ďalší ľudia a postavili sa na ľavú stranu k mame. Spoznala som medzi nimi postavu môjho otca, moju starú mamu, tetu, ktorá s nami bývala a ďalšie osoby, ktorým som dobre nevidela do tváre. Bola som oslepená tým, čo vidím, ale zároveň som sa chcela sústrediť na svoju mamu.

Oproti nej sa rozžiarilo svetlo. Videla som, ako zostupuje zhora zbor spievajúcich anjelov. Vytvorili dva zástupy bytostí nebovomodrej farby a keď podišli k nám, rozdelili sa a postavili sa do kruhu po celej miestnosti. Celé to bolo veľmi slávnostné. V istej chvíli sa mama otočila k týmto bytostiam, ktoré ju iste prišli odprevadiť na cestu, a povedala: „Počkajte, najprv musím vidieť Pannu Máriu!“ Ale môj brat jej povedal: „Mami, Pán už je tu, už ťa očakáva…“

Povedal to preto, lebo predtým mama spomínala, že videla Pána Ježiša. No ona odpovedala: „Aj tak musím ešte vidieť Pannu Máriu…“ Veľakrát počula, že Matka Božia si prišla po duše tých, čo čakali na smrť pri modlitbe ruženca.

Podali sme jej obraz Matky ustavičnej pomoci, aby videla nebeskú Matku a mysleli sme si, že práve to chcela. Ale ona sa pozerala ponad obraz, akoby už nevidela veci z tohto sveta… Zrazu povedala: „Tam ju vidím, tam je… urobte miesto pre Matku Božiu! Musíme prosiť o odpustenie Svätej Panny.“

 

Nežné objatie nebeskej Matky

V tomto okamihu som videla Pannu Máriu zostúpiť z neba. Postavila sa k nohám mojej mamy a natiahla k nej ruky. Cez jedno rameno mala prevesené biele šaty. Mama natiahla ruku, aby si ich vzala. Panna Mária ju vzala za ruku a v tej chvíli mama stratila vedomie. O niekoľko sekúnd vydýchla.

Keď jej hlava zostala nehybne ležať v mojich rukách, myslela som si, že celá táto vízia sa pominie, ale v tej chvíli som zbadala, ako jej duša vystúpila a oddelila sa od tela. Podišla k Božej Matke, ktorá jej podala biele šaty a ona si ich obliekla na nočnú košeľu, ktorú mala tu na zemi. Panna Mária sa usmievala a jej výraz bol veľmi nežný. Chytila mamu okolo pása a mama zase chytila ju, opierajúc sa o jej rameno a spolu so všetkými, čo boli s nimi, vystúpili na nebesia.

Zostali iba svätý Jozef a svätý Silvester. Svätý Jozef sa na nás pozrel, dotkol sa svätého Silvestra a ten nám udelil požehnanie. Otočil sa a nasledovaný Jozefom odišiel.

Potom mi Pán Ježiš slávnostne povedal: „Rozprávaj to svetu, aby si ľudia vážili milosť, akú majú, keď sú prítomní pri umierajúcom, ktorý odchádza z tohto sveta v sprievode nebeských bytostí. Človek musí byť úplne odovzdaný v tomto okamihu, lebo práve v tomto okamihu sa časť neba nachádza v miestnosti a práve vtedy Boh prichádza navštíviť toto miesto.“

 Po tejto vízii som si kľakla, aby som sa Bohu poďakovala, že mi udelil túto milosť a dovolil uvidieť tento zázrak, o ktorý sa môžem podeliť so svetom, aby si ľudia uvedomili dôležitosť a povinnosť pomáhať umierajúcim a aby umožnili ich šťastný odchod do večnosti.

 

7. kapitola

Naliehavé volanie: Pomoc umierajúcemu

Niekoľko dní potom, pri modlitbe Korunky Božieho milosrdenstva, som začula Pánov hlas: „Teraz sa sústreď na to, čo uvidíš. Neboj sa, ale je nutné, aby si to videla. V tej chvíli som mala ďalšiu víziu. Videla som nejakú izbu v nemocnici a v nej nejakého muža vo veku päťdesiat až šesťdesiatpäť rokov (nemohla som mu presne odhadnúť vek, lebo vyzeral byť chorý a vychudnutý).

Stálo pri ňom niekoľko osôb. Niektoré plakali, ale vyzeralo to, že všetci už očakávajú jeho smrť. Ten muž sa zvíjal od bolesti a bolo počuť zúfalý plač. Vedel, že umiera, bol podráždený a klial: „Prečo musím zomrieť! Ako môže Boh dopustiť, aby som zomrel…! Robte niečo… nechcem zomrieť!“ Mykal sa a búril pred blížiacou sa smrťou. Zvádzal so sebou vnútorný boj a nemal pokoj. A najviac ma prekvapovalo, že tí, čo boli s ním, nerobili nič pre pokoj jeho duše. Nikto sa nemodlil.

Na vonkajšej chodbe som uvidela malý dvor, kde sa nejakí ľudia rozprávali a smiali, niektorí fajčili a pili. Bolo to úplne vzdialené od toho posvätného momentu, ktorý prežíval tento chorý človek. Mala som dojem, že som na nejakom obyčajnom spoločenskom večierku.

Potom som zbadala jednu mníšku a Pán Ježiš mi povedal: „Vyslala ju moja Matka.“ Panna Mária so slzami na tvári sledovala z diaľky túto scénu. Mala spojené ruky a modlila sa. Vedľa chorého stál anjel a bol veľmi smutný. Jednou rukou si zakrýval tvár a druhou sa dotýkal chorého muža. Potom sa anjel postavil a snažil sa rukami zahnať temné bytosti, ktoré sa približovali k tomuto mužovi. Tie bytosti boli znetvorené, niektoré s hlavou jeleňa, medveďa alebo koňa. Nevidela som ich jasne, lebo to boli iba tiene.

Mníška vošla do izby a priblížila sa k posteli… Vzala umierajúceho za ruku a chcela mu dať nejaký obrázok, ale on zdvihol ruku na znak odmietnutia. Mníška sa ešte raz pokúsila dať mu obrázok, ale muž aj z posledných síl, ktoré mu ostávali, naznačil rukou, že oň nestojí a podráždene kričal. A tak mníška smutne odišla.

Na chodbe si vybrala ruženec a začala sa modliť. Ľudia sa na ňu pozerali a posmešne sa usmievali. Vôbec netušili, aké sú dôležité tie modlitby v tej chvíli. Vyzvala ich, aby sa tiež modlili, ale ich pohľady a výrazy tváre svedčili o nezáujme.

O niekoľko minút ten muž zomrel. Videla som, keď sa jeho duša oddelila od tela, ako sa v momente všetky tie temné bytosti vrhli na jeho dušu a trhali ju ako šelmy, vlci a psy trhajú svoju korisť. Zrazu sa pred nich postavil anjel, zdvihol ruku a prikázal:

„Prestaňte! Pustite ho! Najprv musí predstúpiť pred Boží súd!“

Niektorí ľudia začali nad mŕtvym zúfalo až hystericky plakať. Vtedy som pochopila, aký je rozdiel, keď odprevádzame dušu, ktoré je zmierená s Bohom a odchádza s nádejou, v ktorej spočíva Božie milosrdenstvo.

 

Druhá časť

 Sviatosť zmierenia

„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tým deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lukáš 15, 4 – 8)

 

8. kapitola

Ty, ktorý snímaš hriechy sveta

V utorok 8. júla sme odcestovali do Cozumelu, kam nás pozvali viesť jednu prednášku. Pán Ježiš mi povedal, aby som jednému dievčaťu odovzdala túto správu: „Už dlho čakám na ten okamih a túžim, aby sa mi úplne odovzdala.“ Bolo to dievča, čo si chcelo urobiť generálnu spoveď u nášho duchovného vodcu. Keď som jej to povedala, rozplakala sa a Pán ma požiadal, aby som jej pomohla.

Rozprávali sme sa, až kým neprišiel kňaz. Keď spolu odchádzali, zrazu som zbadala, že dievčinu obklopuje skupina ľudí, asi desať alebo dvanásť, a spolu s ňou vchádzajú do miestnosti, kde sa mala spovedať. To ma veľmi prekvapilo, ale náhle som si uvedomila, že práve prežívam mystické zjavenie a začala som sa modliť.

Bolo pritom počuť hlasy, ktoré sprevádzala ohlušujúca hudba v rytme bubnov a dva zbory.

Jeden zbor spieval fatimskú Ave Maria a druhý recitoval: „Chvála a česť Bohu Stvoriteľovi, Synovi Vykupiteľovi a Duchu Svätému…“

Kľakla som si a prosila Boha, aby ju osvietil pri tejto spovedi. Zrazu som začula nejaký hluk a krik. Hneď som sa obzrela odkiaľ ten zvuk vychádzal a bol to práve ten balkón, v ktorého miestnosti sa spovedala dievčina.

To, čo som videla, bolo strašné: na pohľad nepríjemné tvory a zdeformované postavy vybiehali a kričali z izby a cez balkón sa hádzali do prázdna. Keď som sa priblížila k oknu, aby som videla kam dopadli, nikoho som nevidela.

V tej chvíli prišiel priateľ tej dievčiny, ktorý požiadal o jej spoveď, a obaja sme jasne počuli cengot a rinčanie reťazí a okov, ktoré akoby driapali po streche a po stenách. Začali sme sa modliť. Povedala som mu, aby sa nebál, že tento zvuk je bežný, keď sa diabol hnevá, ako ho okrádajú o nejakú dušu.

Ešte chvíľu so mnou zotrval v modlitbe a potom odišiel. Neviem, ako dlho som sa ďalej modlila sama, no zrazu ma nejaké svetlo prinútilo otvoriť oči. Zistila som, že oproti mne zmizla stena, ktorá nás delila od izby, kde sa spovedalo to dievča. Tak som ju mohla vidieť, ako sedí a spovedá sa. Avšak nie pred kňazom, ale priamo pred Pánom Ježišom. Nebol to kňaz, bol to práve Ježiš, kto prevzal jeho miesto. Videla som ho zboku so zloženými rukami ako pri modlitbe a zároveň si o ne opieral bradu. Veľmi pozorne ju však počúval.

Za dievčinou pri dverách izby stála skupina ľudí, medzi nimi aj mníška oblečená v modrom s čiernym habitom. V jej popredí stál anjel s veľkými krídlami, majestátnou postavou a kópiou v pravej ruke. Pozorne sa obzeral na jednu aj na druhú stranu. Pomyslela som si, že by to mohol byť svätý Michal Archanjel alebo nejaký vodca jeho nebeského vojska.

Vzadu, napravo od Pána Ježiša a dievčaťa som spoznala Pannu Máriu, ktorá tam stála oblečená ako Matka ustavičnej pomoci, v perlových šatách, zrejme zo saténu a v plášti hnedom ako karamel a s takými symbolmi ako na obraze.

Dvaja vysokí anjeli, tiež s kópiami v rukách stáli a pozorne sa obzerali, ako ten pri dverách. Títo dvaja akoby strážili Pannu Máriu, ktorá naďalej stála s rukami zopätými v modlitbe a pozerala k nebu, kým oni dávali pozor na celé dianie okolo.

Bolo tam mnoho malých anjelov, ktorí prichádzali a vychádzali, akoby boli priehľadní. V určitej chvíli Ježiš zdvihol pravú ruku a zdržal ju dlaňou otočenou k hlave dievčaťa. Celá jeho ruka žiarila svetlom, vychádzali z nej zlaté lúče a celú ju pohlcovali. Videla som, ako sa tvár dievčiny menila na tvár jemnejšiu, pokojnejšiu a vznešenejšiu.

V okamihu, keď jej Ježiš dal rozhrešenie, Panna Mária si kľakla, sklonila hlavu a všetci, ktorí boli pri nej, urobili to isté. Ježiš sa postavil, sklonil sa k dievčine a až potom som uvidela kňaza, ktorý sedel tam, kde predtým sedel Pán Ježiš.

Pán Ježiš objal dievča a pobozkal na líce. Potom sa otočil, objal kňaza a tiež ho pobozkal na líce. V tom momente celá izba zažiarila silným svetlom a stúpajúc nahor pomaly mizlo a s ním aj moje zjavenie. Opäť som videla iba stenu.

Potom, ako mi Pán dovolil uvidieť tento nezvyčajný mystický zážitok, znovu ku mne prehovoril: „Keby ste vedeli, ako sa mení vaša duša po dobre vykonanej spovedi, všetci v jej blízkosti by ste ju prijímali na kolenách, pretože len vďaka milosti posväcujúcej je naplnená Duchom Svätým.“

Po spovedi tohto dievčaťa som pocítila túžbu pokľaknúť pred ňou na kolená, ale objala som ju s veľkou láskou, lebo ona predtým objala Ježiša. Dievčina vyzerala inak. Bola omnoho mladšia a šťastnejšia. Všetko som porozprávala svojmu spovedníkovi a spolu sme sa modlili a vzdávali vďaky Pánovi.

V tú noc ma Pán požiadal, aby som napísala všetko, čo som videla, v publikácii venovanej sviatosti zmierenia.

 

9. kapitola

 Vzácna chvíľa zmierenia

O dva dni neskôr mi Pán Ježiš povedal, aby sme pokračovali v našej práci a zrazu som sa ocitla v kostole, oproti nejakým ľuďom, čo čakali na spoveď. Pred mojimi očami sa objavilo niekoľko tieňov s ľudským telom, ale hlavy boli zvieracie. Jedného muža, čo išiel do spovednice, tieto tiene zväzovali lanom okolo krku a čela, a pritom mu niečo hovorili do ucha….

Zrazu sa jeden z týchto tieňov oddelil od ostatných a nadobudol podobu ženy. Tá žena bola veľmi vyzývavo oblečená a prešla popred muža, ktorý sa išiel spovedať. Muž upriamil pozornosť na ženu a nemohol od nej odvrátiť zrak. Tie hrozné bytosti sa začali schuti rehotať a zbadala som nejakého anjela bojovať rukami, aby tie beštie odohnal.

Ďalšia z osôb, čo čakala na spoveď, jedna pokorná dievčina, držala v rukách modlitebnú knižku a zahĺbene čítala a rozjímala. Tiene sa k nej približovali iba do istej vzdialenosti, lebo sa k nej nemohli dostať bližšie. Asi anjel, ktorý ju sprevádzal, bol silnejší ako oni.

Keď sa toto dievča vyspovedalo, už nebolo oblečené ako predtým. Malo dlhé šaty perlovej farby, takmer biele a na hlave malo diadém z kvetín. K oltáru ju sprevádzali štyria anjeli. Tvár mala pokojnú. Pred oltárom si kľakla, aby sa pomodlila a aj anjeli spojili ruky k modlitbe. Vtedy sa skončila moja vízia a opäť som videla iba nábytok svojho domu.

 

Pán Ježiš mi povedal: „Práve si videla dvoch ľudí pristúpiť k sviatosti zmierenia. Jeden nesústredený a bez predchádzajúcej prípravy. V takom prípade, hocičo, čo urobia zlí duchovia, naberá väčšiu silu. A naopak, to dievča, čo sa modlilo a pripravovalo na spoveď, požiadalo o pomoc z neba, a preto sa k nej diabol nemohol priblížiť. Jej anjel strážny ju ochránil, lebo ho vzývala.“

 Potom dodal: „Všetci by sme sa mali modliť za tých, čo sa idú spovedať, aby sa dobre vyspovedali, lebo to môže byť v ich živote  posledná spoveď.“

Vysvetlil mi, že všetci prítomní ľudia v kostole by mohli pomôcť svojou modlitbou a prihovoriť sa za spovedníka a aj spovedajúcich sa. Prekvapilo ma, že žiada o modlitby za spovedníka, veď som jasne videla, že to bol Pán Ježiš, čo odpúšťa hriechy, nie kňaz.

A tak mi povedal: „Samozrejme, že potrebujú modlitby. Tiež sú vystavení pokušeniam, rozptýleniu a únave. Pamätaj, že sú to len ľudia.“

 

Dar zverený kňazovi

V noci mi Pán Ježiš povedal o tom, čo sa deje, keď niekto požiada o spoveď a kňaz mu nevyhovie pre nedbalosť a pohodlnosť: „Ak nejaká duša vyhľadá kňaza, aby ju vyspovedal (a kňaz nemá nejaký vážny dôvod, aby tak neurobil), je povinný vypočuť si spoveď veriaceho, lebo ak hriešnik zomrie, vďaka úprimnej ľútosti a túžbe očistiť sa, okamžite vojde do raja a ja sám mu dám rozhrešenie. Ale kňaz, ktorý ho odmietol vyspovedať kvôli pohodlnosti a ľahkovážnosti bez akéhokoľvek odôvodnenia pred Bohom (v prípade, že sa ešte nevyspovedal z tohto previnenia), sa bude zodpovedať pred Božím súdom za tento vážny hriech tak, akoby on sám bol zodpovedný za hriechy, ktoré si odmietol vypočuť.

 

Kňaz dostal dar, ktorý nebol umožnený ani mojej Matke. Je prepojený so mnou a koná v mojom mene, preto si zaslúži úctu od tých, čo vyhľadajú túto sviatosť. Mali by prejavovať úctu pri jednaní s ním, k spôsobu, ako sa oblieka, ako prijímať rady a udelený trest.

 

Preto vás prosím o modlitby za kňazov, aby verní svojmu povolaniu a milosti, ktorá sa im zveruje v mojom mene (v mene Ježiša Krista), udeľovali milosť a odpúšťali dušiam.

 

Pamätaj, dcéra moja, že všetko na tejto zemi je relatívne. Niektoré veci môžu mať väčšiu materiálnu hodnotu, a ak niekto o ne príde, zostane finančne na dne…, ale to je všetko. Môže skúsiť a znovu všetko nadobudnúť, alebo iba časť z toho, ale ak stratí dušu, pred pekelným ohňom ho už nič nezachráni.“

 

Na záver krátke zamyslenie

Brat, sestra, ty, ktorý si sa dostal až na koniec tohto svedectva, položil si si otázku, ako dávno si sa už poriadne a úprimne nevyspovedal?

Keby si ťa v tejto chvíli povolal Pán, myslíš si, že by si sa zachránil? Pristupoval si svedomite k Božím veciam? Alebo si bol iba pohodlný, čiastočný kresťan, ktorý sa zúčastňuje na nedeľnej omši z povinnosti alebo preto, aby sa tam ukázal, a nie preto, že to naozaj chcel. Spýtal si sa sám seba, koľko duší si zachránil? Dal si si vždy pozor, aby si bol v milosti posväcujúcej, keď prijímaš Eucharistiu? Alebo si z tých, čo si myslia, že človek sa má spovedať iba pred Bohom, a nie pred kňazom?

Kým budeš toto čítať, nájde sa niekto, kto sa bude za teba modliť, aby si vo chvíli svojej smrti nebol ukrátený o prijatie sviatostí. Tak sa z tvojho odchodu bude tešiť celé nebo aj zem a nezažiješ strach, ale radosť a lásku!

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *