Požehnaný a nečistý predmet, vec, miesto

Nečistý predmet (vec, miesto)

Hoci materiálny svet nepatrí diablovi, diabol využíva aj predmety (veci, miesta i zvieratá), aby robil ľuďom zle a privádzal ich k hriechu (por. KKC 1673). Takéto predmety sa volajú nečisté. Nečistých predmetov (miest) sa treba štítiť nie pre ich „vnútornú silu“, ale pre ich možný vplyv na ľudské zmysly (napr. sledovanie brutality, pozeranie pornografie, počúvanie black metalu či rúhavých rečí). Nečisté predmety neúčinkujú automaticky, lebo nemajú duchovnú informáciu. Duchovnú informáciu (vnútornú silu, vlastné pôsobenie) môžu mať – samy v sebe – len duchovné bytosti: Boh, dobrí anjeli, zlí anjeli a ľudia (ľudská duša). Prírodoveda aj teológia vylučujú, žeby nejaká hmota mala (a mohla mať) duchovnú informáciu (František Tondra).

Hebr 10, 19-23: „Keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.“

Preto sa netreba obávať nečistých predmetov ako takých, akoby samy spôsobovali zlo. Žiadna vec – ani „okúzlená“, ani „počarovaná“ – svoju vnútornú moc (duchovnú informáciu) nemá. Výslovne o tom hovoril Pavol Apoštol, keď riešil naliehavú otázku kresťanov, či možno jesť mäso
obetované (zasvätené) modlám. Pretože niet nijakej modly a nijakého boha (okrem pravého Boha), všetko možno jesť (por. 1 Kor 8, 4-9).

Požehnaný predmet (vec, miesto)

Náboženské veci zas – najmä tie, ktoré sú požehnané a posvätené – privádzajú ľudí k dobrému nadprirodzenému konaniu, ak ich človek používa s vierou, hoci tiež nemajú duchovnú informáciu (silu, vlastné pôsobenie).
Kódex kánonického práva ich nazýva „posvätné (sväté) veci“ (res sacrae), por. kán. 1171.
Posvätné veci sú tie, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na božský kult, a treba s nimi úctivo zaobchádzať. Sväté veci sa nesmú používať na profánne účely, hoci by boli vo vlastníctve súkromných osôb. Medzi požehnaním a posvätením je rozdiel. Požehnanie (benedictio) je najnižším stupňom posvätných vecí; robí sa vždy bez použitia oleja. Posvätenie je vyšším stupňom požehnania (robí sa s použitím oleja) a môže byť dvojaké. Ak ide o požehnanie vecí alebo miesta posväteným olejom, kódex používa výraz posvätenie (dedicatio)
– por. kán. 1171; 1205n; 1208; 1212; 1217; 1219; 1237; 1269. okrem krizmy !
Ak ide o posvätenie osôb posvätným olejom, kódex používa výraz zasvätenie (consecratio)
– por. kán. 207 § 2; 666.
Graciológia nazýva náboženské veci (predmety, miesta) vonkajšou milosťou Vykupiteľa.
Vonkajšia milosť Krista – Vykupiteľa je všetko, čo cez zmysly privádza človeka k náboženským a duchovným myšlienkam, veciam (napr. Pánov kríž, kňazský alebo rehoľný odev, kostol, kaplnka, náboženský obraz, socha…). Základom náuky o vonkajšej milosti Krista je samotné vtelenie Božieho Syna a ustanovenie sviatostí. Vtelenie Božieho Syna bolo pre ľudí a ich zmysly. Sviatosti ako „viditeľné znaky založené Kristom, ktoré sprostredkujú neviditeľnú milosť“, vplývajú na zmysly ľudí, aby ľudí posvätili a priviedli k Pánu Bohu.

Platí teda, že žiadny predmet (ani posvätený, ani prekliaty) – dokonca ani matéria sviatosti, napr. olej chorých, či krizma – duchovnú informáciu nemá. Veľkú a jedinečnú výnimku predstavuje Eucharistia (sväté prijímanie); lebo po premenení (transsubstanciácia) oba spôsoby prijímania už nie sú veci, ale sú živá osoba – Kristus Pán.

Zdroj: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, Badín, ThDr. Marián Chovanec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *