Obrátenie vrchného rabína

13. februára 1945 hlavné svetové médiá priniesli správu, že veľký rabín mesta Ríma profesor Izrael ZOLL prijal krst v rímskokatolíckej cirkvi. Zoll sa narodil v roku 1881 v Poľsku v mieste zvanom Brody. Jeho matka pochádzala zo známej rodiny vzdelaných rabínov a otec bol z bohatého rodu Zoller, majiteľov textilnej továrne v Lodi.

Detstvo 

Od najmladších rokov tak ako iné židovské deti v Poľsku sa priatelil s katolíckymi deťmi. Neskôr o tom napísal: My, hebrejské deti, sme sa mali rady s katolíckymi deťmi a oni mali radi nás. Nevedeli sme nič o rasových rozdieloch. Vedeli sme len, že naše náboženstvá sa rôznia, a preto sme chodili na náboženstvo každý do iného kostola. Keď lekcie skončili, opäť sme sa stretli.

Izrael často navštevoval svojho priateľa Stanislava. V ich byte visel na stene veľký kríž. Izrael sa pozeral zamyslene na Ježiša pribitého na kríži a kládol si otázku: Prečo ho ukrižovali? V lekciách židovského náboženstva sa dozvedel, že Ježiš sa rúhal, pretože sa ako človek činil Bohom. Izrael však videl, že Stanislav a jeho mamička a mnoho iných vyznávačov ukrižovaného Ježiša boli ľudia veľmi štedrí a plní nezištnej lásky. Keď oni majú vo svojich srdciach takú lásku, akú veľkú lásku musel mať Ježiš v ktorého verí! Svedectvo ich života privádzalo čoraz viac jeho myšlienky k Ježišovi visiacemu na kríži.

Myšlienky na utrpenie a smrť Krista sa v jeho mysli silne oživili, keď sa v hebrejskej škole učil o trpiacom sluhovi z knihy proroka Izaiáša. Učiteľ z židovskej obce vykladal, že Služobník je celý vyvolený národ alebo niektorý jeho kráľ, ale myseľ chlapca neopúšťali myšlienky na Ježiša, akoby intuitívne cítil, že Izaiášova pieseň o sluhovi sa týka Ježiša, pribitého na kríž.

Veľký výchovný vplyv mala na chlapca jeho matka, zbožná žena, ktorá sa nezištne obetovala v službe blížnym. Tak jej po rokoch napísal: „Mamička moja, dnes chápem tvoju dušu a som ňou unesený. (…) Aj ty si ako ten trpiaci Služobník v Biblii.“ A opäť utrpenie, ktoré znášala jeho matka trpezlivo a s láskou, obracalo myseľ dospievajúceho Izraela na mlčky trpiaceho Pánovho Služobníka z knihy Izaiáš. Chlapec začal vo svojom srdci objavovať veľké tajomstvo Boha, ktorý trpí spolu s človekom, a jeho znamením mu bol Ježiš pribitý na kríž.

Štúdium

V roku 1895 sa rodina Zollerová presťahovala do blízkosti Ľvova. Štrnásťročný Izrael sa usilovne učil, aby získal oprávnenie vyučovať deti v židovskej obci náboženstvu. Čím viac nadobúdal teologické znalosti, tým viac ho zamestnávala otázka: môže byť Ježiš visiaci na kríži Mesiášom a pravým Bohom? To ho priviedlo k hlbokému štúdiu a rozboru textov evanjelií. Porovnával texty hebrejskej Biblie a Nového zákona. Čítal rôzne rabínske komentáre a porovnával ich s tým, čo našiel v náuke o Ježišovi. Na svoje prekvapenie zistil, že niektorí rabínsky vykladači poukazujú, že patriarcha Jakub sa svojvoľne staval do úlohy Mesiáša, ktorý mal prísť. Z hľadiska židovských rabínov nebola teda myšlienka na božstvo Ježiša tak úplne neprijateľná.

Po smrti milovanej matky začal Izrael študovať na univerzite vo Viedni a neskôr vo Florencii, kde študoval v Inštitúte vyšších štúdií a v rabínskej škole. Štúdium zakončil doktorátom z judaistických vied, lingvistiky a filozofie. V roku 1913 sa oženil s Adelou, ktorá mu porodila dcéru Doru. Bohužiaľ, po štyroch rokoch šťastného manželstva Adela ochorela a zomrela.

Vrchný rabín v Terste

V roku 1920 sa Izrael znovu oženil a bol menovaný vrchným rabínom v Terste. Jeho novej žene sa čoskoro narodila dcéra Miriam. V roku 1933 získal Zoller talianske občianstvo a zmenil svoje priezvisko na Zoll. Bol menovaný vedúcim katedry hebrejského jazyka a literatúry na univerzite v Padove. Jeho študentmi boli početní kňazi a klerici, ktorí boli uchvátení spiritualitou svojho profesora a modlili sa za jeho krst v katolíckej cirkvi.

Služobné a rodinné povinnosti ho veľmi zamestnávali. Vo voľnom čase sa však s veľkou vášňou venoval čítaniu Svätého písma Starého i Nového zákona. Stávalo sa mu stále viac zrejmým, že všetky proroctvá Starého zákona sa naplnili v Novom zákone. Už vtedy sa u neho objavila myšlienka na krst v katolíckej cirkvi.

V miere, v akej sa ponáral do čítania evanjelií, bol tiež fascinovaný osobou Ježiša Krista. Spomína, že keď raz písal odborný článok, náhle svoju prácu prerušil a začal vzývať Ježiša. Po chvíli zbadal vedľa seba jeho jasnú postavu. Vo svojej autobiografii o tom napísal: Zahľadel som sa na Neho dlhšiu dobu, nepociťoval som žiadne vzrušenie, ale zachoval som pokoj duše. (…) Netúžil som o tom s nikým porozprávať, ani som to nepokladal za znamenie obrátenie. To, čo sa stalo, sa týkalo výlučne mňa. Moja hlboká láska k Ježišovi a priznanie, ktoré som zažil, sa netýkalo nikoho iného. Nejavilo sa mi to ani ako zmena náboženstva. Ježiš vkročil do môjho vnútra ako hosť privolaný a vytúžený. (…) Pokladal som sa za Žida, lebo som sa narodil ako Žid, ale súčasne som miloval Ježiša. Zdalo sa mi, že judaizmus ani kresťanstvo nekolidujú s mojou láskou k Ježišovi. Ježiš bol prítomný vo mne a ja v Ježišovi.

To bola pre rabína mystická skúsenosť reálnej prítomnosti vzkrieseného Pána, ktorá ovplyvnila celý jeho ďalší život. Vtedy ešte nechápal, že prijať Ježiša znamená stať sa údom jeho mystického tela, ktorým je katolícka cirkev.

Keď neskôr prijal krst, Zoll napísal: Obrátenie spočíva v odpovedi na Božie pozvanie. Človek sa neobracia vo chvíli, ktorú si sám vybral, ale v hodinu, kedy dostane Božie pozvanie. Keď pozvanie počuje, ostáva mu len jediné: byť poslušný.

V čase svojej vedeckej práce ZOLL ako výborný znalec semitských jazykov dospel k vážnemu zisteniu. Tvrdil, že grécky preklad evanjelií poukazuje na existenciu skorších hebrejských zdrojov, z ktorých grécke texty pochádzajú. O mnoho rokov neskôr to potvrdili katolícki biblisti Jean Carmignac a Claude Trasmontant. To má veľký význam, pretože to poukazuje na vierohodnosť evanjelií: že popisujú dôkladne to, čo sa stalo v kontexte kultúry a presvedčenia vtedajšieho židovského národa.

V roku 1938 publikoval ZOLL knihu Il Nazareno (Nazaretský), v ktorej jednoznačne dokazuje, že Ježiš je Bohom predpovedaný Mesiáš. Udivujúce je fakt, že v židovskom prostredí sa neobjavila žiadna reakcia na to, čo Zoll vo svojej knihe o Ježišovi Kristovi napísal.

Hlavný rímsky rabín

V roku 1939 prijal ZOLL vymenovanie na neobyčajne prestížnu funkciu rímskeho rabína a riaditeľa rabínskej školy. Židovská obec sa stále viac približovala k dobe krutého prenasledovania. Židia v Ríme boli vtedy silne rozdelení. Väčšina bola presvedčená, že im zo strany Nemcov nič nehrozí, pretože dúfali, že majú na vedúcich miestach dostatok známostí, ktoré im zaisťujú bezpečnosť.

V dramatických vojnových udalostiach zohral rabín ZOLL významnú úlohu v záchrane židovského spoločenstva od úplnej záhuby. Obec bola rozdelená na antifašistov a na tých, ktorí s vládou kolaborovali. Niekoľko týždňov pred nemeckou okupáciou Ríma obdržal ZOLL dôverné informácie, že Nemci plánujú úplnú likvidáciu židovského obyvateľstva. Obrátil sa s výzvou na Almanasiho, vedúceho Zväzu židovských obcí, aby nariadil evakuáciu Židov z Ríma. Almanasi jeho výzvu bagatelizoval a tvrdil, že ZOLL preháňa a vyvoláva roztržky a nepokoj. Hlavný rabín však neprestával varovať pred blížiacim sa nebezpečenstvom a vyzval na zničenie všetkých adries a zoznamov, uzatvorenie synagóg a hľadanie úkrytov v kláštoroch a farách. Jeho výzvy však boli zľahčované. Predstavený obce si z neho robil žarty, aby si kúpil v lekárni niečo na odvahu.

Od prvého dňa okupácie Ríma 8. septembra 1943 sa židovské spoločenstvo ocitlo v kritickej situácii. 28. septembra požiadal nemecký veliteľ SS Herbert Kappler, aby mu bolo odovzdané do 24 hodín 50 kg zlata; súčasne pohrozil, že ak zlato nedostane, všetci muži židovského pôvodu budú deportovaní. Niekoľko hodín pred uplynutím ultimáta sa podarilo zhromaždiť 35 kg. zlata. Chýbalo teda 15 kg. V dramatickej situácii sa ZOLL obrátil s prosbou o pomoc na pápeža Pia XII. Aby sa dostal do Vatikánu, musel oklamať nemeckú políciu. Vydával sa za inžiniera, ktorý dohliada na práce. Keď sa mu podarilo dostať sa na sekretariát Apoštolskej stolice, požiadal o vypožičanie 15 kg zlata a argumentoval tým, že Nový zákon nezanedbáva Starý zákon. Pápež bez váhania nariadil vydať rímskemu rabínovi 15 kg zlata. Zoll ich ihneď postúpil vedúcemu židovskej obce spolu s listom: ak by Nemci požadovali rukojemníkov, má byť uvedený na prvom mieste.

Nemeckým okupantom nebolo možné dôverovať. Aj keď veliteľ Kappler dostal 50 kg zlata, vydal rozkaz uväzniť 8 tisíc Židov. Pápež Pius XII. proti tomu ostro protestoval. Nemcom sa podarilo zatknúť len asi 1000 židovských mužov, ktorí boli vyvezení do vyhladzovacích táborov. Ostatní utiekli alebo sa ukryli. Ugo Foi, predstavený židovskej obce, sa až teraz presvedčil o smrteľnom nebezpečenstve, aké hrozilo všetkým Židom. To ho tak vyľakalo, že sa vôbec nepostaral o osud uväznených, ale utiekol do Livorna spolu so svojimi deťmi. V týchto dramatických chvíľach sa ZOLL modlil: Pane, dovoľ mi zomrieť spolu s inými, kedy chceš a ako chceš, a nie tak, ako chcú Nemci. Zmiluj sa nad všetkými ľuďmi.

Z obavy pred zatknutím sa ZOLL so ženou a deťmi museli ukrývať, často za veľmi ťažkých podmienok. Zoll sa vtedy mohol presvedčiť, s akým veľkým hrdinstvom a ohrozením vlastného života ukrývali kňazi, rehoľníci a rehoľníčky aj katolícki laici Židov v kláštoroch, v seminároch, na farách i v súkromných domoch. Hlavným iniciátorom bol sám pápež Pius XII., ktorý vydal osobitnú výzvu na poskytovanie všestrannej pomoci. Vo svojej autobiografii ZOLL napísal: „Nie je žiadneho miesta bolesti, kam by nezasiahol duch pápežovej lásky.“ Bolo by možné napísať silné zväzky o pomoci, ktorú priniesol Pius XII. Rabín jednak predvídal, že v budúcnosti sa nájdu ľudia, ktorí budú bezdôvodne a zlostne pápeža obviňovať. Tak napísal v roku 1945 svojej žene: Uvidíš, že raz obvinia pápeža za mlčanie sveta o zločinoch nacistov.

Keď spojenci oslobodili Rím, Zoll sa opäť ujal úradu vrchného rabína. V júli 1944 slávil v rímskej synagóge slávnostné modlitby, ktoré prenášal taliansky rozhlas. Vyjadril pri tej príležitosti verejne svoju vďačnosť pápežovi Piovi XII. aj prezidentovi Spojených štátov za pomoc Židom v čase fašistického prenasledovania.

25. júla sa odobral na súkromnú audienciu k pápežovi Piovi XII., aby mu poďakoval za nezvyčajne obetavú angažovanosť pri diele ochrany a pomoci Židom a do rúk pápeža zložil aj vďaky rímskym katolíkom svetským aj duchovným, ktorí s nasadením vlastného života ukrývali tisíce Židov a všemožne im pomáhali.

Zoll veľmi trpel kvôli postoju Ugo Foi, vedúceho rímskej židovskej obce, ktorý poprel, že dostal prostredníctvo vrchného rímskeho rabína od pápeža 15 kg zlata. Foi lživo tvrdil, že ZOLL nikdy nevaroval Židov pred nebezpečenstvom likvidácie zo strany nacistov. Foi zašiel dokonca tak ďaleko, že Zolliho menovite obvinil, že zanedbával povinnosti rabína a nestaral sa o pomoc pre židovské spoločenstvá. Čoskoro nato odvolal Zolliho z funkcie hlavného rabína. Americký komisár Charles Poletti ihneď anuloval toto rozhodnutie, rozpustil židovskú radu, ktorú vymenovala ešte fašistická vláda. Zoll sa opäť vrátil na miesto hlavného rabína.

Krst

Pán Ježiš však dával Zollimu jasne najavo, že čas jeho služby v synagóge končí. V septembri 1944 na sviatok vďakyvzdávania viedol rabín slávnostné modlitby v synagóge. V určitej chvíli zbadal jasne postavu Krista a vo svojom srdci počul hlas, ktorý mu povedal: Dnes si tu naposledy. Večer mu povedala doma jeho žena: „Dnes, keď si stál pred schránkou Tóry, zdalo sa mi, že som videla bielu postavu Ježiša, ktorý položil ruky na tvoju hlavu, akoby ti žehnal“. Zoll spomína: Udivilo ma to, ale bol som veľmi pokojný. Robil som, akoby som nevedel, o čom hovorí. Opakovala teda svoju vetu slovo za slovom. Tú sme počuli hlas našej dcéry Miriam: „Ocko!“ Išiel som za ňou do izby a spýtal som sa, čo chce. „Hovoríte o Ježišovi Kristovi. Vieš, otecko, mne sa dnes v noci snívalo, že som videla vysokého Ježiša v bielom šate, ale nepamätám si, čo bolo potom „. Za niekoľko dní som zložil v židovskej obci svoj úrad.

Pre hlavného rabína Ríma to bolo zjavné znamenie, že Kristus ho prosí, aby neodkladal posledné rozhodnutie a prijal krst v katolíckej cirkvi. Odobral sa k jezuitovi profesorovi Paolo Dezzi z gregoriánskej univerzity, aby ho pripravil na krst, ale veľmi diskrétne a bez rozruchu.

Zolliho demisia bola pre všetkých veľkým prekvapením. Prezident židovského spoločenstva ju prijal s veľkou ľútosťou a navrhol Zollimu, aby prijal funkciu riaditeľa rabínského kolégia. Zoll to však rozhodne odmietol. To prezidenta ešte viac prekvapilo, pretože ZOLL bol najlepšie disponovanou osobou pre túto funkciu. Aby nevyvolal nežiaduce reakcie, Zoll mlčal o hlavnom dôvode svojho rozhodnutia. Uvoľnil sa tak od všetkých vonkajších záväzkov a chystal sa spolu so ženou a dcérou na prijatie krstu.

Po niekoľkých týždňoch prípravy prijal hlavný rímsky rabín spolu so ženou krst v kostole Panny Márie Anjelskej. Aby sa vylúčil možný záujem novinárov, konal sa obrad v súkromnej kaplnke u sakristie tohto chrámu. Prítomných bolo len 15 najdôveryhodnejších osôb. Izrael Zoll prijal krstné meno Eugenio a jeho žena meno Mária. Dcéra Miriam tak urobila za niekoľko mesiacov.

Po svojom krste ZOLL povedal, že sa nepokladá za Žida obráteného, ​​ale naplneného, ​​pretože katolícka cirkev je naplnením sľubu, akým je judaizmus. Vysvetľoval, že Starý zákon je zašifrovaný telegram, ktorý Boh odovzdal ľuďom, a jediným kódom k jeho plnému prečítaniu je Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek.

Ako očitý svedok holokaustu zdôraznil, že o jeho uskutočnenie sa pričinila fašistická ideológia, pretože zavrhla kresťanstvo. Zoll napísal: Som presvedčený, že po tejto vojne jedinou možnosťou, ako sa oprieť proti deštruktívnym silám a vybudovať Európu, bude prijatie katolicizmu, tohto znamenia idey Boha a bratstva v Kristovi, a nie bratstva opierajúceho sa o nadčloveka, pretože »už niet Žida alebo Grék, niet otroka alebo človek slobodný, niet muža a žena, všetci sme jeden v Ježišovi Kristovi «(Gal 3,28)“.

Prvú noc po prijatí sviatosti krstu, telefonoval Zollimu korešpondent agentúry zo Spojených štátov, či je to pravda, že prijal krst v katolíckej cirkvi. Zoll odpovedal súhlasne. Budúci deň všetky hlavné správy v USA a v Európe priniesli správu, že hlavný rabín Ríma prijal krst v katolíckej cirkvi.

Akonáhle sa táto správa rozšírila, dostával ZOLL telefonáty plné vyhrážok a nadávok. Hebrejský mesačník vyšiel vo smútočné grafickej podobe a v rímskej synagóge bol vyhlásený smútok a pôst, ako to býva v prípade úmrtia rabína. Z listiny rímskych rabínov sa odstránilo meno ZOLL, akoby nikdy neexistoval. V židovskej tlači sa objavili články, ktoré ho predstavovali ako zradcu židovského národa. Eugenio Zoll odpovedal, že nezavrhol judaizmus, pretože katolícka cirkev je korunovaním Synagógy a celý Starý zákon sa naplnil v osobe Mesiáša – zmŕtvychvstalého Krista.

Zoll z celého srdca odpustil všetkým svojim osočovateľom a vysvetľoval im, že nekonajú zo zlej vôle, ale z neznalosti a ľudskej slabosti. Situácia bola veľmi napätá, takže Zoll sa musel vysťahovať zo svojho bytu, ktorý sa nachádzal v blízkosti synagógy. Jeho žena a dcéra našli útočisko v kláštore a on sám sa dočasne uchýlil na gregoriánsku univerzitu.

Pápež ich vtedy prijal na súkromnej audiencii. Vzrušení s veľkou radosťou ďakovali Svätému Otcovi a pri tej príležitosti vyjadrili svoju lásku ku všetkým Židom ako výraz odpustenia všetkým protivníkom. Od okamihu krstu, povedala Mária, nedokážem nikoho nenávidieť a všetkých milujem.

Počas Zolliho pobytu na univerzite Greogoriána navštevovali konvertitu ako priatelia, tak nepriatelia. Prišli tiež americkí židia, ktorí ho prehovárali, aby sa vrátil do lona judaizmu a ponúkali mu akúkoľvek sumu, akú si bude priať. Zoll túto ponuku s veľkým pokojom, ale rozhodnosťou odmietol. Prihlásili sa tiež prominentní protestanti, ktorí mu vsugerovali, aby ako biblista dokázal, že dogma o pápežskom primáte sa nezakladá na Biblii. Zoll im poukázal na knihu, ktorú práve píše: kniha má titul Peter a poukazuje na biblické základy pravdy o primáte Petra a každého pápeža. „Pretože protestantizmus nie je žiadnym svedectvom, nemienim nikoho znepokojovať otázkou: Prečo čakať 1500 rokov, aby potom protestoval? Katolícku cirkev uznával 1500 rokov celý svet za pravdivú Božiu cirkev. Nikto nemôže bez ostychu vymazať týchto 1500 rokov a tvrdiť, že katolícka cirkev nie je cirkvou Kristovou. Môžem prijať len tú cirkev, ktorú mojim predkom hlásalo dvanásť apoštolov, ktorí podobne ako ja vyšli zo Synagógy.“

Cesta k svetlu

Obrátenie hlavného rímskeho rabína bolo plodom hlbokej a vytrvalej modlitby spojenej s meditáciou Svätého písma Starého i Nového zákona. Počas tejto modlitby sa stretával osobne s božskou osobou Ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista.

Vo svojej autobiografii ZOLL Napísal: Každý večer som otváral Bibliu úplne náhodne a hľadal tak to, čo potrebujem, v Starom i Novom zákone. Čítal som všetko, čo som našiel, bez ohľadu na to, kde sa to nachádzalo. Týmto spôsobom sa mi Osoba Ježiša a jeho učenie stali tým najdrahším a nikdy to nemalo príchuť zakázaného ovocia.

Tak dospel Zoll k životnému presvedčeniu, že proroctvo o Izaiášovom služobníkovi sa naplnila v Ježišovi Kristovi (42, 1-7; 49, 1-5; 50, 4-9; 52, 13; 53,12). Pri exegéze mu pomáhala dokonalá znalosť hebrejského jazyka a biblickej gréčtiny. Tak po dlhom štúdiu, premýšľaní a živote v judaizme Starého zákona som sa v určitom okamžiku ocitol v kresťanstve Nového zákona. Musel som si poctivo priznať, že som sa stal kresťanom, a podľa toho som dôsledne začal túžiť po krste.

Jeho prechod do Katolíckej cirkvi neznamenal skoncovanie s minulosťou, ale bolo to pokračovanie na ceste spásy. Keď ho obviňovali zo zrady judaizmu, smutne zodpovedal: Mám pokojné svedomie, nič som nezaprel. Vari nie je Boh svätého Pavla Bohom Izáka, Abraháma a Jakuba? Svätý Pavol sa obrátil. Vari tým opustil Boha Izraela a prestal ho milovať? To by bolo absurdné tvrdenie.

Po prijatí krstu sa prof. Zoll denne účastnil svätej omše a veľa času venoval modlitbe pred Najsvätejšou Sviatosťou vo svojom farskom kostole aj v univerzitnej kaplnke. Na jeho písacom stole stál kríž a prejavom jeho mariánskej úcty bol obraz Matky Božej, pred ktorou vždy horela svieca. Eugenio Zoll vstúpil do tretieho rádu svätého Františka a manifestoval tak svoju radosť zo skutočnosti, že je katolíkom.

Vy, ktorí ste sa v katolíckej cirkvi narodili, nemáte dostatočnú predstavu o nesmiernom poklade, akým je viera a milosť Krista, ktorú máte už od detstva. Ten, kto dospel k milosti viery ako ja po dlhej dobe hľadania, oceňuje veľkosť toho daru a prežíva veľkú radosť, že je kresťanom. 

Po niekoľkých mesiacoch pobytu na Gregoriane našiel ZOLL byt v jednej odľahlej rímskej štvrti. Mohol teda znovu bývať so svojou ženou a dcérou. Na podnet pápeža Pia XII. bol menovaný profesorom na Pápežskom biblickom inštitúte, kde prednášal hebrejský jazyk a literatúru. Bol často pozývaný na rôzne univerzity v Európe i v USA. Jeho apoštolská horlivosť ho prirodzeným spôsobom viedla k starým spoluveriacim a túžil priblížiť im pravdu o zmŕtvychvstalom Kristovi. Konvertitov zahŕňal mimoriadnou starostlivosťou duchovne i materiálne.

Ako človek vedy rozvíjal svoj apoštolát publikačnou činnosťou v Taliansku aj v zahraničí. Svoju poslednú prednášku o Božej spravodlivosti a milosrdenstve predniesol vo Vallicella v januári 1956. Trpel srdcovými problémami. Niekoľko týždňov pred svojou smrťou predpovedal, že Pán ho k sebe povolá v najbližší prvý piatok. Proroctvo sa splnilo. Zomrel v nemocnici na prvý piatok 2. marca 1956 o 15tej hodine, v hodine Ježišovej smrti. Keď prijímal sväté prijímanie, povedal na smrteľnej posteli: S dôverou sa odovzdávam Pánovmu milosrdenstvu.

Na konci svojej autobiografie ZOLL Napísal: V duši každého z nás žije Kristus, ktorý je cestou k Bohu. Žije v nás, a my sa ho zriekame (…) Nežije – ak človek plne v Kristovi, nežije dobrým životom.

Kto v Neho verí, nepodlieha súdu. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna (Jn 3,18).

Zdroj: Piotrowski, Miłujcie się, 4/2012

Čo dodať na záver?

Životný príbeh hlavného rímskeho rabína nie je dnes možné čítať len ako súkromný osud výnimočnej osobnosti. Je to významné a dôležité posolstvo, ku ktorému si Boh zvolil ako sprostredkovateľa vysoko postaveného a fundovaného Žida, ktorý po celoživotnom hľadanie s evidentnou Božou milosťou a pomocou prekonáva v sebe antagonizmus, aký už veky trvá medzi judaizmom a kresťanstvom. Cesta ktorú musel prejsť Eugenio ZOLL, bola neobyčajne náročná, pretože je veľmi zaťažená historickým dedičstvom. Jeho námaha a dôslednosť však priniesli bohaté plody adresované ako Židom, tak Cirkvi i celému svetu: vďaka dlhému štúdiu a hlbokým znalostiam podstaty a koreňov svojho vlastného náboženstva po mnohých modlitbách dospel totiž najvyšší rabín s úplnou istotou k záveru, že judaizmus ústi nutne do kresťanstva, inak stráca svoj zmysel.

Keby tento konvertita, fundovaný a dôsledný vedec, žil o dvadsať rokov neskôr, mohol sa so svojimi znalosťami a svojou skúsenosťou uplatniť ako jedinečný expert II. vatikánskeho koncilu. Jeho kandidatúra by však zrejme narazila na odpor, pretože jeho poznanie a životné skúsenosti sa rozchádzajú s poňatím vzťahu kresťanstva a judaizmu, ktoré sa nakoniec presadilo.

Eugenio Zoll išiel však za spoznanou pravdou aj za cenu svojho hlbokého poníženia, vyhostenia a ústrkov, pretože poklad nájdený v Ježišovi Kristovi ďaleko prevyšoval hodnotu jeho skoršieho postavenia a vážnosti. V tom sa ZOLL zhoduje úplne s inou konvertitkou Edith Steinovou, ktorá podobne ako on hľadala pravdu s pevným odhodlaním prijať ju za akúkoľvek cenu. Títo konvertiti pokladali za samozrejmé, že svoju nájdenú vieru musia žiť jedine heroickým spôsobom, inak by ich život nezodpovedal záväznému príkladu ich Spasiteľa. Nepripadalo im to prehnane ťažké, pretože dokázali oceniť nenahraditeľnú hodnotu svojho nájdeného pokladu.

Zdroj: Lumendelumine.cz

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *