Je mariánska úcta biblická? 2/2 – Pavol Hucík

Je pravda, že Panna Mária nám nemôže pomáhať k spáse pre svoje zásluhy?

Keby nám Ježiš nezaslúžil a nezískal spásu, ani ten najsvätejší život Panny Márie a všetkých ľudí na zemi by nikomu nepomohol. Ale ak sme už vykúpení a krstom ponorení do Ježiša Krista, v ňom naše skutky získavajú záslužnú hodnotu pred Bohom. Na viacerých miestach Sv. Písma sa hovorí, že Boh nás bude hodnotiť podľa zásluh za svoje skutky: „Nadeľ im podľa ich skutkov a podľa ničomnosti ich výmyslov. Odplať im podľa diela ich rúk, odmeň ich podľa zásluhy“ (Ž 28, 4). „Odplať im, Pane, podľa zásluh, podľa ich činov!“ (Nár 3, 64). „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú“ (Mt 6, 19-20). „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi“ (Mt 19, 21). „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12, 33-34).
Ak platí najmä posledný citát, že v nebi môžeme mať nevyčerpateľný poklad zásluh, o čo skôr ho môže mať Panna Mária, najvernejšia Božia služobnica, ktorá sa vzdala všetkých svojich plánov?! O čo skôr môže ona z tohto pokladu ustavične prideľovať iným!

 Je Modlitba k Panne Márii a skrze Ňu rúhaním?

Spýtam sa takto: Môžeme sa modliť jeden za druhého tu na zemi? Poviete mi: „Áno!“ A je to správne. Veď apoštol Pavol napísal: „Bratia, modlite sa aj za nás!“ (1 Sol 5, 25). A apoštol Jakub povzbudzuje: „Modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5, 16). Môžu sa modliť tí, ktorí sú v nebi? Sv. Ján v Zjavení píše: „Štyri bytosti a dvadsiati štyria starci padli pred Baránkom. Každý mal citaru a zlatú čašu plnú kadidla, čo sú modlitby svätých“ (Zjv 5, 8). „A každá z týchto štyroch bytostí… vo dne v noci bez prestania volali: „Svätý, svätý, svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!““ (Zjv 4, 8).
Môžeme poprosiť človeka, aby sa za nás modlil? Áno, a neraz to robíme. Zvlášť prosíme tých, ktorí sú nábožní pred Bohom alebo ktorým Boh udelil osobitnú charizmu, to znamená, že na ich príhovor akosi skôr urobí niektoré veci, napríklad ak niekto má charizmu privádzať ľudí k obráteniu, charizmu uzdravovania alebo poznania a pod. Môžeme poprosiť nejakého človeka, ktorý odišiel do večnosti, aby sa za nás modlil? Ak vyznávame v spoločenstvo svätých, ak sme v Kristovi jedno telo, nič tomu nebráni. Vari Boh bude brániť takejto prosbe, keď on chce, aby sme sa modlili jeden za druhého?
Niekto tu môže namietnuť: „Ale Boh v Starom zákone zakázal vyvolávať mŕtvych“ (napr. v Dt 18, 10-12). To je pravda, ale my sa pri modlitbe neusilujeme, aby sa nám zjavili mŕtvi alebo aby k nám prehovorili. A napokon nevzývame ani mŕtvych. Brat Efraim to vyjadril takto: „Čítal som: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mk 12, 27) Abrahám žije, Mojžiš žije… Pochopil som… že kto dostal život, ten viac nemôže zomrieť. A z toho dôležitého Božieho zjavenia vyplynulo ostatné. Štefan nezomrel, keď ho ukameňovali, iba zaspal. Mária nezomrela, odišla k Synovi. Tak, ako lotor z pravej strany: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43)… Mária teda žije a ja som sa rozhodol, že sa jej prihovorím.“18
Väčšina kresťanských cirkví vo sa vo Vyznaní viery modlia: „verím v spoločenstvo svätých.“ A svätí nie sú len na zemi. Sú predovšetkým v nebi, lebo sú už dokonale očistení Božou milosťou. Ak mám mať s niekým spoločenstvo, musím s ním v prvom rade komunikovať. A to sa vzťahuje aj na prosby o príhovor.
Vrátim k Máriinmu proroctvu v Magnifikate: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia…“ (Lk 1, 48). Toto slovo zahŕňa nielen úctu v srdci, ale aj vyjadrené velebenie Ježišovej Matky, čo je v podstate modlitbou. Samozrejme nesmeruje to k Márii ako k poslednému cieľu, ale k Bohu, ktorý v nej urobil také veľké veci.
A aký mocný je Máriin príhovor! Lukáš píše: „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom“ (Lk 1, 41-42). Neskôr keď na svadbe v Káne povedala Synovi: „Nemajú vína“ (Jn 2, 3), Ježiš vyhovel jej prosbe hoci ešte „neprišla jeho hodina“ (Jn 2, 4). Ježiš urobil na Máriinu prosu výnimku! To je čosi úžasné! A preto kresťania od prvých čias nachádzajú odvahu a prosia ju o príhovor u Syna.
Keď v starozákonných časoch Boh chcel potrestať neverných Izraelitov, prosil Mojžiša, aby mu nebránil potrestať ich: „Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však urobím veľkým národom.“ Mojžiš sa pokúšal upokojiť Pána, svojho Boha, a hovoril: „Prečo by mal, Pane, vybúšiť tvoj hnev proti ľudu, ktorý si ty mohutnou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny?! Prečo by mali Egypťania vravieť: „V zlovôli ich vyviedol, aby ich zmárnil na horách a vyničil ich zo zemského povrchu?!“ Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho ľudu! Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma, Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil: „Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto zem, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu, aby ju vlastnilo na večné veky!“ A Pán oľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud“ (Ex 32, 10-11.14). Teda urobil výnimku vo svojich zámeroch.
A presne toto robí aj Panna Mária. Neraz stojí ako kedysi Mojžiš pred Bohom a prosí, aby Boh zadržal svoj spravodlivý hnev pre hriechy a nevernosť svojho ľudu. A Boh znova pohnutý Máriinou láskou, dobrotou a vernosťou „ľutuje nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud“ (Ex 32, 14)
Martin Luther v komentári k Magnifikat napísal: „Mária si neželá, aby sme si z nej urobili modlu. Nie ona koná, lež Boh uskutočňuje všetko. Ak vzývame Máriu, robíme tak preto, aby nám Boh s ohľadom na ňu dal to, o čo prosíme. Ostatne, s rovnakým úmyslom vzývame všetkých svätých, s vedomím, že všetko sa deje prostredníctvom Boha.“19
Hneď v prvej kapitole Skutkov apoštolov sa píše o Cirkvi zhromaždenej vo Večeradle: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Naozaj neviem, čo je nebiblické, ak sa modlíme k Bohu v spoločenstve s Pannou Máriou. Je to skôr česť. V uvedenom texte sa píše, že „zotrvávali na modlitbách spolu s Máriou“. Ak nechceme v tomto spoločenstve modlitby zotrvávať, v istom zmysle sa vzďaľujeme aj od Cirkvi. Lebo Mária je vždy tam, kde sa Cirkev modlí.
Prečo si niektorí kresťania myslia, že je vhodnejšie prichádzať k Bohu cez Pannu Máriu? Lebo je to výraz pokory, v ktorej si priznávame, že aj pri všemožnom snažení sme stále hriešni a nehodní pristúpiť k Bohu. Hriech v nás vzbudzuje Boží odpor. Modlitby vychádzajúce z hriešneho srdca nie sú dôstojné a hodné vystúpiť k Božiemu trónu. Preto ich zverujeme Panne Márii, ktorá ich berie za svoje a prednesie ich v našom mene.
Tí, ktorí si myslia, že sú dosť dobrí, lebo sú biblickí a zachovávajú Ježišovu vôľu, sa podobajú farizejovi, ktorý sa vpredu modlil v chráme. „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18, 13). Ježiš toto podobenstvo zakončil slovami: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14). Ak sa teda pokladáme za nehodných pristúpiť k Ježišovi a zverujeme svoje potreby a prosby čistej a svätej Panne, pripodobňujeme sa mýtnikovi a nájdeme milosť u Boha. Už sv. Augustín, ktorý žil v štvrtom storočí, napísal: „Svet bol nehodný prijať Syna Božieho z rúk Otca; dal ho Márii, aby ho svet prijal skrze ňu.“20

Modlitba ruženca

Na tomto mieste by som ešte chcel niečo povedať o modlitbe sv. ruženca. Pri jeho vysvetlení si pomôžem udalosťou z čias kráľa Dávida. Vieme, že v tom období napádali Izraelitov Filištínci. Boli to silní obratní bojovníci, ktorí mali legendárneho vodcu Goliáša. Vojakom pri pohľade naňho mrzla krv v žilách. Nikto sa neodvážil proti nemu bojovať. A tak si Filištínci veľmi dovoľovali: brali Izraelitom úrodu, plienili ich dediny… A Izraeliti v bitkách s nimi neustále prehrávali.
Tu vnukol Boh mladému ryšavému chlapcovi Dávidovi, aby sa postavil v boji proti nemu. Dávid nebol cvičený v boji. Keď povedal Izraelitom, že bude bojovať s Goliášom, vysmiali ho. Aj kráľ Saul ho odhováral. Ale on odpovedal: „Pán, ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa, on ma vyslobodí aj z moci tohoto Filištínca“ (1 Sam 17, 37). Keď mu dal obliecť svoj pancier a do ruky dal meč, nevládal v tom chodiť. Zobliekol si ho, do ruky zobral palicu a odobral sa na bojisko. V potoku si zobral päť kameňov a dal si ich do kapsy.
Keď ho uvidel Goliáš i jeho vojaci, pukali od smiechu a posmievali sa mu. Ale on odpovedal: „Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov, Boha izraelských šíkov, ktorého si hanobil“ (1 Sam 17, 45). Dávid sa nespoliehal na seba, na svoje zbrane, na svoj tréning, zručnosti alebo skúsenosti, ale na moc mena Pána zástupov. Vybral z kapsy kameň, dal ho do praku a vystrelil. Goliáš sa ani nenazdal a kameň sa mu vryl hlboko do čela. Zasiahnutý padol na zem a Dávid mu odťal hlavu. Izraelský národ zvíťazil a Filištínci sa rozpŕchli.
Možno ste už videli ružence, ktoré namiesto drevených zrniečok majú kamene. Ruženec je duchovnou zbraňou proti nepriateľským šíkom, ktoré vedie už nie Goliáš, ale knieža temnôt, knieža tohto veku – diabol. A moc tejto zbrane spočíva v dôvere v Boha, v jeho Slovo, v moc jeho mena a v mocný príhovor Panny Márie.
Čo tvorí modlitbu ruženca? Začína sa vyznaním viery, ktorý je zhrnutím biblickej viery a toho, čo Boh urobil v dejinách spásy. Otče náš je čisto biblická modlitba, ktorú nás naučil Ježiš. Aj modlitba Zdravas je biblická. Začína anjelovým pozdravením: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). Pokračuje zvolaním Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). Nasleduje meno Ježiš, ktoré je plne biblické. Anjel Pánov povedal vo sne Jozefovi: „Mária… porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). Lebo meno Ježiš znamená „Boh spasí“, „Boh je spása“ „Boh zachraňuje“. Druhá časť modlitby Zdravas: „Svätá Mária“, vyplýva z toho, že Panna Mária je milosti plná a teda svätá. Titul Matka Božia je takisto plne biblický, ako si to ešte podrobnejšie rozoberieme v kapitole 3.9. Že Panna Mária môže za nás prosiť, už bolo rozobraté v tejto kapitole a je to taktiež biblické.
Napokon modlitba Sláva Otcu je taktiež v úplnej zhode so Svätým Písmom. Modlitbe „Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy…“ z biblického hľadiska skutočne nemožno nič namietať. Okrem toho počas jednotlivých desiatkov ruženca rozjímame o tajomstvách z Ježišovho života. Z dvadsiatich tajomstiev ruženca sa iba dva posledné priamo nespomínajú v Božom slovo, ale ako ešte uvidíme v kapitole 3. 12, sú v súlade s Božím slovom a nijako mu neodporujú.
Modlitba ruženca je v podstate kristocentrická modlitba – to znamená, že jej centrom je Ježiš. My vlastne s Máriou a Máriinými očami uvažujeme o tom, čo Ježiš urobil pre našu spásu. Skutočne neviem, čo z toho môže niekoho odviesť od Krista a od úcty, ktorá mu patrí. A kto túto modlitbu zavrhuje robí tak z pohnútok, ktoré sú plne nebiblické.

Je Zasvätenie alebo úplné zverenie sa Panne Márii v rozpore s veršom Listu Filipanom 2, 11?

Z Božieho slova vieme, že Nebeský Otec sa nebál vložiť svojho Syna do Panny Márie. Nechal ho uväzniť v jej materskom lone. Nebál sa že tým nejako stratí zo svojej nesmiernosti. A o čo menej sa to máme báť urobiť my, biedne stvorenia! Čo také veľké stratíme, keď Najvyšší Boh nič nestratil v nej zo svojej veľkosti?! Boh sa nebál spojiť s naším človečenstvom skrze Máriu, žeby tým stratil nejako zo svojej velebnosti. Vzal si z Márie celé svoje telo, stotožnil sa sním a aj neskôr, po svojom narodení, dobrovoľne zostal závislým na svojej Matke. 21 Sv. Pavol napísal o ňom: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť“ (Flp 2, 8). A to sa nevzťahuje iba na Ježišov vzťah k Otcovi, ako napísal Lukáš: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51).
Ak sa Ježiš nebál byť podriadený a poslušný Panne Márii väčšinu svojho života na zemi, niet sa čo báť zveriť sa jej, aby aj nás učila a vychovávala, ako kedysi Ježiša. Sv. Pavol raz napísal: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). O čo skôr to platí o Panne Márii?! Ak sa jej teda úplne zverím a platí, čo povedal Pavol Korinťanom: „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 22-23), potom sa cez Máriu dávam jedine Bohu. Ona si ma nenechá pre seba, ale keďže úplne patrí Bohu, s ňou, cez ňu a v nej budem patriť Bohu.
Panna Mária je formou, v ktorej bol stvárnený Boží Syn. Tí, ktorí sa jej zveria, sú stvárňovaní v Krista, pripodobňovaní Kristovi. Veď sv. Pavol napísal: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 11-16). Panna Mária, v ktorej bol stvárnený Ježiš, bola Bohom ustanovená, aby v nás budovala podobnosť s Kristom v oveľa väčšej miere, ako apoštoli, proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia. Ak jej túto úlohu upierame, staviame sa proti Božiemu zámeru.

 Je Uctievanie sôch a obrazov Panny Márie modlárstvom?

Výrok, ktorý vedie nohých kresťanov k takémuto presvedčeniu pochádza z knihy Exodus a znie: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!“ (Ex 20, 4). O čo tu ide? Naozaj Bohu vadí, aby sme zobrazili čokoľvek z toho, čo urobil? To by sme nemohli mať žiadne učebnice s nákresmi rastlín, hviezd či zvierat, nemohli by sme sa venovať maliarskemu ani sochárskemu umeniu, nemohli by sme robiť fotografie, filmy a rozprávky. Nemohli by sme si robiť žiadne ornamenty s motívmi čohokoľvek čo existuje vo vesmíre. Tento výrok by nebol iba proti náboženským sochám, ale proti akémukoľvek druhu zobrazovania. A napokon aj napísané slovo je obraz. To by sme nemohli písať o ničom, čo existuje. Nepripadá vám to absolútne nelogické a absurdné?
Ak sa však pozrieme bližšie na spomenutý výrok, zistíme, že tento zákaz má význam jedine kvôli veršu, ktorý hneď za ním nasleduje: „Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4). Omnoho zreteľnejšie je to vyjadrené v knihe Levitikus, kde sa píše: „Nerobte si modly, nestavajte si vyrezávané podoby a pomníky a nepostavte namaľované kamene vo svojej krajine, aby ste sa pred nimi klaňali, veď ja, Pán, som váš Boh!“ (Lv 26, 1). Teda Božím zámerom bolo, aby Izraeliti, podľa vzoru pohanov, nepovažovali sochy, obrazy a predmet za bohov alebo za božské nástroje, aby sa im neklaňali a nevzdávali im úctu, aká patrí jedine Jahvemu. Riziko modlárstva bolo v starozákonných časoch skutočné veľké.
Ale aj napriek tomu sám Boh prikázal, aby Izraeliti zhotovili niektoré obrazy a sochy:
„Aj dvoch cherubov, kovaných zo zlata, spravíš hore na oboch koncoch zľutovnice; jedného cheruba pripojíte na jednom konci, druhého na druhom konci. Na zľutovnici hore na oboch koncoch urobíš cherubov. Cherubi nech majú rozpäté krídla a nech svojimi krídlami zakrývajú zľutovnicu, kým ich tváre budú obrátené oproti sebe. Cherubi nech upierajú svoj zrak na zľutovnicu. Zľutovnicu polož na archu a do archy vlož zákon, ktorý ti dám. Tam sa budem zjavovať a zo zľutovnice, spomedzi oboch cherubov, čo sú na arche zákona, budem hovoriť všetko, čo ti nariadim pre Izraelitov“ (Ex 25, 18-22).
Čiže Boh prisľúbil, čo neskôr aj splnil, že bude hovoriť „práve z priestoru medzi oboma postavami, zhotovenými ľudskou rukou. Čiže to najsvätejšie, najposvätnejšie miesto má byť uprostred dvoch sôch! Navyše Archa zmluvy predstavuje ozajstný relikviár, veď obsahuje Mojžišovu palicu, tabule so zákonom a azda hlavne mannu, takže ju možno považovať za prvú monštranciu v našich dejinách. Máriu preto nazvali Archou zmluvy, lebo v živote nosila toho, ktorý je chlebom života. Ďalej v nasledujúcej kapitole knihy Exodus, Boh žiada, aby obrazy archanjelov boli vtkané do opony oddeľujúcej svätyňu od veľsvätyne. (…) Dnes jej úlohu spĺňa ikonostas vo východnej tradícii, ktorá je verná duchovnej štruktúre jeruzalemského chrámu. Vari si Boh protirečí?“22
No to nie je všetko. O niečo neskôr Boh povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý kto naň pozrie, ostane nažive. Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď. A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive“ (Num 21, 8, 9).
Had zavesený na kole bol vlastne predobrazom Ježiša Krista, visel na dreve, stal „sa za nás stal kliatbou, lebo je napísané: „Prekliaty je každý, kto visí na dreve,““(Gal 3, 13). To preto, lebo „on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil…“ (Iz 53, 4). Nemal „podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí…“ (Iz 53, 2-3). To je ten najväčší obraz Toho, ktorý je na nebi, a ktorý Boh dal ľuďom, aby naň hľadeli, ako píše sv. Pavol: „On je obraz neviditeľného Boha…“ (Kol 1, 15). Alebo sv. Ján napísal: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1, 1).
A tak Boh sám ukázal, že zákaz zobrazovať stvorené veci, bol iba dočasný, ale zákaz klaňať sa stvoreným veciam a dávať ich na úroveň Boha, je trvalý. Ale tu môžu niektorí namietať. Veď Boh predsa zakázal sochy aj uctievať (Ex 20, 4). Ale aj stupne a formy úcty sú rôzne. Veď sám Boh prikázal v Desatore: „Cti svojho otca a svoju matku“ (Dt 5, 16) a nikto to nepovažuje za modloslužbu. Každému patrí úcta podľa stavu a hodnosti. Bohu išlo pri zákaze klaňaniu sa ľudským výtvorom o to, aby sa sochám a obrazom nevzdávala taká úcta, aká patrí jedine jemu. Preto povedal: „Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4). Takže iba vtedy ide o modlárstvo, ak by sa niečomu na tomto svete vzdávala taká česť, úcta a zvelebenie, aká sa má vzdávať Pánu Bohu.
„Od vzniku kresťanstva sa synagógy čoraz väčšmi vyzdobujú, zákaz zobrazovania sa nedodržiava tak striktne. A skutočne, už nemá opodstatnenie. Rabínskemu židovstvu viac nehrozí pokušenie splynutia s okolitým svetom, ani pokušenie modlárstva. Tento problém je historicky prekonaný.“23 Skôr je potrebné konať, ako píše sv. Pavol: „Čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31). A ak preukazujeme úctu Panne Márii, svätým alebo ich obrazom, všetko má byť nasmerované na toho, koho sú obrazom, na Ježiša Krista, ako píše na inom mieste sv. Pavol: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom!“ (Kol 3, 23).

 Je pravdou, že Panna Mária bola iba obyčajná hriešna žena a potrebovala byť spasená?

Panna Mária bola skutočne obyčajnou ženou. Sv. Ľudovít Mária Grignon, jeden z najväčších ctiteľov Panny Márie to vyjadril slovami: „Uznávam s celou Cirkvou, že Mária je len obyčajným tvorom, ktorý vyšiel z rúk Najvyššieho. Keď sa prirovná k jeho nekonečnej Velebnosti, je menej, než prášok, alebo skôr nie je vôbec nič, pretože on jediný je „Ten, ktorý je“ (Ex 3, 14). Tento veľký Pán, vždy nezávislý a sám sebe dostačujúci, nepotreboval a vôbec nepotrebuje svätú Pannu, aby sa naplnila jeho vôľa a ukázala jeho sláva. Stačí mu len chcieť, aby učinil všetko.“24 Boh koniec koncov k svojej sláve nepotreboval ani anjelov. A predsa ich stvoril. Nepotreboval k tomu ani ľudí… A predsa nás stvoril. Nepotreboval Matku. A predsa si ju vybral a posvätil.
Panna Mária, podobne ako všetci ľudia, potrebovala byť spasená. Sama to priznala v chválospeve Magnifikat: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi…“ (Lk 1, 46-47). Pre zásluhy svojho Syna bola už pri počatí uchránená od dedičného hriechu a Božou milosťou bola po celý život chránená, aby nespáchala žiaden osobný hriech.
Sv. Písmo ani tradícia Cirkvi nehovorí o tom, že by Panna Mária bola prijala krst na očistenie od hriechov. Už dávno predtým, ako Ježiš a jeho apoštoli začali krstiť, anjel povedal o Panne Márii: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1, 28). Grécky to znie: Chairé, kecharitoméne, ho Kyrios metá sú. Doslovne: „Raduj sa, teš sa“, alebo „buď pozdravená, plná milosti, Pán je uprostred Teba“, alebo „v Tebe.“25 Kde je hriech, čo i ten najmenší, alebo nejaká náklonnosť k hriechu, nemôže byť plnosť milosti. Anjel to vyslovil vo chvíli, keď v Márii ešte telesným spôsobom neprebýval Ježiš, o ktorom Božie slovo hovorí, že je „jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14). Nikomu inému z ľudí, okrem Panny Márie, Božie slovo tento titul nepriznáva. Na základe toho, Cirkev vedená Duchom Svätým, podľa Ježišovho prísľubu, verí, že Panna Mária bola Božou milosťou uchránená od dedičného hriechu i od všetkých osobných hriechov.

 Je nesprávne nazvať PannU Máriu Bohorodičkou?

Brat Efraim, ktorý bol pôvodne protestantským pastorom a neskôr sa stal katolíkom, v knihe Neskoré dažde píše: „Ak je Ježiš Bohom – a on ním je – tak Mária, Ježišova matka, je Božia matka. (…) Nepovyšujeme stvorenie nad Boha, ani ho nezbožšťujeme, ale tvrdíme, že Boh udelil výnimočné miesto pri sebe jednému stvoreniu, Márii, a že to miesto jej prislúcha naveky.“26
Martin Luther v komentári k chválospevu Magnifikat hovorí: „Tieto „veľké veci“ nie sú ničím iným ako faktom, že sa stala Matkou Božou. V tejto udalosti dostala tak mnohé a tak veľké dobrá, že nik nie je schopný pochopiť to. Hľa, tu je skutočný prameň všetkých pôct a každého šťastia. Preto je ona jedinou osobou spomedzi celej ľudskej rodiny, osobou povýšenou nad všetkých a nik sa jej nevyrovná. Ona, naozaj, má Dieža s Nebeským Otcom, a to aké dieťa! (…) To sú tie veľké veci, ktoré sa nedajú ani vyjadriť ani vymerať. To je to, prečo sa celá úcta k nej zbieha v jeden titul, nazývajúc ju „Matkou Boha“. Nik, kto o nej hovorí, alebo sa k nej obracia, nemôže povedať nič väčšie, aj keby mal toľko jazykov, ako je listov na stromoch, hviezd na nebi či piesku v mori. Čo znamená byť Matkou Boha, treba preniknúť tiež srdcom.“27

Je označenie Panny Márie ako Spoluvykupiteľky rúhaním?

Ak by sme chápali Pannu Máriu ako Spoluvykupiteľku v zmysle, že bola rovnocennou partnerkou Ježišovi pri vykúpení, alebo že v rovnakej miere prispela k vykúpeniu ľudí, tak by to bolo skutočne v rozpore s Božím slovom a s úctou, ktorá patrí jedine Bohu. Ak by sme to chápali však v zmysle, že spolupracovala s Ježišom na vykúpení, ale nie z nevyhnutnosti, to znamená, že vykúpenie by sa uskutočniť aj bez nej, potom by to nebolo v rozpore s Božím slovom. Spomeňme si, čo povedal sv. Pavol: „Na vlastnom tele dopĺňa „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). Keďže Panna Mária bola čistá od akéhokoľvek hriechu vďaka Ježišovým zásluhám, jej utrpenie spojené s Ježišovým utrpením malo výkupnú hodnotu. Ale bez neho by nebolo ničím. Sama, bez Ježiša, by nevykúpila nikoho.
Veľmi výstižným príkladom je symbolika používaná pri sv. omši. Pri príprave obetných darov pre Eucharistiu kňaz pridáva do vína niekoľko kvapiek vody. Eucharistia by bola platná aj bez tejto vody, ale pridané do vína a vo víne získavajú podiel na Eucharistii na spásu sveta.
Avšak ako vidíte, titul Spoluvykupiteľka, bez bližšieho vysvetlenia a vymedzenia, môže skutočne viesť aj k nesprávnym záverom. Preto terajší sv. Otec, ešte keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery odpovedal na otázku, či katolícka Cirkev vyhlási Máriu za Spoluvykupiteľku: „Nemyslím si, žeby sa tejto požiadavke… v dohľadnom čase malo vyhovieť. Odpoveď Kongregácie pre náuku viery znie, že to, čo táto požiadavka obsahuje, je už lepšie vyjadrené inými titulmi Panny Márie, zatiaľ čo formulácia „Spoluvykupiteľka“ je príliš vzdialená reči Svätého písma i reči cirkevných Otcov, a teda vyvoláva nedorozumenia. Čo je na tom správne? Nuž správne je to, že Kristus nestojí mimo nás alebo vedľa nás, ale tvorí s nami hlboké, nové spoločenstvo. Všetko, čo je jeho, sa sáva naším, a všetko, čo je naše, prijal, aby bolo jeho: Táto veľká výmena je skutočným obsahom vykúpenia, odstraňuje bariéry nášmu „ja“ a umožňuje prenikať do spoločenstva s Bohom. Keďže Mária predchádza Cirkev ako takú a stáva sa akousi Cirkvou v osobe, toto „spolu s ním“ sa príkladne uskutočňuje už v nej. Ale nesmieme zabúdať, že nad týmto „spolu“ je Kristovo „najprv“. Všetko pochádza od neho, ako nám to hovoria listy Kolosanom i Efezanom; aj Mária je všetkým, čím je, len cez neho. Slovo „Spoluvykupiteľka“ by tento pôvod zatemňovalo. Správny zámer sa vyjadril nesprávnym slovom. Vo veciach viery je podstatná práve kontinuita s rečou Písma a Otcov; s jazykom nemožno narábať ľubovoľne.28

Je Titul Matka Cirkvi a Matka kresťanov nesprávnY?

„Keď sa v nej narodil Ježiš, Hlava ľudí, vyplýva z toho nevyhnutne, že veriaci, ktorí sú údmi tejto Hlavy, tiež sa musia narodiť v nej. Tá istá matka nerodí na svet hlavu bez údov a údy bez hlavy… Takisto v poriadku milosti sa Hlava i údy rodia z tej istej matky…“29 Ježiš je aj teraz plodom Panny Márie, ako o ňom povedala Alžbeta, naplnená Duchom Svätým (por. Lk 1, 42). Skrze neho a v ňom sme aj my Máriine deti, rodíme sa v nej a pripodobňujeme sa Kristovi. Ešte sa vám to nezdá? Spomeňte si, čo povedal sv. Pavol Galaťanom: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4, 19). O čo skôr to môže povedať Panna Mária, ktorá porodila Ježiša Krista, do ktorého sme boli v krste ponorení, alebo ako píše sv. Pavol: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27).
Keď Ježiš zomieral, pri jeho „kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 25-27). V tomto učeníkovi Ježiš hovorí každému svojmu učeníkovi, ktorého miluje: „Hľa, tvoja matka!“
V knihe Zjavenia sa o Panne Márii píše: „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zjv 12, 17). Kto sú tí, ktorí zachovávajú Božie prikázania? Kto sú tí, ktorí majú Ježišovo svedectvo? Sú to kresťania, je to Cirkev. A Božie Slovo o nich hovorí, že oni sú z „jej potomstva“. Panna Mária je teda Matkou Cirkvi.
Panna Mária, naplnená a zatienená Duchom Svätým počala najväčšiu a najsvätejšiu bytosť – Bohočloveka. Ona neprestala byť ním naplnená a preto znova, duchovným spôsobom, rodí najväčších svätcov. Pozrite sa na veľkých svätcov posledných storočí. Takmer každý z nich mal k nej mimoriadne vrelý vzťah. Či to už bol Páter Pio, Ján Maria Vianney, pápež Ján Pavol II., Matka Tereza…
Ježiš sa nebál povedať Panne Márii: „Matka“ v obave, žeby tým nejako urazil svojho Otca. Ak ju aj my tak nazývame a považujeme za svoju matku, stávame sa Ježišovi ešte bližšími a podobnejšími. Oslovením „Matka“ vzdávame tak úctu Bohu, ktorý si vybral a posvätil pre svojho Syna takú úžasnú bytosť. V knihe Siracha čítame: „Kto si ctí matku, (počína) si tak, ako keby si zhromažďoval poklady“ (Sir 3, 5). Ježiš si ju ctil. Ak to ja odmietam, prichádzam o veľké poklady v nebi.
Na záver pridám ešte jeden biblický obraz, ktorý nám môže pomôcť pochopiť význam prihádzania k Ježišovi cez Pannu Máriu. Nachádzame ho v knihe Genezis. Jakub chcel získať požehnanie od svojho otca Izáka, ktoré mu nepatrilo od prirodzenosti, lebo nebol prvorodeným synom. Ale jeho matka urobila zaujímavú vec. Obliekla Jakuba do Ezauových šiat, ktoré voňali lesom, na ruky a krk mu dala kozie kože, aby bol chlpatý, ako Ezau a pripravila jedlo, podobné tým, ktoré robil Ezau z diviny. Keď to zacítil Izák, povedal: „Hľaďže, vôňa syna môjho je ako vôňa nivy, ktorú požehnal Pán“… (Gn 27, 27)
Keď prichádzame za Ježišom, nehodní jeho požehnania, zverení Panne Márii, svojej Matke, poslušní jej pokynom, ako kedysi Jakub, poslušný svojej Matke Rebeke, Ježiš cítiac vôňu Máriinej svätosti, ktorou nás prikrýva, vidiac krásu jej čností a lásku, ktorou nás objíma, znova vyslovuje slová, ktoré povedal Duch Svätý ústami Alžbety pri navštívení: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (Lk 1, 42). A hoci počuje hlas hriešnika nehodného jeho požehnania, hovorí ako kedysi Jakubovi: „Hlas je hlasom Jakubovým, ale ruky sú ruky Ezauove“ (Gn 27, 22). „Budem jesť z diviny od svojho syna, aby som ťa požehnal“ (Gn 27, 25).

Je pravda, že Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie Panny Márie nemajú vo Svätom Písme žiaden základ?

Na prvú otázku som už odpovedal v kapitole 3.8 o tom, či bola Panna Mária hriešna. O nanebovzatí Panny Márie skutočne vo Svätom Písme nemáme zmienku. S určitosťou však vieme, že Panna Mária je v nebi, ako to hovorí kniha Zjavenia: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom…“ (Zjv 12, 1). Druhé miesto vo Sv. Písme, ktoré podporuje toto presvedčenie, je v evanjeliu sv. Jána, kde Ježiš hovorí: „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec“ (Jn 12, 26). Panna Mária, ako verná Božia služobnica, ktorá nasledovala Ježiša viac ako ktokoľvek iný, bola poctená Otcom tým, že ju prijal do svojej slávi a ona je mu podobná, lebo vidí Boha takého, aký je“ (porov. 1 Jn 3, 2).
O tom, že je možné byť vzatý do neba s telom i s dušou, hovorí samotné Božie slovo: „A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba“ (2 Krľ 2, 11). Druhým človekom, ktorý bol vzatý do neba, bol Henoch, ako o tom čítame v knihe Genezis: „Henoch chodil s Bohom a nebolo ho, lebo Boh ho vzal“ (5, 24). Sirach o ňom napísal: „Henoch sa ľúbil Bohu, a preto ho preniesol do raja, aby dal národom (príklad) pokánia“ (Sir 44, 16). Spomína ho aj sv. Pavol: „Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol“ (Hebr 11, 5).
O Ježišovom nanebovstúpení píše sv. Marek v 16 kapitole, 19 verš. Keď bol Ježiš vzatý do neba s telom, ktoré si vzal z Panny Márie, čo je v rozpore so Svätým Písmom, keď Cirkev tvrdí, že Panna Mária, ktorá bola Božou milosťou uchránená od dedičného hriechu a ani nepodľahla žiadnemu osobnému hriechu, bola vzatá s telom i dušou do neba?!

Záver

Po tom všetkom, čo sme povedali, sa môže niekto spýtať: „Takže v mariánskej úcte a jej prejavoch, ako to vidíme v katolíckej Cirkvi, je všetko v poriadku, keďže táto úcta je biblická? Samozrejme, že nie. A to nie je iba moje presvedčenie. V exhortácii o mariánskej úcte pápež Pavol VI. napísal: „Ako všetci vedia, nábožnosť a úcta veriacich k Matke Božej nadobudla rozličné formy podľa časových a miestnych okolností, podľa rozmanitej povahy a kultúrnej tradície národov. To má za následok, že spôsoby, ktorými sa táto nábožnosť prejavuje a ktoré sa časom opotrebujú, treba dôkladne preskúmať a obnoviť, aby sa nahradili zastarané a zhodnotili nehynúce prvky a aby sa patrične obohatili o vieroučné pravdy, nadobudnuté teologickým výskumom, ktorý predkladá učiteľský úrad Cirkvi.“30
Niektorí veriaci zasa odmietajú zjavenia Panny Márie. Tu treba povedať, že žiaden veriaci nie je povinný veriť zjaveniam Panny Márie alebo iným, hoci by ich Cirkev aj schválila. Pápež Benedikt XIV (1740-1758) v tejto otázke vyhlásil: „Treba vedieť, že uznanie nejakého súkromného zjavenia nie je nič iné, ako po starostlivom skúmaní vyslovené dovolenie oboznámiť veriacich s týmto zjavením na ich poučenie a na ich osoh.“31

Bibliografia

PRAMENE

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I, II, SSV, Trnava 1993.
GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993.
JÁN PAVOL II. Redemptoris Mater, SSV, Trnava 1999.
Katechizmus katolíckej Cirkvi, SSV, Trnava 1998.
KEATING K., Čomu skutočne veria katolíci?, Lúč, Bratislava 2006.
KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995.
NESTLÉ – ALAND, Novum Testamentum graece et latine, 2. vydanie, Deutsche Bibelgesellschaft, Stuttgart 1991.
Sväté Písmo Starého i Nového zákona, SSV, Trnava 1996.
WYSZYŃSKI S., Matka Syna człowieczego, Pallotinum, Poznań 1984.

POMOCNÁ LITERATÚRA

DomaŃski J., Myšlenky sv. Maximiliána M. Kolbeho o Panně Marii, Matice cyrilometodějská, Olomouc 1997.
brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991.
HÖRSTER G., Úvod do Nového zákona, Oliva 1994.
Hudymač P., PRISTAŠ P., Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, Verbum, Košice 2000.
MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991.
MIKLUŠČÁK P., Mariológia, UK RKCMBF TI, Spišské Podhradie 1995.
RATZINGER J., Boh a svet, SSV, Trnava 2002.

18 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 33.

19 LUTHER M. cit. v brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 34.

20 SV. AUGUSTÍN, cit. v GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 15.

21 Porov. GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 16.

22 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 37.

23 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 38.

24 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 15.

25 Pozri: Hudymač P., PRISTAŠ P., Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, Verbum, Košice 2000, s. 192 a 128.

26 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 32.

27 Internet: www.

28 RATZINGER J., Boh a svet, SSV, Trnava 2002, s. 248-249.

29 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 21.

30 PAVOL VI., Marialis cultus, cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 82.

31 BENEDIKT XIV., cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 159.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *