Nezutekala som…

Prinášame vám jeden z príbehov z knihy Kto uverí mi?, v ktorej ženy predstavujú svoje pocity i bolesti, ktoré prežili a prežívajú často veľmi dlho po svojom rozhodnutí ísť na potrat.

Túžim podeliť sa s vami o osobnú skúsenosť, otvoriť sa listom. Možno moje riadky niekomu pomôžu, ale cítim, že si uľavím najmä sama. Prepáčte mi, že tak sebecky zmýšľam. Vopred ďakujem za pochopenie, neodmietnutie a dočítanie mojich nesúrodých riadkov.

Iste vás prekvapilo, že píšem anonymne. Vôbec však nejde o pocit hanby. Verte mi, že dnes by som sa dokázala postaviť hocikde na svete a prijať všetky slová odsúdenia i pľuvance od vás, ktorí ste ničo podobné nikdy neurobili – odmietnuť rodiaci sa život, dieťatko. Skôr je to strach o moje deti, ich ochrana. Myslím, že ani len netušia, že som dala zabiť ich sestričku, majú ma veľmi rady. Ja by som nevedela ísť ďalej životom bez ich lásky a úcty, ktorú si však nezaslúžim.

Raz, na Deň matiek, keď ma silno prenikol pocit viny, chcela som im povedať, akú vlastne majú mamu, ale kňaz mi povedal, že by ich to zlomilo a spýtal sa ma, či chcem zničiť ďalšie životy. Tak dnes od nich prijímam nezaslúženú úctu ako skvelá matka. Veľmi ma to bolí. Takto o mojom do neba volajúcom počine vie iba Boh, ja a môj spovedník, ktorý mi veľmi pomáha prijať túto najbolestnejšiu časť života, ktorá natrvalo ovplyvnila celý môj ďalší život, vzťahy k ľuďom a k Bohu. Stalo sa to v roku 1988. Dosť dávno na to, aby to ešte dnes bolo také čerstvé, boľavé a neskutočne živé. Môj, dnes už nebohý, manžel bol na manévroch, keď som zistila, že som štvrtý raz tehotná. Už tri razy som prežívala tento slastný pocit očakávania dieťatka, pocit šťastnej mamičky. Aj vtedy ma naplno prenikol. Ihneď som listom oznámila manželovi túto radostnú správu. Obratom odpísal, že zdieľa so mnou pocit šťastia … ale!

Keď sa o mesiac vrátil, neviem si to dodnes vysvetliť, stretol sa s ľuďmi, ktorí mu „nasadili chrobáka do hlavy“. Vyriekol tvrdé slová: „To musí ísť preč!“ Už to nebolo to naše drahé dieťatko, dievčatko (myslela som si, že to bude dcérka). Manžel mi objasňoval svoj zmenený názor, podložený „rozumnými“ argumentmi s „láskou“.

Po týždni veľkého naliehania to došlo tak ďaleko, že sme išli spolu vyplniť tie osudné dotazníky. Vlastne som ich len podpísala, lebo pre lekárov je najdôležitejší podpis ženy. Viem, čo si teraz myslíte, ako sa dá takto matka „obmäkčiť“. Diabol použije všetko, i manželskú lásku, najnežnejšie slová z úst manžela, len aby dosiahol, čo on chce – SMRŤ.

Keď prišiel ten plánovaný deň, do nemocnice som šla sama. To už nebolo pre nás oboch, iba pre mňa. Ale nezvládla som to. Čakala som na poradie, zrazu som sa vychytila a s plačom, v zúfalom stave, som bežala domov. V nádeji, že ma manžel pochopí a zmení svoj postoj ku mne i k maličkej. Ale opak bol pravdou. Nastala tvrdá vojna. Diabol bojoval v plnej zbroji a nakoniec som podľahla. Nechcem sa vyhovárať, túžim len opísať aspoň niektoré pocity – sklamanie, strach, úzkosť a beznádej, ktoré nasledovali.

Neobjavil sa ani jeden jediný človek, ktorý by ma podržal. Manžel sa vyzbrojil rodinou, ktorú som milovala, deťmi, pre potreby ktorých to bolo vraj nevyhnutné urobiť, svokrou, ktorá vo mne videla len bezcitnú hysteričku, ktorá zničila život jej synovi, susedmi, ktorí to mysleli len dobre…

Bol to pluk, ktorý útočil na moju myseľ, srdce i vôľu… Šla som sa zošalieť, nespala som, nejedla som, len som usedavo plakala a ponižujúco prosila manžela, že mu budem do smrti slúžkou, len nech to odo mňa nechce. Keďže mu čas nehral do karát, pritvrdil slovne, ručne, ale hlavne ma začal psychicky vydierať, že ak si „to“ nechám, obesí sa a potom nevie, čo budem sama s tromi deťmi a ťarchou, že som ho zabila kvôli niekomu, kto ani nie je a nepoznám ho.

Možno mi neuveríte, ale to rozhodlo. Tentoraz manžel sám diskrétne všetko vybavil, musel aj finančne podporiť lekára, keďže som tak prvý raz reagovala. V deň zákroku (ako to odľahčene nazvali), ma odviezol do nemocnice, kde ma nadopovali tabletkami, aby som zasa nezutekala. Žiaľ, nezutekala som. Keď som sa prebrala z narkózy, upadla som do zúfalého plaču. Hoci som si zaslúžila od ošetrujúceho zdravotného personálu len slová odsúdenia, cítila som, ako so mnou zdieľajú smútok a zúfalstvo (Prečo som ich stretla až teraz?). Chcela som si podrezať žily, ale nevládala som vstať z postele. Do smrti si budem pamätať tvár staršej sanitárky, ktorá ma hladkala a plakala so mnou. Vedela, čo je to byť mamou, nevedela, čo je to byť vrahyňou! Musela som zostať pár dní v nemocnici, aby som sa psychicky pozbierala. Všetci hovorili: „Dostaneš sa z toho, už toľké sa z toho dostali“. Nikdy som sa z toho nedostala!

Odvtedy som porodila ešte dve detičky, z toho mi jedno chlapčiatko umrelo. Za tým pochovaným toľko nežialim, ako za tým, ktoré som nikdy nepochovala. Rozprávam sa s mojou malou, cítim ju ako rastie cez vekovo príbuzné dievčence, ale poväčšine je ako malé dievčatko so zlatistými kučeravými vláskami. Nikdy neplače, len sa nežne usmieva. Z tohto obrazu v mysli vždy plačem, i po toľkých rokoch. Odvtedy trpím poruchou spánku, stačí mi zľahka prespať tri-štyri hodiny denne. Keď azda tuhšie alebo dlhšie zaspím, strhnem sa a hoci by bola hlboká noc, musím sa úplne prebrať, aby ma „nezhltol“ pocit úzkosti a strachu, ale hlavne VINY. O tom to všetko je!

A toto túžim, veľmi túžim povedať všetkým, čo rozmýšľajú o potrate ako o vhodnom riešení. Tých ťaživých, mučivých pocitov sa nezbavíte nikdy! Ani čas v tom nič neurobí.

Môj manželský život bol po potrate doslova peklom. Chudák manžel sa ma nemohol ani len dotknúť ako manžel. Z mojej strany ho čakali len hnus, odpor a nenávisť. Dlho som si „neplnila“ svoje manželské povinnosti. A ak k tomu došlo, neraz som vravela, že išlo o znásilnenie. Viem, že pre manžela to boli hrozné muky a správala som sa ako zmyslov zbavená. Ale potrat vo mne zabil matku a ženu. Hnusilo sa mi a dodnes nemám rada svoje telo, ktoré Boh stvoril s láskou a veril, že bude krásne a bude šíriť pokoj a dobro.

Nemám k sebe úctu. Som akoby rozdvojená. Nerada by som, aby to vyzeralo opovážlivo, ale akoby som dušu mala vo väčšej úcte ako vlastné telo. Neviem prečo, takto to pociťujem. Trpím. Často prosím o odpustenie moju malú, ale i manžela, moje deti a hlavne BOHA. Tak veľmi jej túžim povedať, že aj vtedy som ju mala rada, keby mi odpustila a aspoň raz ma mohla objať a ja ju.

Paradoxom jej, že som sa osobne vrhla do rôznych aktivít ako „týždeň nosenia bielych stužiek“ (doma ich s mládežou robíme a vo farnosti rozdávame), pripravujeme pobožnosť krížovej cesty nenarodených detí, pomáham slobodným mamičkám, atď. Vyhlasujem, že som zásadne proti potratom (čo je pravda). Nikomu by ani nenapadlo, že mám jeden za sebou. Pripadám si ako netvor: hovorí, čo skutkom nemôže dokázať.

Ale cítim potrebu robiť niečo proti potratom. Naozaj. Odpustite mi.

Asi vrcholom je, že 25. marca, v deň Zvestovania Pána, sa mi narodilo dievčatko. Tento deň je akoby dňom pre moju maličkú (ja si to tak hovorím). Sú dni – výročné – keď si všetko detailne pripomínam a v pocite skľúčenosti stojím sama pred sebou a Bohom. Vždy je tam maličká.

Nespočetnekrát mám prečítanú knihu „Miriam, prečo plačeš“. Sú tam opísané i moje pocity, stavy a zdravotné problémy. Mám veľkú vinu, ale i obrovskú ľútosť, a s tým som sa chcela podeliť. Prosím vás, povedzte ľuďom, že sú aj „donútené“ matky, ktoré túžia i po vašom odpustení a pochopení. Trpíme viac ako si myslíte, aj keď je to neviditeľné! Viem, že si nezaslúžime vašu lásku, súcit, veď sme si to zvolili samé. Ale ak môžete, skúste sa pozrieť na naše boľavé srdcia.

Ďakujem vám za dočítanie. Prosím, pomodlite sa nad mojimi riadkami. Je v nich skoro všetko, čo potrebuje vašu pomoc. Ďakujem.

Jedna nešťastnica

Knihu Kto uverí mi si možete objednať tu: https://www.zachej.sk/produkt/1238/kto-uveri-mi/

One thought on “Nezutekala som…

  • 9. novembra 2017 at 0:12
    Permalink

    Mila nestastnica!
    Úplne ma dojal tento článok. Sama som pred rokmi prezila nieco podobne. Chvala Panu Bohu, moje dieta je na šťastie na svete, všetko to napätie prežívalo so mnou. Chcem odkazat, zenam bojujte, vytrvajte!
    Momentale študujem na zdravotnickej skole, lekari by si mali poriadne preštudovať Hippokratovu prísahu, kym začnú vykonať svoje povolanie.
    Vam mila nešťastnica odporúčam pozrite si svedectva pani Glorie Polo, talianskej lekarky o jej vlastnom potrate.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *