Pochybujúci kňaz a moc Zázračnej medaily

Americký kňaz, jezuita, momentálne v procese blahorečenia, otec John Anthony Hardon viackrát podal nasledujúce svedectvo;
“Jedna z najpamätnejších skúseností, aké som kedy zažil, bola so Zázračnou medailou! Zmenila mi život.
Na jeseň roku 1948, rok po mojej kňazskej vysviacke, som bol na takzvanej „tretej probácii“. Je to tretí rok noviciátu pred zložením večných sľubov.
V októbri toho roku sa s nami, mladými jezuitskými kňazmi, prišiel porozprávať jeden vincentínsky kňaz. Povzbudzoval nás, aby sme získali „fakulty“ (oprávnenia), ako sa tomu hovorí, na prijímanie ľudí do Bratstva Zázračnej medaily. Okrem iného povedal: „Otcovia, Zázračná medaila funguje. Panna Mária skrze Zázračnú medailu vykonáva zázraky.“
To, čo hovoril vincentínsky kňaz, ma neoslovilo. Nebol som typ človeka, ktorý nosí medaily, a určite som žiadnu Zázračnú medailu nemal. Ale povedal som si: „Nič to nestojí.“ Tak som sa zapísal, aby som od vincentínov dostal štvorstranový leták s latinskou formulou na požehnanie Zázračných medailí a prijímanie ľudí do Bratstva Zázračnej medaily. Asi o dva týždne neskôr som dostal leták na požehnanie a zápis, vložil som ho do svojho diára a zabudol som naň.
Vo februári nasledujúceho roka ma poslali pomáhať nemocničnému kaplánovi v Nemocnici sv. Alexia v Clevelande v štáte Ohio. Mal som tam dva týždne zastupovať stáleho kaplána.
Každé ráno som dostával zoznam všetkých pacientov prijatých v ten deň do nemocnice. Bolo prijatých toľko katolíkov, že som ich nemohol navštíviť všetkých hneď po príchode.
Medzi prijatými pacientmi bol aj chlapec, ktorý mal asi deväť rokov. Sánkoval sa dolu kopcom, stratil kontrolu nad sánkami a čelne narazil do stromu. Utrpel fraktúru lebky a röntgenové snímky ukázali, že má vážne poškodený mozog.
Keď sa mi konečne podarilo navštíviť jeho nemocničnú izbu, bol už desať dní v kóme, nerozprával a nerobil žiadne dobrovoľné pohyby telom. Jeho stav bol taký, že jedinou otázkou bolo, či prežije. O uzdravení z toho, čo bolo diagnostikované ako trvalé a neoperovateľné poškodenie mozgu, nemohla byť ani reč.
Po tom, čo som chlapca požehnal a utešil jeho rodičov, som sa chystal odísť z izby. Ale vtom mi napadla myšlienka. „Ten vincentínsky kňaz. Povedal: ‚Zázračná medaila funguje.‘ Teraz to bude skúška jej údajnej zázračnej moci!“
Ja sám som Zázračnú medailu nemal. A ani nikto z tých, ktorých som sa v nemocnici pýtal, ju nemal. Ale naliehal som a nakoniec jedna zo sestričiek na nočnej službe našla jednu Zázračnú medailu.
Zistil som, že sa nepožehnáva len medaila, ale že sa musí zavesiť človeku na krk na retiazke alebo stužke. Sestrička teda našla modrú stužku na medailu, pri čom som sa cítil trochu hlúpo. Čo som to robil s medailami a modrými stužkami?
Napriek tomu som medailu požehnal a otcovi chlapca som dal podržať leták s textom na prijatie osoby do Bratstva Zázračnej medaily. Začal som recitovať slová obradu prijatia.
Len čo som dokončil modlitbu prijatia chlapca do Bratstva, prvýkrát po dvoch týždňoch otvoril oči. Uvidel svoju matku a povedal: „Mami, chcem trochu zmrzliny.“ Dovtedy dostával len vnútrožilovú výživu.
Potom sa ďalej rozprával s otcom a mamou. Po niekoľkých minútach ohromeného ticha zavolali lekára. Lekár chlapca vyšetril a povedal rodičom, že mu môžu dať niečo jesť.
Na druhý deň sa začala séria testov chlapcovho stavu. Röntgenové snímky ukázali, že poškodenie mozgu zmizlo.
Nasledovali ďalšie testy. Po troch dňoch, keď všetky vyšetrenia potvrdili úplné uzdravenie, chlapca prepustili z nemocnice.
Táto skúsenosť mi tak zmenila život, že odvtedy už nie som tým istým človekom. Moja viera v Boha, viera v jeho moc robiť zázraky, sa neopísateľne posilnila.
Odvtedy, samozrejme, šírim úctu k Panne Márii a používanie Zázračnej medaily. Divy, ktoré koná, ak veríme, sú mimoriadne.