Môj osobný zápas proti diablovi, 3. časť

21. februára 2001 v Novi Ligure v Taliansku Erika de Nardo, ktorá vtedy mala sedemnásť rokov, so svojím priateľom Maurom Favara „Omarom“, tiež sedemnásťročným, ubodala na smrť kuchynským nožom svoju matku Susan Cassinim -„Susy „a jedenásťročného brata Gianluca. Hrôza a dynamika tohto činu človeka až mrazí. Susy sa spolu so synom vrátila domov okolo pol ôsmej večer. Zazvonila pri dverách. Otvorila jej dcéra Erika. Spoločne išli do kuchyne a tam sa medzi matkou a dcérou začala hádka o zlých školských výsledkoch dievčaťa. Vtedy sa to spustilo: prvé bodnutie. Po ňom si dievča natiahlo rukavice. Omar, ktorý bol ukrytý v kúpeľni na prízemí a rukavice už mal na rukách, pribehol k Erike, aby jej pomohol.

Spoločne zaútočili na Susy zozadu. Jeden z nich jej zapchal ústa rukou a druhý zasadzoval rany nožom. Potom sa pridal aj druhý. Žena sa snažila utiecť, ale narazila do kuchynského stola, ktorý sa pod silou nárazu rozlomil na dve časti. Obaja bodali nožom, kým Susy nebola mŕtva. Gianluca rýchlo pribehol z prvého poschodia a zdesený videl celú scénu matkinej vraždy. Obaja si ho hneď všimli a okamžite zasadili ranu aj jemu. Najprv na prízemí, potom v prvom poschodí vilky. Tu, v Erikinej izbe bol Gianluca zavraždený po päťdesiatich siedmich bodnutiach nožom.

Erika a Omar sa potom vrátili na prízemie. Spoločne plánovali, ako zavraždiť aj otca, ktorý mal prísť. Ešte predtým však boli prezradení. Ani v tomto prípade nie je čo dodať. Môže byť na svete ešte väčšia ohavnosť? Väčšia nenávisť? Väčší hnev? Zdá sa, že je ťažké si to aj len predstaviť. Je to neľudská ohavnosť. Je to ohavnosť diabla. Podobná tej, ktorá zasiahla dievčinu z Cassina, našťastie len na jeden deň.

Laura mala v júli 1988 štrnásť rokov. V jeden večer ju kamarátka zo školy pozvala na krátku prechádzku.

„Kam pôjdeme?“ pýta sa Laura. „Pozrieť na niečo, čo si ešte nikdy nevidela,“ odpovie priateľka.

Vyšli z mesta a zamierili do neďalekého lesa. Po chvíli prišli k horskej samote a vstúpili do domu.

Desať osôb zahalených kapucňami sa zúčastňuje špiritistických seáns. Vzývajú duchov, aby s nimi komunikovali. Potom obetujú diablovi nejaké zviera, ktoré krátko predtým chytili. Laura má strach, ale neodváži sa utiecť. Priateľka ju drží za ruku a prinúti ju zostať. Trvá to asi hodinu. Potom, čo sa všetko skončilo, sa obe priateľky vrátili do mesta. Podľa Laury išlo o hlúpu hru, ale neškodnú. Rozlúčila sa s kamarátkou a šla domov. Keď prišla domov, rodičia ešte nespali. Pozdravili ju, ale Laura im odpovedala vulgárnymi nadávkami. Je to nezvyčajné, pretože Laura nikdy nenadávala, ani sa nesprávala agresívne.

V ten večer sa k nej však vôbec nedá priblížiť. Ak sa jej pýtajú na dôvod nadávok a vulgárnych slov, ktoré opakovane vychádzajú z jej úst, okamžite útočí. Pľuje, hryzie a kričí. Je to ktosi úplne iný. Vyzerá ako posadnutá. Otec je praktizujúcim katolíkom. Počul hovoriť o pátrovi Candidovi, exorcistovi od Svätých schodov, mojom učiteľovi. Dlho nepremýšľa a uprostred noci vezme dcéru autom do Ríma. Ku Svätým schodom prišiel nadránom. Zastavil auto a čakal až bratia o šiestej otvoria bránu.

„Potrebujem hovoriť s P. Candidom,“ hovorí prvému bratovi, ktorého uvidí.

„Prečo?“

„Musím mu ukázať moju dcéru,“ ukazuje na dievča vedľa seba, ktorá nevrlo hádže nenávistné pohľady na rehoľníka. Páter Candido je indisponovaný. Musíte sa obrátiť na jeho nástupcu. Volá sa páter Gabriele Amorth a toto je jeho adresa.

Obaja hneď nastúpili do auta a prišli ku mne. Počkali, až som sa zobudil. Potom ma zavolali. V to ráno som mal pred sebou dva veľmi ťažké exorcizmy. Preto som nechal otca s dcérou čakať na vrátnici, kým som neskončil. O dvanástej mi pripomenuli, že mám s nimi dohodnuté stretnutie. Bol som veľmi unavený, ale súhlasil som.

Myslel som si: Dám im nejaké rýchle požehnanie a potom končím. „Dobrý deň, ako sa volá toto dievča? „Pýtam sa. Odpovedá mi otec a vo vzduchu panuje napätie. Obaja sú veľmi unavení. Ale ihneď chápem, že ide o niečo viac než len o obyčajnú únavu. Začínam požehnanie. Hneď som potrestaný za neopatrnosť. Stojím príliš blízko Laury, ktorá skočí a uhryzne ma do zápästia. Cítim, ako mi jej zuby vnikajú do mäsa. Vykríkol som a ustúpil.

Pochopil som, že ide o vážny prípad. Začal som sa sústrediť a modlím sa pozornejšie. Stačí desať minút a Laura akoby spľasla.

Ako ti je, Laura?

Dobre, odpovedá.

Laura, teraz si slobodná, choď. Laura vstala a vyšla na dvor. Hneď behá a hrá sa s loptou. Ako je možné, že bola oslobodená v tak krátkom čase? Je to zásluha jej otca. Presnejšie, jeho rýchlej reakcie. Ak je posadnutie odhalené dostatočne skoro, nestihne sa zakoreniť. Diabol sa pokúšal Lauru dostať. Vošiel do nej počas špiritistickej seansy. Počas niekoľkých hodín sa však nedokázal zakoreniť tak, ako chcel. Preto jej oslobodenie bolo jednoduchšie.

I evanjelium hovorí o posadnutom chlapcovi. Ježiš je na vrchu Tábor s tromi učeníkmi. Tu sa udialo premenenie. Všetci štyria potom zostúpia z vrchu k ostatným apoštolom. Nachádzajú ich obklopených mnohými ľuďmi a zákonníkmi s ktorými diskutujú. Keď uvidia Ježiša, jeden z nich predstúpi a hovorí: „Učiteľ, prosím, pozri sa na môjho syna, je to moje jediné dieťa! Hľa, zachvacuje ho duch, z ničoho nič kričí , hádže ním, až mu ide pena; ťažko ho opúšťa a týra ho. Prosil som tvojich učeníkov, aby ho vyhnali, ale nemohli. „Tento neúspech pravdepodobne vyvolal diskusiu so zákonníkmi, ktorí si nenechali ujsť príležitosť ohovárať učeníkov a neprítomného učiteľa. Ale teraz je už tu. Keď sa dozvedel, o čo ide, zvolal: „Neveriace a skazené pokolenie, ako dlho ešte budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?“ Potom povedal: „Priveďte ho sem, ku mne!“ Viera je pre Ježiša základným predpokladom pre zázrak. Plače nad chýbajúce vierou nielen u zákonníkov a mladíkovho otca, ale aj u apoštolov, u ktorých neúspech podkopal ich váhavú vieru. Mladíka priviedli k Ježišovi. V jeho prítomnosti okamžite dostane záchvat, zmieta sa po zemi, chrčí a pľuje. Počas záchvatu sa Ježiš pýta otca: „Odkedy to má?“ „Od detstva. A často ho zlý duch vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak môžeš, zmiluj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš odpovedá! „Ak môžeš ?! Všetko je možné tomu, kto verí!“ A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ Ježiš pristúpil k mladíkovi sa slovami: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem, vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj! „Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec zostal ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že zomrel. Ale Ježiš ho vzal za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho opýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ A Ježiš povedal: „Pre vašu slabú vieru! Veru, veru hovorím vám, keby vaša viera bola ako zrnko horčičné a povedali by ste tomuto vrchu:“ Prejdi odtiaľto tam! „- prejde. A nič vám nebude nemožné. “

Ježiš je prvým veľkým exorcistom. Táto epizóda ukazuje, že diabol sa násilne zakoreňuje aj v deťoch. Mladík pod vrchom Tábor bol oslobodený iba vďaka veľkej Ježišovej viere. Čím dlhšie je malé dieťa posadnuté, tým ťažšie je oslobodiť ho. Deti sú nevinné. Rodičia ich však často nedostatočne chránia a to aj preto, že rodičia často žijú tak, akoby život nemal zmysel. Diabol všetko ničí a snaží sa postaviť jedných proti druhým. Ak sa mu podarí postaviť proti sebe matku a otca, ak dokáže rozdeliť rodinu, dosiahne svojho veľkého cieľa. Diabol vie, že ak sa rodičia rozvedú, spôsobí rozdelenie a bolesť všetkým blízkym, počnúc deťmi.

Eleonora má štyridsať rokov. Vydala sa v tridsiatke, ale hneď po sobáši sa vzťah s manželom akoby zasekol. Hoci pred sobášom mali vzťah nádherný, po sobáši išlo všetko k horšiemu. Eleonora nedokáže prežiť so svojím manželom pokojný deň. Neustále sa totiž hádajú. Akákoľvek vec je dôvodom naštvaných diskusií. Tieto ťažkosti trvajú už roky. Kým sa Eleonora nerozhodla jedného dňa prísť za mnou. „Otče, už nemôžem ďalej,“ hovorí. „Čo sa deje?“ Som vydatá desať rokov a týchto desať rokov bolo najsmutnejších v mojom živote.

Prečo? Neviem. Viem len, že ráno v deň sobáša som žiarila. V kostole všetko prebehlo dobre. Ale keď sme vyšli z kostola a nastúpili do auta, manžel mi vytkol, že som sa správala chladne voči jeho matke, keď sme si dávali znak pokoja. Od tej chvíle sa všetko kazilo. Počas týchto desiatich rokov sme sa hádali o všetkom. Často bola predmetom našich hádok jeho matka. Správala si sa škaredo k mojej matke, je fráza, ktorú mi manžel opakuje roky až do vyčerpania. Pred sobášom však všetko bolo v poriadku. Potom medzi nás dvoch vstúpil tretí – matka môjho manžela.

Jeho matka ešte žije?

Áno, ešte žije.

Aký s ňou máte vzťah?

Žiadny.

Keď sa dozvedela, že si chcem vziať za manžela jej syna, prestala so mnou komunikovať. Nikdy už ma nechcela vidieť. Nemám o nej žiadne správy prakticky desať rokov. Môj manžel naopak, často jej telefonuje a stretáva sa s ňou. Ale nikdy mi nič o tom nepovie.

Myslíte si, že manželova matka vás uriekla v deň vášho sobáša? Neviem na to odpovedať, ale teraz si myslím, že áno. Manžel ma pred sobášom miloval. Potom, v deň sobáša, sa niečo zmenilo. Ani neviem, ako som dokázala vydržať tie roky. Okrem toho sme nemali ani potešenie z detí. Nedokázali sme ich splodiť. Ach neviem, čo vám mám povedať, pomôžte mi! „“ Pozrite sa, možno sa skutočne jedná o nejaké uhranutie, ale nie som si istý.

Niekedy býva život komplikovaný a urieknutie s tým nemá nič spoločné. Viete čo? Urobte toto: Vráťte sa domov a zajtra ráno príďte opäť za mnou aj s vašimi svadobnými šatami. „Nasledujúci deň sa Eleonora vrátila. V rukách mala svoje dlhé biele šaty. Odovzdala mi ich a spoločne sme išli mimo Rím, na perifériu. Vystúpili sme z auta a položili šaty na zem. Z kufra auta som vybral kanister s benzínom, polial šaty a skúsil som ich zapáliť, nestalo sa však nič. Šaty nehoria. Pridal som viac benzínu, ale šatám sa nič nestalo. Pochopil som, že niečo nie je v poriadku. Zdá sa, že pravdepodobne bolo nad svadobnými šaty vykonané uhranutie, aby sa manželstvo nevydarilo a aby bola nevesta nešťastná. Eleonora sa zľakla, ale zároveň sa jej to nechcelo veriť. Vrátili sme sa domov so šatami nasiaknutými benzínom v kufri auta. Oblečenie zostalo u mňa a ukryl som ho na bezpečné miesto, ďaleko od zvedavých pohľadov mojich spolubratov. Počas dvoch mesiacov som svadobné šaty každý deň žehnal svätenou vodou. Po dvoch mesiacoch som Eleonóre zatelefonoval a poprosil ju, aby za mnou prišla. Opäť sme vyrazili na rímsku perifériu. Tentoraz už šaty horeli. Pomaly, ale horeli. Popol sme potom vysypali do neďalekej rieky.

Nestačí totiž urieknutú vec spáliť, popol z nej sa musí vysypať do prúdiacej vody. Eleonora sa potom vrátila domov a jej manželský život sa zlepšoval zo dňa na deň. Manželova matka však zostala stále negatívnou prítomnosťou v ich rodine a myslím si, že takouto bude až do konca svojho života. Tvrdohlavosť istého typu ľudí je neuhasiteľná a ich náklonnosť k zlu je veľmi ťažké poraziť. Niektoré svokry vedia byť doslova diabolské voči ženám, ktoré sa opovážia vydať sa za ich vyvoleného syna. Egoizmus a chorobná láska k vlastnému synovi je úchylkou, ktorá pochádza od satana. Namiesto túžby po synovom šťastí sa rozhodnú jeho šťastie udusiť. A to je veľké víťazstvo démona. Rozdelený pár totiž za sebou zanecháva dlhú stopu utrpenie. Aj keď neskôr sa môžu vzťahy usporiadať, spôsobené utrpenie zostáva.

Z knihy G. Amort: Posledný exorcista

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *