19. nedeľa cez rok A

Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil sa k nim Ježiš.
Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!” A od strachu vykríkli.
Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!”
Viď Mt 14,22-33

 

Hoci evanjelista spomína, že pri plavbe učeníkov na druhý breh ich loďkou zmietali vlny, lebo vietor dul proti nim, tento raz neuvádza, že by učeníci mali z vetra alebo z vlnobitia strach, ako tomu bolo v inej podobnej situácii (viď Mt 8,23-27). V tejto perikope učeníci prejavujú vzrušenie a strach až vtedy, keď vidia, že po mori k nim niekto kráča. Nepripomína snáď ich reakcia Adamov postoj voči Stvoriteľovi? Na Stvoriteľovu otázku: „Kde si?“ Adam odpovedá: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa…“ (viď Gn 3,9-10). Vzrušenie a strach učeníkov na loďke ilustruje paradoxnú situáciu všetkých Adamových synov. Človek sa bojí Božej prítomnosti. Boh sa však nebojí ľudskej samoty. Je pozoruhodné, ako evanjelista zdôrazňuje, že Ježiš vystúpil sám na vrch modliť sa. Aby nám tento detail neunikol, ešte raz zopakuje: „Zvečerilo sa a on tam bol sám.“ Netreba pripomínať, že táto Ježišova samota na vrchu je naplnená prítomnosťou nebeského Otca. Zároveň je ale pravdou, že ľudská samota Božieho Syna nie je hra ani pretvárka. Naopak, on jediný zostúpi až na dno ľudskej samoty (viď Mt 27,46), aby definitívne uzdravil všetkých ľudských synov z chronického strachu z Božej prítomnosti. A preto Ježišovo uistenie: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” nepredstavuje jalové potľapkanie po pleci, ktoré je síce zdvorilé a milé, ale v podstate bezvýznamné. Ježišovo: „To som ja, nebojte sa!“ je uistenie všemohúceho Boha, ktorý nikdy neopúšťa svoje stvorenie. Istota Božieho „Ja som!“ je tak pevná, že je dokonca obsahom mena, ktorým sa Boh predstavuje svojmu ľudu (viď Ex 3,14). Je to jediná pevná pôda pod nohami, na ktorej sa dá vykročiť a ísť.

 

 

BUONA DOMENICA!
Andrea, sr. Carolina, sr. Silvia, sr. Anna
FSP

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.