Vtáci v zime

Človek, ktorého sa vám pokúsim predstaviť, nebol žiadny držgroš. Bol milý, slušný, väčšinou dobrý človek. Štedrý ku svojej rodine, čestný a priamy v jednaní s ostatnými. Ale jednoducho neveril všetkému tomu, čo Cirkev oznamovala o Vianociach – veciam o stelesnení Boha, ktorý sa narodil v jasliach. Nedávalo mu to zmysel a bol príliš čestný, aby to predstieral, že tomu rozumie. Nedokázal len tak prijať príbeh o narodení Ježiša Krista, príbeh o tom, ako Boh zostúpil na Zem ako človek. „Je mi ľúto, nechcem ti nijako ublížiť,“ povedal svojej žene, „ale na polnočnú nepôjdem“. Povedal, že by sa tam cítil ako pokrytec. Radšej že zostane doma a že na ňu počká, kým sa s deťmi vráti. A tak zostal a zbytok rodiny odišiel na polnočnú.

Za chvíľu, akonáhle rodina odišla autom, začalo snežiť. Postavil sa k oknu a sledoval vločky, ako padajú väčšie a väčšie a potom sa vrátil a posadil do kresla ku krbu, kde si čítal noviny. O pár minút neskôr začul nejaký dunivý zvuk. Potom ďalší a ďalší. Bola to séria zvukov šuchotania a buchotania. V prvom okamihu si myslel, že možno niekto hádže snehové gule do jeho okna. A akonáhle prišiel k oknu, videl húf vtákov, ktorý sa chúlil na snehu. Snehová búrka ich zastihla nepripravených a tak sa nemali kde ukryť, preto sa snažili preletieť cez jeho veľké presklené okno.

Nuž, nemohol nechať tie úbohé stvorenia ležať vonku a nechať ich zamrznúť, tak si spomenul na stodolu, kde jeho deti ustajnili ich poníka. To by mohlo tým vtákom poskytnúť teplé prístrešie, ak by ich tam dokázal dostať. Rýchlo na seba hodil kabát, galoše a pomaly cez hustý sneh smeroval do stodoly. Otvoril vráta a rozsvietil svetlo, ale vtáci neprileteli dovnútra. A tak sa rozhodol, že skúsi nachystať im tam nejakú potravu, aby ich mohol nalákať dovnútra. Ponáhľal sa naspäť domov pripraviť im niečo, priniesol zbytky chleba a rozhodil ich na snehu, urobil z nich cestičku až k vrátam stajne. Ale na jeho prekvapenie vtáci si ich nevšímali a bezradne mávali krídlami na snehu. Snažil sa ich chytiť alebo nejako zahnať do stodoly. Namiesto toho ich ale vyplašil na všetky možné strany, len nie a nie do tej stodoly.

Potom si uvedomil, že sa ho boja. Pre nich je ako nejaké cudzie a strašidelné stvorenie. Len keby som im mohol nejakým spôsobom ukázať, že mi môžu dôverovať a že sa ich nesnažím vyplašiť. Ale ako? Pretože akýkoľvek pohyb, ktorý urobil, viedol k tomu, že ich to vyplašilo. Jednoducho ho nenasledovali a nenechali sa ním zahnať, pretože sa ho báli. „Keby som tak mohol byť vtákom“, pomyslel si, „potom by som sa medzi nich dostal a mohol by som rozprávať ich jazykom. Potom by som im mohol povedať, aby sa ma nebáli. Mohol by som im ukázať cestu do bezpečia… do bezpečnej a teplej stodoly. Bol by som jeden z nich a tak by ma chápali, počúvali ma a rozumeli mi.“

A vtom momente kostolné zvony začali zvoniť. Ich zvuk, ktorý sa niesol vetrom po okolí sa dostal aj k jeho ušiam – Adeste Fideles – počúval zvony, ako ohlasujú radostnú zvesť Vianoc. Kľačiac na kolenách sa ponoril do snehu.

(od Paula Harveyho z jeho rozhlasového programu)
vtaci v zime
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *