Uzdravenie manželstva

Môj príbeh začal naším manželstvom. Môj partner bol vždy pracovitý, spoľahlivý a zodpovedný, čo som si nesmierne vážila a tak sme sa vzali. Moji rodičia chodili vždy do kostola a tak som chodila aj ja s vedomím, že si to odsedím a mám pokoj. Keď som išla na spoveď, bola som vždy plná strachu a neistoty a preto som vždy mala hriechy napísané na papieri, aby som sa nepomýlila. Môj manžel začal chodiť do kostola tiež, viac-menej pre dobro v rodine, ale nikdy nemá potrebu ísť na spoveď. Po čase sa nám narodili dve deti, dvaja chlapci, ktorý sú nesmierne živí. A zrazu to prišlo, manžel bol ako na nespoznanie. Za všetko ich bil a ponižoval. Nechápala som čo sa to stalo, veď bolo všetko v poriadku. Stále som si dávala tú istú otázku, prečo práve ja mám takéto trápenie v manželstve. Neustále u nás vznikali konflikty, že deti sa nesmú vychovávať strachom ale láskou. Ale nikam to neviedlo, bolo to horšie a horšie. Začalo sa to prenášať na deti, ktoré boli z toho nervózne a bili sa medzi sebou a neustále plakali. Bola som z toho strašne vyčerpaná a nechápala prečo niektoré majú dobré deti a my nie. Manžel ma uisťoval, lebo niekomu sa také narodia a niektoré treba z toho „vytĺcť“. Stále som sa pýtala, prečo ja mám takéhoto manžela a prečo nemám takého láskavého ako má suseda. Stále som sa tým trápila a bola som zúfala viac a viac, vyčerpaná a neustále unavená. Nič doma u nás nefungovalo. A raz som si povedala, že to už nezvládam a odišla som preč. Povedala som, že nech si ich vychováva sám. Išla som sa poprechádzať ulicami a vtedy som si hovorila: „ale keď odídem nič sa tým nevyrieši, práve naopak všetko sa zhorší, a kto im najlepšie pomôže keď nie ja.“Vrátila som sa domov a deti už spali. Začala som sa každý večer modliť, aby mi Boh dal silu zvládať každodenné konflikty s manželom, aby mi dal vnútorný pokoj, aby sa jeho hnev neprenášal na mňa. Prosila som Boha za múdrosť a poznanie pre môjho manžela, aby s láskou vychovával naše deti. Začala som čítať veľa kníh a všímať si ľudí, keď povedali niečo poučné do života. Chcela som byť ako oni a začala som im závidieť. Hovorila som si: „prečo ja nie som taká šľachetná ako oni a prečo môj manžel taký nie je. Zistila som, že aj ja, aj môj manžel máme emocionálne zranenia z detstva. Zistila som, že môj manžel je super človek, len bol vychovávaný v hneve, kriku a bitke a ja som tiež bola vychovávaná bez lásky a porozumenia. A teraz  to prenášame podvedome na naše deti a ani neviem prečo. Skrátka si nás diabol osedlal. Raz som čítala jeden článok o uzdravení zo zranení z detstva a pocítila som užasnú radosť, aj keď som bola smutná, zrazu všetka starosť zo mňa opadla, naozaj sa to nedá opísať slovami. Zistila som, že som niekto iný, manžel sa hneval a ja som ho neodsudzovala, práve naopak vždy sa mi ho podarilo ukľudniť. Nespoznávala som sama seba. Stále som sa hnevala na susedov, lebo nám nadávali za hlučné deti a všetko zrazu bolo preč. Všetka nenávisť bola preč, práve naopak prišlo pochopenie a od vtedy sa susedia už nesťažujú. Stále pracujem na sebe, snažím sa ľudí pochopiť, keď sa hnevajú, snažím sa ich upokojiť a neprenášať to na seba. Snažím sa byť sama sebou a nebyť niekým druhým, ale poučiť sa od druhých. Snažím sa byť svetlom pre deti a pre manžela. Zrazu som zistila, že poznanie, ktoré som vyprosovala u nášho Pána pre manžela som dostala ja sama. A toto poznanie mám dávať ďalej. Je to úžasné, ak o niečo žiadate pre druhého a sami to dostanete, aby ste to mohli dávať ďalej. Teraz keď mám ísť do kostola sa strašne teším a neviem sa dočkať ďalšej nedele a spoveď prežívam od srdca s radosťou, že sa očistím, lebo tomu rozumiem. Manžel už tiež urobil prvé kroky, aspoň to že prestal biť deti, aj to je začiatok. Nenechávajme sa strhnúť našimi zraneniami z detstva, diabol to potom využije vo svoj prospech. Ale vždy keď na nás doľahne slabosť, v tej chvíli začnime prosiť Pána o silu a určite ju dostanete.