Moc kňazského požehnania
Kňazská sila žehnať
Okrem moci obetovať a s autoritou vyučovať má kňaz aj zvláštnu moc požehnávať osoby i veci. Táto moc je prirodzeným odlivom kňazského charakteru a je neoddeliteľná od jeho úradu. V slávnostnú hodinu svojej vysviacky pomaže biskup ruky mladého kňaza olejom, ktorý on sám posvätil nádhernými a mystickými obradmi — na Zelený štvrtok. Zároveň sa modlí, aby Boh „posvätil tieto ruky pomazaním a požehnaním, aby čokoľvek požehnali, bolo požehnané a čokoľvek posvätili, aby bolo posvätené v mene nášho Pána Ježiša Krista.
Katolíci inštinktívne cítia, že požehnanie kňaza nie je prázdnym obradom, ale má hlboký význam a prináša im skutočné benefity. Ale všetci nie sú schopní dať si rozumný dôvod alebo vieru, ktorá je v nich.
V biblickom jazyku požehnať osobu alebo vec veľmi často znamená „mať z toho radosť“ alebo „pozerať sa na to so súhlasom“. Na úvodných stránkach našich svätých kníh teda čítame, že keď sa každý deň stvorenia chýlil ku koncu, Boh sa pozrel na svoje dielo a videl, že je veľmi dobré a požehnal ho. Takto vyjadruje Mojžiš slovami ľudského jazyka radosť a potešenie, ktoré Boh rád prijal vo svojom diele. Zistil, že je veľmi dobré a požehnal ho, to znamená, že ho označil za úplne v súlade s Jeho plánom a svet bol taký, aký ho chcel mať.
Iný význam slova možno odvodiť z nespočetných príkladov prevzatých zo Starého zákona, keď evidentne vyjadruje modlitbu alebo želanie dobrého v mene žehnanej osoby. Keď patriarcha Jakub požehná svojich synov, neudeľuje ani tak svoje vlastné požehnanie, ale vzýva priazeň a požehnanie neba. Slovo tiež vyjadruje chválu a úctu, ktorú sme dlžní Majestátu Božiemu. Keď žalmista zvolá: „Požehnaj, moju dušu, Pane,“ vyzýva svojho ducha, aby spieval Bohu chvály a tešil sa z neho.
Účinky kňazského požehnania
Keď Cirkev uplatňuje svoju božsky danú moc požehnávať osoby a veci, udeľuje týmto osobám alebo veciam osobitné zasvätenie alebo svätosť. Kňazské požehnanie je svojou účinnosťou podobné sviatostiam v tom zmysle, že tak ako vo sviatostiach vykonávanie vonkajšieho obradu znamená a skutočne vytvára vnútornú milosť, tak vonkajší obrad alebo obrad požehnania udeľuje na dušu určité zvláštne, hoci pominuteľné, pomoci a milosti. Kňazské požehnanie nespôsobuje priamo nárast posväcujúcej milosti, pretože to je účinok sviatostí; udeľuje to, čo sa nazýva skutočná milosť – tú božskú energiu, ktorú duša potrebuje v nespočetných núdzových situáciách a ťažkostiach nášho každodenného zápasu s diablom, hriechom a našou vlastnou padlou prirodzenosťou.
Je teda obrovský rozdiel medzi obetnými úkonmi kňaza a úkonom požehnania. Povahou obety je, že obetovaný predmet by mal byť odteraz úplne odstránený z bežného používania. Keď Cirkev požehná vec, neodníma ju z bežného používania ľudského života; ona ho len takpovediac preberá a okrem jeho prirodzených vlastností mu dáva pridanú cnosť nadprirodzeného charakteru, čím sa stáva pre človeka prostriedkom nebeskej milosti. Tak napríklad voda, ktorá bola požehnaná Cirkvou, pričom si zachováva všetku svoju prirodzenú čnosť očisťovania alebo utišovania smädu a podobne, dostáva týmto požehnaním novú a pridanú čnosť, takže keď ju ľudia používajú v duch viery, stáva sa pre nich prostriedkom milosti. Čnosť vecí požehnaných Cirkvou je ako čnosť, ktorá pochádza z rúk Spasiteľa. Kontakt s Jeho Osobou dal týmto predmetom uzdravujúcu silu. Podobne požehnanie Cirkvi nabije nadprirodzenou energiou – ak sa to tak dá povedať – ponížené prvky, ktoré človek používa na svoje telesné pohodlie, takže odteraz, kedykoľvek ich použije s vhodnými dispozíciami, už neprospievajú len jeho telu, ale aj nesmrteľnému duchu v ňom.
Aké predmety môžu byť požehnané?
Sotva je v šírom svete niečo, čo by sa v tej či onej dobe nemohlo stať predmetom požehnania Cirkvi. Čokoľvek slúži potrebám človeka, môže byť aj predmetom požehnania. Všetky veci požehnané Cirkvou však možno rozdeliť zhruba pod dva okruhy. Niektoré veci, ktoré Cirkev požehnáva na čisto duchovný účel (ako napríklad svätená voda, posvätené oleje, ružence atď.), a keď už boli požehnané, už sa používajú výlučne ako prostriedok milosti. Tieto veci sa nazývajú „sväteniny“ – to znamená, že sú podobné sviatostiam a sú obdarené účinnosťou, ktorá sa veľmi podobá účinnosti samotných sviatostí, hoci najvyšší rozdiel medzi nimi a sviatosťami je vždy v tom, že sviatosti priamo obnovujú alebo zvyšujú posväcujúcu milosť, zatiaľ čo sväteniny nám zaobstarávajú Božiu pomoc, ktorú potrebujeme počas nášho stavu skúšky.
Je tiež nesmierne množstvo vecí, ktoré Cirkev požehnáva s cieľom urobiť ich neškodnými, a nie urobiť z nich skutočné prostriedky milosti. Aby sme to pochopili, musíme mať na pamäti, že okolo nás je neviditeľný svet zložený z veľmi mocných bytostí, ktorých každý zámer a zámer smeruje úplne k zlu. Katolícke učenie o zlých duchoch a ich moci a vplyve vo svete môže byť nepopulárne; ľudia sa tomu môžu smiať a nazývať to hrubým prežitkom stredovekej dôverčivosti, ale to nič nemení na pravdivosti vecí. Kto môže čítať evanjeliá a nevšimnúť si hrozné stretnutia medzi Synom človeka a silou padlých anjelov? Prirodzená sila týchto duchov neutrpela pádom žiadnu stratu a je taká veľká ako prirodzená sila dobrých anjelov. Ale zatiaľ čo tí druhí sú všetci „služobní duchovia poslaní, aby slúžili tým, ktorí dostanú dedičstvo spasenia“, tí druhí večne „blúdia svetom pre skazu duší“. Ani sa nesnažia len obsiahnuť dušu. Satan nemá priamy vplyv na dušu: môže ju dosiahnuť iba pôsobením na telo a jeho zmysly, vonkajšie aj vnútorné. Jeho nenávisť k Bohu ho neustále podnecuje túžbou zničiť Božie dielo, a ak nemôže ublížiť priamo duši, uspokojí sa so zničením alebo poškodzovaním tela. Keďže nie je v súlade s Bohom, svetom a sebou samým, vždy sa snaží robiť zlo.
Cirkev si je plne vedomá veľkej moci týchto padlých duchov pre zlo; je si vedomá nehynúcej nenávisti, s ktorou satan prenasleduje ľudstvo. Ale tiež vie, že „princ tohto sveta“ sa stretol v otvorenom boji a utrpel ťažkú porážku. Kríž Ježiša Krista je zbraň, ktorá porazila hrozného nepriateľa. V kríži má teda Cirkev zbraň, obrannú aj útočnú, ktorá jej umožňuje stretnúť sa s nepriateľom vo všetkých jeho podobách. Teraz diabol často využíva prvky, ktoré slúžia potrebám človeka, aby mu ublížil. Hriech uvalil na svet a všetko, čo obsahuje, kliatbu, takže nepriateľ má veľmi reálnu moc použiť materiálne predmety na naše zranenie.
Prečo cirkev rozdáva požehnanie?
Keď máme na mysli tieto skutočnosti, ľahko porozumieme modlitbám a požehnaniam Cirkvi. Kedykoľvek niečo požehná, vždy začína exorcizmom – to znamená modlitbami proti zlým duchom, nariaďujúc im, aby sa vzdialili alebo prestali vykonávať akýkoľvek vplyv na predmety jej požehnania. Žiadne požehnanie sa nikdy neudeľuje bez znamenia kríža. Symbol kríža je všemocnou zbraňou v rukách Cirkvi. Je to znamenie, ktoré musí diablovi vždy pripomínať jeho úplnú porážku a následnú nemohúcnosť. Toto všetko nachádzame najsilnejšie vyjadrené v modlitbách, ktorými Cirkev žehná svätenú vodu.
Nie je možné s väčšou krásou vyjadriť čnosť, ktorá spočíva v predmetoch, ktoré dostali požehnanie Cirkvi. Nech sú ich čisto prirodzené vlastnosti akékoľvek, odteraz majú pridanú cnosť; sú vyňaté z akéhokoľvek vplyvu alebo zasahovania tých neviditeľných, ale najsmrteľnejších síl, ktoré sa snažia ublížiť našim telám a dušiam práve tými prostriedkami, ktoré Boh zabezpečil pre udržanie a blaho našej časnej existencie.
Katolícka myseľ to ľahko pochopí. Preto dobrý katolík žiada o požehnanie Cirkvi pri každej možnej príležitosti. Nechce sa usadiť v novom dome, pokiaľ predtým nedostal kňazské požehnanie. Keď sa naskytne príležitosť, požiada kňaza, aby požehnal jedlo, ktoré prijíma. Polia, ktoré obrába, dobytok, ktorý mu slúži, to všetko sú vhodné predmety na požehnanie. Keby sme len poznali skryté cesty Prozreteľnosti, mali by sme bez pochybností vnímať, že mnohé katastrofy sa odvrátia požehnaním a mnohé choroby sa liečia tými istými prostriedkami.
Týmto spôsobom katolícke kňazstvo so svojimi úžasnými a úplne božskými silami pokračuje v priebehu vekov v tom, čo Kristus robil počas svojho života na zemi. Kňazstvo je jediná veľká organizovaná moc, ktorá bola kedy vybudovaná v boji proti mocnostiam temnoty – proti „kniežatstvám a mocnostiam na výšinách“. Aby sa kňaz stretol s týmto hrozivým nepriateľom – ešte hrozivejším, pretože neviditeľný – je vybavený zbraňami ukutými v Božej zbrojnici. Pomocou nich dokáže neutralizovať každý vplyv a odvrátiť každý otvorený útok neúnavného nepriateľa ľudstva. Nepriateľ to dobre vie; odtiaľ jeho nenávisť ku kňazovi a jeho neúnavné úsilie ponižovať ho v mysliach ľudí. Preto tiež, kedykoľvek a kdekoľvek je napadnuté náboženstvo, prvá rana vždy padne na duchovenstvo. V tom môžeme vidieť ďalší dôkaz – nie najmenej závažný, pretože je nepriamy – blahodarného vplyvu kňazstva, vplyvu, ktorý po jeho obetných silách možno nájsť hlavne v jeho moci požehnať osoby aj veci.
Zdroj: Modlitba.sk, Obrázok: Tamtiež
