Mami, je to tu. Prišla moja hodina.
Láska k Eucharistii
Angiolino Bonetta sa narodil 18. septembra 1948 v Cigole. Mesto sa nachádza v severnom Taliansku, v diecéze Brescia, založenej v prvom storočí. Jeho rodičia Francesco Bonetta a Giulia Scarlatti boli chudobní ľudia. Keď vyrastal, Angiolino prejavoval veľkú vnútornú radosť a lásku k učeniu.
V láske k Eucharistii a sviatosti zmierenia sa Angiolino stal miništrantom a slúžil pri oltári každú nedeľu. Mal veľmi rád svoje rehoľné sestry a často zostával po vyučovaní v škole a snažil sa byť užitočný. Tieto chvíle sa veľmi páčili aj sestrám, ktoré v chlapcových očiach videli skutočnú lásku a láskavosť a ochotu pomôcť.
Angiolino vyrástol a jeho športové schopnosti boli čoraz zreteľnejšie: behal rýchlo a vynikajúco hral futbal. V určitom okamihu sa však chlapec začal sťažovať na ostré bolesti v pravej nohe a začal čoraz viac krívať.
Rodičia Angiolino išli so synom na vyšetrenie do nemocnice. Tam mu diagnostikovali osteomyelitídu. Potom bol prijatý do nemocnice v Brescii, kde bola diagnóza podrobnejšie stanovená: chlapec mal osteosarkóm.
Angiolino začal s chorobou bojovať. Bol hospitalizovaný päťkrát. Dva roky po nástupe prvých symptómov mu chirurgovia museli amputovať nohu. Bolo to 2. mája 1961 a chlapec vtedy ešte nemal 13 rokov.
Po chirurgickom zákroku zažil Angiolino fyzickú i psychickú bolesť. Predstavoval si, že má stále nohu, a cítil bolesť v už zaniknutej končatine, pričom cítil fyzickú bolesť z procesu obnovy amputácie.
Napriek všetkému sa chlapec úplne zveril Ježišovi a Matke Božej. Modlil sa: „Pane, obetoval som sa za úbohých hriešnikov . Teraz mi tiež pomôž, aby som ti nič neodopieral.”
Na stole pri posteli Angiolina bola kniha o histórii Fatimy. Tam si mohol prečítať o tom, ako blahoslavená matka prosila o obete pokánia a modlitby za obrátenie hriešnikov a duší trpiacich v očistci. Angiolino to Panne Márii sľúbil a svoj sľub dodržal.
Po dlhom zotavovaní sa z nemocnice chlapec vrátil domov, kde mu rodina a priatelia pripravili uvítaciu párty. Hostia ľutovali, že chlapec stratil nohu, ale Angiolino všetkých utešoval slovami: „Sme na večierku! Pozrite sa na pozitívnu stránku amputácie. Teraz si aspoň nebudem musieť umývať nohu a strihať nechty.”
Od tej chvíle Angiolino utešoval všetkých chorých a nešťastných, s ktorými sa stretol na svojej ceste. V roku 1961 sa zúčastnil duchovných cvičení v Centre pre dobrovoľníkov utrpenia v kostole Madonna del Sangue di Re. S každým sa rýchlo skamarátil a bol pre chorých vzorom.
Utešoval pacientov, navštevoval oddelenia a neustále povzbudzoval ľudí, s ktorými sa stretával, aby sa posilnili modlitbou.
Boží služobník
V roku 1962 sa však ukázalo, že došlo k metastázam do pľúc. Ožarovanie nezlepšilo zdravie. V tomto období sa chlapec stretol s o. Luigi Novarese (blahorečený v roku 2010), ktorý v roku 1947 založil Stredisko dobrovoľníkov utrpenia. Angiolino sa dokonca zúčastnil púte do Lúrd organizovanej pre chorých. Mal zvláštnu lásku k Matke Božej a sv. Bernadette.
27. januára 1963 si farár vypočul chlapcovu spoveď a dal mu viaticum, teda posledné sväté prijímanie a pomazanie. Angiolino prijal sviatosť chorých a modlil sa so všetkými okolo svojej postele.
O druhej hodine ráno sa chlapec zobudil a povedal: „Mami, je to tu. Prišla moja hodina.” Pri pohľade na sochu Panny Márie Angiolino naposledy zatvoril oči a odovzdal ducha Bohu. Stalo sa to 28. januára 1963. V čase smrti mal iba 14 rokov.
Pápež František 10. júla 2020 vyhlásil hrdinské cnosti Angiolina Bonetty. Odvtedy mu bol udelený titul Boží služobník.
Zdroj: Aleteia, Obrázok: tamtiež
